Bojíte sa elektriky?

Kto by sa jej dnes bál? … Počul som historku, že keď kamsi na dedine do domu zaviedli prvú eletrickú žiarovku, domáci v prvý večer ani spať nešli, akoby zo strachu alebo rešpektu, čo sa bude diať…

Uvažujem nad cirkvou a zmyslom jej jednotlivých častí: tak ako sú elektrické rozvody potrebnou a užitočnou infraštrukúrou, tak je aj cirkev užitočná a potrebná infraštruktúra v duchovnom zmysle.

Ak cirkev funguje, tak by mala byť tak dostupná a samozrejmá, ako je dostupná elektrika – v lokálnych zásuvkách a zástrčkách. Zároveň by to malo byť cítiť, o čo viac sa dá porobiť, pozvládať a prekonať, keď je elektrika (cirkev) poruke. Jej užitočnosť je nespochybniteľná. Ak niekto potrebuje duchovnú pomoc a silu, vykonať veci ktoré by inak robil krvopotne a ručne, cirkev by mu mala sprostredkovať "duchovnú energiu", podobne rýchlo a efektívne ako je to pri zastrčení mašinky do zásuvky.

Budem v tomto podobenstve pokračovať:

Cirkev, skrze svojich členov by mala byť pospájaná a mala by poskytovať "energiu" premenenú na také napätie, ktoré je užitočné a použiteľné.

Farár v cirkvi je v podstate taká dedinská trafostanica, ktorá má napájať ostatné "domácnosti" ale tak ako nebežíme k dedinskému "trafáku", keď potebujeme posvietiť, alebo povysávať, tak by sme nemali čakať od farára že bude robiť v zbore každú prkotinu.

Farár by mal premienať vysoké napätie (učenie o Bohu, vieru a duchovné sily) na nižšie, také ktoré je použiteľné pre ľudí. A ľudia by mali byť schopní a pripravení vykonať jednoduché posvietenie na problémy, aj keď ich iba farár iba "istí" z pozadia.

Keď vyhorí trafák, je celá dedina bez elektriky. Keď vyhorí farár, alebo dáko zoskratuje, tak sa čuduje, trpí a bez energie zostáva celý zbor, a dakedy treba poslať opravára rovno z elektrární. A pozor – aj ten najsilnejší trafák sa môže preťažiť.

Biskupov by som prirovnal k veľkým rozvodom, ktoré by mali napájať a spájať celú cirkev. Zase platí, že keď si chceme zapojiť cirkulár (napr. začať niečo náročnejšie v zbore, prekonať nejakú duchovnú krízu), nebežíme hneď do krajskej rozvodne po pripojenie. Skôr sa dohodneme s miesntym "trafákom" o odbere, v podobe väčšej požiadavky na jeho duchovnú podporu a energiu.

Dalo by sa povedať, že vysokého vedenia sa neradno dotýkať, najmä ak je spadnuté na zem, po prípade pod napätím. Ale vážnejšie – Tak ako rešpektujeme bzučania vysokého napätia, máme vždy mať akýsi rešpekt pred cirkevným vedením, aj keď sa nám môže zdať, že priamo z neho osobne nič nemáme alebo nečerpáme.

Predsa len akosi čerpáme, prípadne čerpá náš dedinský trafák. Tiež nevieme, kto všetko ešte je na takú rozvodňu napojený, preto tvrdím, že ničiť biskupa, kým je zapojený – je ako ničiť rozvody vysokého napätia. Nevieme, čo činíme, aj keď sa nám môže zdať, že je zbytočný alebo má poruchu.

A teraz čo to vlastne tečie v našich kábloch – ide o duchovnú silu, ktorú my, obyčajné lampy, tlampače, vysávače, vŕtačky a vrtáci, zbíjačky a miešačky, životne potrebujeme, a ide k nám tá istá, pre všetkých rovnaká – rovno z jadrovej elektrárne – od Boha.

Nemáme na tom žiadnu zásluhu, ale keď poslúžime na to, že prúd cez nás potečie, už sme svoju úlohu splnili. A sme užitoční. Okruh sa tak uzavrie a akoby prúd začal tiecť naspäť k Bohu. Náš odber cítia aj v elektrárni, našťastie zdroj energie je v tomto prípade nevyčerpateľný.

Jadrová elektráreň bude aj bez nás, my bez nej sme však iba ťažké  a mlčiace haraburdy. Aj keď my niečo dakam posúvame, vždy je to len to, čo sme už raz dostali do Boha. To je asi "jadro" – evanjelického učenia.

A teraz už len nezoskratovať…

Leave a Reply