Čo teda robiť?

                                                                                   Čo teda  robiť?

Lk 3,7-19:

            Čo ešte urobiť? To je jedna z najčastejších otázok, ktorú si kladieme v týchto dňoch my sami, i ľudia okolo nás.  Čo mám ešte stihnúť? Na čo nezabudnúť? Čo je nutné urobiť? – Všetci veľmi dobre vieme, prečo sa takto pýtame. Vianoce sa približujú a to znamená veľa príprav. Veľa práce a úloh, ktoré je nutné splniť, aby prichádzajúce sviatky boli pokojné, „šťastné a veselé“, ako si zvyknú želať v Česku.

Niekedy ľudia kritizujú všetok ten zhon a ruch, všetky prípravy. Aj z prostredia Cirkvi často zaznieva výzva:  myslime viac na stíšenie, rozjímanie a na modlitby a nedajme sa strhnúť prúdom, ktorý hučí okolo nás v podobe vonkajších príprav. Zväčša je to to celkom oprávnené a správne upozornenie. Ale súčasne je pravdou aj to, že sa ako kresťania  práve my modlíme aj za chlieb každodenný a tak všetky telesné potreby. Vieme aj to, že bez darov, či obdarovania blízkych to zrejme nebude nikde, a to ani v žiadnej kresťanskej rodine. A tak sa nevyhneme ani kontrolnej otázke: čo ešte treba urobiť, ako sa pripraviť ?

 

     Iná a rozhodujúca otázka však znie takto: Na čo sa to vlastne chystáme? Na pár sviatočných dní v kľude, na oddych, deti na prázdniny a všetci na dni hojnosti a hodovania? Čakáme a „sníme o bielych Vianociach“, alebo skutočne čakáme aj mimoriadneho Hosťa? Áno, myslím teraz na toho Hosťa,  ktorý hovorí: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu  a budem stolovať s ním a on so mnou“.(Zj 3,20)

     Ján Krstiteľ už v čase prvého príchodu Ježiša Krista hovoril a svedčil  jasne o príchode práve tohto Hosťa z neba. Hovoril teda priamo o príchode Pána Boha i o Jeho dare. O spasení, ktoré začína darom odpustenia hriechov. Nadviazal tak na zvesť mnohých prorokov, najmä  Izaiáša, ktorého svedectvo sme dnes čítali spred oltára. (Iz 40,1-11) Tým súčasne nadviazal aj na jeho požiadavku:“ pripraviť cestu Hospodinu!“ Pripraviť cestu priamo k nám, do našich sŕdc. 

     Nie je to žiadny skvostný príbytok, do ktorého chce vojsť a v ktorom chce On prebývať. Je podobný tomu, ktorý  Božieho Syna a nebeského Hosťa čakal v Betleheme. Maštaľ, plná nečistoty. Ľudské srdce je bez Krista práve takým príbytkom a preto Ján Krstiteľ jasne a zrozumiteľne hovorí o príprave a o pokání. O poznaní a vyznaní našich hriechov, lebo takto nás vidí Pán a takto sa máme vidieť a hodnotiť aj my sami. „Lebo z vnútra, z ľudského  srdca vycháduajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, lakomstvá, zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť. Všetko toto zlo vychádza z vnútra a poškvrňuje človeka“. (Mk 7, 21-23) S Kristom sa však srdce stáva Jeho chrámom!

 

     Ján Krstiteľ, ako Pánom Bohom poslaný prorok hovorí o dvojakom nebezpečenstve, ktoré človeku hrozí v súvise s príchodom Božieho Syna.  Je tu nebezpečie, že si bude počínať ako vretenica (vreteničie plemä). V strachu a obave zalezie bleskovo kdesi do svojej diery v nádeji, že všetko v úkryte prečká a potom znovu vylezie a bude sa vyhrievať na slniečku ako predtým. Izraelu hrozilo aj iné nebezpečenstvo: iluzórne spoľahnutie sa na pokrvné príbuzenstvo s otcom viery Abrahámom! Spoliehanie sa na skutočnosť: „máme otca Abraháma“! To znamenalo: keďže sme jeho deti a potomkovia, nám sa nič nemôže stať! Ján však dôvodí, že Boh si aj z kameňov môže vzbudiť svoje deti!

