Prečo M.Luther povedal vo Wormse: Tu stojím, inak nemôžem…

                                           Prečo M. Luther povedal vo Wormsi: “Tu stojím, inak nemôžem…”.

 

   Nemal by byť za týmto nadpisom otáznik? Tento príspevok však nechce byť odpoveďou na otázku. Chce byť skôr vyznaním. Tak, ako celé vystúpenie Dr. M.Luthera na sneme vo Wormsi v r.1521 bolo skutočným vyznaním jeho viery. Vyznaním o poznanej pravde na základe počutého Božieho Slova z Písma Svätého. Nie iba poznania Písma, ale počutia živého Slova Toho, ktorého hľadal, a ktorý prekvapujúco našiel jeho. 

       

     Martin Luther išiel do Wormsu preto, aby mohol obhájiť svoje poznanie, presvedčenie a uchvátenie evanjeliom Ježiša Krista , ktoré je mocou Božou na spasenie každému veriacemu. Pred mladým cisárom Karolom V. a prítomnými stavmi svetskými i cirkevnými bol odhodlaný vydať svedectvo o svojich reformačných obajvoch, o spoznaní správnosti základného učenia M.J.Husa, o omyloch pápežstva, ba i niektorých uzavretiach koncilov. Stál si za spismi: O slobode kresťana, O babylonskom zajatí cirkvi a ďalšími, ktoré vzbudli najväčší rozruch.

        

    Obdivuhodné a fascinujúce je jeho odhodlanie ísť do Wormsu za každú cenu. Bol rozhodnutý vydať počet z viery o poznanej pravde. Aj za cenu martýria. Umiernený katolík Glapion chcel Luthera priviesť ku kompromisom a prostredníctvom M. Bucera mu ponúkol pozvanie na rokovanie. Luther ponuku odmietol so slovami: ”Do Wormsu vstúpim, hoci by tam bolo aj toľko diablov, ako je škridiel na streche”. Jeho odhodlanie bolo zjavné v tom čase už aj mnohým občanom ríše. Dokladom toho bolo úžasné prijatie zástupmi a ovácie, ktorých sa mu na ceste do Wormsu dostalo. Sám Luther o tom povedal : ”Mal som svoju kvetnú nedeľu...” Obdiv nad  postojom M.Luthera za všetkých súčasníkov vyslovil mladý dôstojník Juraj Fundsberg, držiaci stráž pred dverami siene snemu:  ”Mníšku, mníšku, ideš cestou, aby si urobil to, čo som ani ja, ani iní dôstojníci v tých najťažších bojoch neurobili. Ak si si vo svojej veci istý, pokračuj v nej v mene Božom…”. Na Lutherovej odhodlanosti nič nezmenilo ani vyhlásenie panovníka pri prvom stretnutí 17.4.1521: ”Tento človek zo mňa nikdy heretika nespraví”. V ten večer sa Luther priznal k autorstvu všetkých predložených kníh.          

Rozhodujúce vyhlásenie padlo na druhý deň 18.apríla. O knihách samotných vyhlásil :”Nie sú všetky jedného druhu”. Získal tak čas vysloviť pred snemom svoje zásadné stanovisko. Na otázku “bez rohov a zubov” odpovedal jednoznačne. ”Pokiaľ ma nepresvedčí Písmo, alebo jasné rozumné dôvody, slová Písma, ktoré som doteraz citoval sú mocnejšie ako ja – neuznávam autoritu pápežov ani koncilov, lebo si často protirečili – moje svedomie je pripútané k  Božiemu slovu. Nemôžem nič odvolať a neodvolám, lebo ísť proti svedomiu nie je správne a ohrozuje spásu. Tu stojím, nemôžem inak. Boh mi pomáhaj! Amen”.         

   Lutherovo vyznanie nás ani dnes nenecháva nezúčastnenými pozorovateľmi, ale robí z nás: evanjelikov. Ľudí, ktorí chcú na evanjeliu Ježiša Krista stáť vedome a vždy. Lebo nanovo objavené evanjelium nie je Lutherovo, ale Kristovo.

   Môže sa niekto opýtať: Uvedomoval si vtedy M.Luther, že je možno v stávke jednota Západnej cirkvi? Určite áno a nebolo mu to jedno. Bol presvedčený, že ak má byť a zostať nielen vonkajšia jednota, ale  “jedna, svätá, všeobecná a apoštolská” cirkev Kristova, nemôže obstáť inak, ako práve na Božích prostriedkoch, ktorými od počiatku bola tvorená a budovaná. Nie ako mocenská organizácia založená na slepej poslušnosti ľuďom, založená na strachu pred mocnými cirkevnými, či svetskými celebritami, alebo na strachu pred očistcom a očistcovými trestami. Práve to bolo a je zjavné vo Wormsi, že aj mocných chcel pozvať k spoločnej pokore a obnove.

   Bol odvážny, ale aj rozvážny, hoci mal vtedy iba 38 rokov. Necúvol. Nevyskočil z “vlaku” naloženého reformačnou výzbrojou, ktorý sa pohol zo stredoveku do nového veku už 31.októbra 1517. Túto vec, seba i budúcnosť odovzdal Bohu. Odolal pokušeniu brániť sa vojenskou mocou, ktorá mu bola ponúknutá. Odolal pokušeniu zlomiť sa pod ťarchou zodpovednosti nelen za seba, ale najmä za svojich priateľov.  

   Aj po 490. rokoch smieme byť nielen hrdí, ale nanovo povzbudení a zapálení Lutherovou službou. Poslušnosťou živému Bohu a  svedectvom nezlomnej viery, že spasenie dáva Boh jedine z milosti, skrze Krista darom viery, ako ju dostal aj on sám. Ďakujme Bohu na kolenách, že nám požehnal vyznavača Martina Luthera.

                                                         Pre ref.č. 43-44,r.101 EPST  – Ľ. Batka st.

Leave a Reply