 

     Veľkosť chvíle a ešte väčšia veľkosť samotného Hosťa si žiadala od človeka zmenu myslenia i konkrétnu zmenu konania! Otvorenia sa Božiemu nároku! Pokorné prijatie rozhodnutia, že s mnohým, čo človeka  napĺňalo a možno aj tešilo, na čo si možno zvykol, treba opustiť, odstrániť  a bez milosti sa s tým rozísť. Ján Krstiteľ židal nápravu a preto už v tom prvom historickom advente zaznievala z mnohých úst naliehavá otázka: „Čo teda robiť“?

 

      Ján  upozorňuje na Boží a Kristov súd, ktorý On aktuálne vykoná. Jeho vážnosť zvyšovalo u Jána presvedčenie, že môže ísť súčasne aj o súd posledný, ktorý bol už dávno ohlásený na koniec vekov. Preto hovorí o „sekere, ktorá je už priložená na korene stromov a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa“. (v. 9)  Odpoveď Jána Krstiteľa na konkrétne otázky, čo robiť a ako sa najlepšie prichystať na príchod Mesiáša bola jednoduchá a jasná: Vykonať to, čo je v ľudských silách a možnostiach!

      Človek sám žiadne „svetoborné“ veci nemôže vykonať. Nemôže meniť iných. Ani zásadne zmeniť chod vecí okolo seba. To naozaj možno očakávať len od samotného Mesiáša. On „všetko činí nové“. On nastolí nový poriadok, novú spravodlivosť, plné právo a plný život v pokoji a láske. 

      

     Milí bratia a sestry! Aj my sme niekedy šokovaný zlom a jeho prejavmi okolo nás. Zlom, ktoré by potrebovalo naozaj priložiť „sekeru apokaliptického hnevu“. Nastolenie a uplatnenie tej najvyššej moci.  Spravodlivosti, ktorú nie je možné ani kúpiť, ani zastrašiť a ktorá nepodlieha omylom v rozsudzovaní. Zlo aj v časoch Jána Krstiteľa predvádzalo svoju silu a hrôzu. Desilo svojou perverznosťou, práve tak, ako aj dnes máme neraz takéto pocity v našej spoločnosti, ba neraz i priamo v Cirkvi. Nad mnohými vecami nám „zostáva rozum stáť“ a sme plní pochybností. Ako pokračovať? Čo robiť? Akú moc použiť? 

        

    Odpoveď Jána Krstiteľa zástupom ľudí, ktorí prichádzali k nemu, aby z jeho rúk prijali krst pokánia je prekvapivo mierna. Zapálený kazateľ pokánia nežiada toho zase až tak veľa. Nehovorí o tom, aby sa človek mal vzdať napr. majetku a rozdal ho. Keď to neskôr ako cestu predložil Pán Ježiš bohatému mládencovi, odišiel od Neho smutný! Ján nežiada ani úplný asketizmus, vzdanie sa jedla a pitia. Ani nehovorí, že treba opustiť dom, rodinu, povolanie, prácu, ktorú človek koná. Dokonca ani prácu v štátnej službe a v represívnych zložkách štátnej moci. Ján Krstiteľ žiadal od ľudí reálne a realistické kroky, koré sú v moci každého človeka a ktoré môže každý vykonať v rámci svojej kompetencie a vôle

Kto má dve košele  nech dá tomu, kto nemá“(v .11) Nie všetko oblečenie žiada rozdať, ale toľko, koľko človek môže urobiť, bez nejakej vážnejšej ujmy. „Kto má pokrm nech urobí podobne“! – Žiaden extrémizmus. Aj keď vieme, aký je to pre mnohých „problém“, vzdať sa aspoň niečoho v prospech iných.

 

     Colníci konali službu, ktorá bola nenávidená vtedy a je aj dnes. Vyberali clo, dane, poplatky v službách cudzej štátnej moci, ale Ján o príprave cesty pre Spasietľa hovorí iba o presnom a spravodlivom vykonávaní a dodržiavaní zákona. “Nevyberajte viac, ako vám prikázali“(v.13) Podobne aj vojaci nemusia konať žiadnu „nadprácu“, ktorú by im možno chcel niekto neprávom nariaďovať. „Nikoho nevydierajte, ani neudávajte, ale pristávajte na svojom žolde“.(v.14)

        

Jánova priamosť a osobný príklad  skromnosti, statočnosti a pravdivosti oslovil mnohých. A to až do tej miery, že ho ako kazateľa pokánia chcú stotožniť s Kristom, Pánom. Toto on radikálne odmietol. Nestavia sa do pozície Sudcu ani Spasiteľa. “Ja zaiste krstím vás vodou, ale ide mocnejší ako ja, nie som hoden rozviazať Mu remienka na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom, v Jeho ruke je vejačka a vyčistí si humno a pšenicu zhromaždí do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“.(v.16-17)

       Po výzve k pokániu a k vykonaniu toho, čo človek môže urobiť, vyzýva na prijatie prijatie skutočného Spasiteľa. Po požiadavkach zákona zvestuje aj evanjelium. “Dával mnohé iné napomenutia ľudu a zvestoval mu evanjelium“. (v.18)  Je to svedectvo o Tom, ktorý prichádza. 

    Je to Pán Ježiš Kristus, ktorý prichádua  i k nám. Aj nás pokrstil Duchom Svätým a rozsvietil zorničku nádeje v nás. On hriech súdi aj dnes a vykoná aj posledný súd. Výzvu k pokániu prinášali už proroci, aj Ján Krstiteľ i Pán Ježiš. Preto ju máme ochotne prijímať. Nemôžme ju však zameniť za dar milosti v Krste Svätom, ktorý udeľuje Pán. On nám dal s vodou aj to, čo iba On má a môže dať: dar Ducha Svätého. Iba Boh a Boží Syn nás môže  ponoriť do „milostiplnej vody života“ a dať nám svojho Ducha Svätého! Tak nás On urobil Božími deťmi a dedičmi svojho kráľovstva. Kde prichádza a je prijatý, prináša kajúcim ponuku odpustenia hriechov, novú milosť a tak aj spásu, záchranu z moci smrti. 

 

     Bratia a sestry, toto svedectvo Jána Krstiteľa prijímajme, aby sme  správne videli a poznali Toho, ktorý vždy znovu prichádza k človeku. Prichádza aj k nám a robí nás dedičov všetkých Božích zasľúbení a spoludedičov svojho kráľovstva. „ Pokánie čiňte“ – hovorí Ján, ale potom aj zvestuje evanjelium, že Ježiš Kristus, Boží Syn a Spasiteľ sveta je už tu, na ceste k dokonaniu diela spásy a preto netreba čakať iného Spasiteľa. 

    

     Na prijatie toho nového života s Ním v časnosti i vo večnosti sa treba pripraviť. Nie ako Herodes a jeho nasledovníci. Herodes nepočúval slovo  Jánovo a uvrhol ho do žalára. Neskôr už takú príležistosť nemal. Keď sa stretol pri súde v Jeruzaleme s Ježišom, kládol mu rôzne otázky.  Pán Ježiš  mlčal a neodpovedal. To je najhoršia situácia pre každého človeka. Keď Boh a jeho Syn už nehovorí s nami. Vtedy je človek v tme  a na ceste do večného zatratenia.

       Ak sme dnes v dnešných slových SZ i NZ počuli hlas Boží a Kristov, pýtajme sa oprávnene: čo  teda robiť? Pri príprave na požehnané prežitie sviatočných dní, nezabudnime na naše úlohy ako tých, ktorí uverili v Ježiša ako Pána! Hľadajme preto aj ten pokrm, ktorý sýti dušu a ktorý vychádza z Božích úst. Lebo: nielen samým chlebom bude žiť človek. A aj konajme skutky, ktoré ako praktické dobro a prejavy lásky a obetavosti vykonať môžeme v prospech tých, ktorí to potrebujú. Amen

       

                                            3.nedeľa adventná – Rovensko a Sobotište 2010     Ľ:Batka st.

 

Leave a Reply