Keď je žatvy mnoho

                               Keď je žatvy mnoho

To Tvoje kráľovstvo,
keď zlý svet srdcia mámi,
to Tvoje kráľovstvo
nech rastie medzi nami…
Ó, Kriste, Pane náš,
buď s nami v búrke bojov
a mocne zastri nás
raz večnou láskou svojou.  Amen (M.R.)

Mt  9, 35 – 38; 10, 1, 5 – 7:

   “ Potom chodil Ježiš po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagogách, kázal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval všetky neduhy a všetky choroby. (36) Keď uzrel zástupy, bolo Mu ich ľúto, že boli utýrané a bezmocné ako ovce, ktoré nemajú pastiera. (7) Vtedy povedal učeníkom: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, (38) preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu. – (10,1) I zavolal si dvanástich učeníkov, dal im moc vyháňať nečistých duchov a uzdravovať všetky neduhy a všetky choroby. (10, 5) Týchto dvanástich vyslal Ježiš a prikázal im: Na cestu pohanov nechoďte a do samaritánskeho mesta nevchádzajte. (6) Ale radšej choďte k ovciam strateným z domu izraelského. (7) Choďte a kážte: Priblížilo sa kráľovstvo nebeské.”

                      Bratia a sestry v Pánovi!

    V slávnostnej polovici cirkevného roku a najmä počas výročitých slávností cirkvi sme počúvali zvesť o Božej láske k svetu i ku každému z nás. Druhá polovica cirkevného roku akoby chcela viac zdôrazniť to, čo spomína aj dnešná epištola: aj my máme na lásku Božiu odpovedať láskou. Láskou k Pánovi i k naším blížnym.

    Nejeden kresťan sa už pristihol pri myšlienke, že vzdá tento boj slúžiacej lásky. Všade je toľko hriechu, toľko bolesti a nízkosti. Preto si nejeden v duši povie: Nech sa teda ľudia presvedčia na vlastnej koži, ako je to žiť na svete bez Boha, bez Jeho požehnania!  Nech sa sami pokarhajú bezbožnosťou a nech sa “povaria vo vlastnej šťave”, teda nech nepoznajú lásku svojich blížnych. Nech vidia, kam povedie život bez rešpektovania Božích prikázaní. Nech sa znivočia starosťami a nervozitou o zajtrajšok a o hmotné bohatstvo, keď nedôverujú Otcovi, ktorý je v nebesiach. Nech skúsia, čo je to hystéria a strach, keď nechcú počuť o Božom pokoji. Mnohí si myslia, že bremeno hriechu a jeho ťarcha ich privedie k väčšej pokore a dôvere.

     My však počujme z evanjelia o inom postoji z Božej strany. Pánovi Ježišovi “bolo ľúto zástupov, ktoré boli utýrané a bezmocné ako ovce, ktoré nemajú pastiera”.

   Iste, mnohí si sami skazili a kazia svoj život a potom aj život iných, ale Pánovi je ľúto všetkých. Ježiš nechce nikoho nechať v biede duchovnej, či telesnej, napospas hriechu a v konečnom dôsledku v smrti večnej. K postoju ľútosti, ktorá sa mení na silu zachraňujúcej lásky vedie Pán aj nás, práve tak, ako viedol k láske aj svojich učeníkov.

    Pán Ježiš chodil “po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, kázal evanjelium o kráľovstve (Božom) a uzdravoval všetky neduhy a všetky choroby”. Áno, takto prichádzalo a prichádza Božie kráľovstvo. Prichádza v sile Kristovej lásky. On bol vždy a aj zostáva “dobrým Pastierom”. 

  Sme my, dnešní kresťania skutočnými nasledovníkmi Pána Ježiša Krista? Vieme ukázať iným svetlo evanjelia svojím životom, aby si ľudia svojvoľne nekazili život a nestratili večné blahoslavenstvo?

   Na jednej strane je oslovenie sveta otázkou množstva – kvantity. “Žatvy je mnoho, ale pracovníkov málo”. To je naša súčasná smutná skutočnosť. Druhou otázkou je otázka kvality – kvality kňazov, presbyterov, služobníkov cirkvi i tých, čo ešte smerujú do priestoru chrámu so Spevníkom v ruke. Tých, čo hovoria: “Tu som Pane, pošli mňa!”  Tých, čo nielen hovoria: “Pane, Pane”, ale aj činia vôľu  Otca nebeského.” Možno povedať, že dôvodov k pokániu máme naozaj dosť.

   Prvá rada z Pánových úst znie: ” Proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu”.

Ako vieme, žatva na obilnom poli bola a je vždy prácou “v potu tváre”. Nie inak je to aj na duchovnom poli , ktoré je nielen cirkev, ale aj tento svet. Tá práca je rôznorodá a povinností je naozaj mnoho. Veď ide o záchranu človek, doslova o záchranu každej duše.

   Keď sú “ovce bez pastiera”, vzniknú spravidla tri situácie. Prvá je, že ovce sa môžu bezhlavo rozutekať a strácajú sa – kade ktorá a potom hynú. Stanú sa obeťou dravcov, alebo sa dostanú “do tŕnia”, alebo do priepasti, odkiaľ samé nevyjdú.

     Ani druhá možnosť nie je lákavá. V tme bludov a hriechov sa navzájom natlačia na seba tak, že šliapu po sebe, dusia sa a ubližujú si až k smrti. Sami si znemožňujú život.

   Môže nastať aj tretia situácia. Ovce bez pastiera ťažko nájdu sami zdravú pastvu a osviežujúcu vodu. Ale niektorá z nich vyhlási, že o takých miestach vie a stane akoby vodcom a vedie ostatné. Obyčajne je to ten najväčší “baran”. Zdanlivo skutočne nájde pastvu, ale len pre seba a vodu v nie práve zdravú. Nikto na začiatku nevie, kam ostatné ovce zavedie…

   O pravdivosti takejto možností vieme a počujeme nielen v našom senioráte, v tých najväčších zboroch, ale aj na iných miestach v cirkvi. Mnoho oviec z nášho košiara padlo za obeť cudzím vodcom a učiteľom, ktorí prichádzajú do nášho košiara ako vlci v ovčom rúchu a pomaly rozoberajú a decimujú naše zbory a našu cirkev.

Štatistiky na našich konventoch sú smutné a neustále sa zhoršuje duchovný stav a počty veriacich.

   Začiatkom každej serióznej nápravy je zloženie rúk k modlitbe s prosbami o dobrých pastierov a pracovníkov na Pánovu žatvu. Tak si to želá Pán žatvy nádej na rast kráľovstva Božieho. Dôležitá je aj vernosť a odvaha viery pracovníkov, aby dokázali “vyháňať nečistých duchov a ohlasovať príchod kráľovstva nebeského”. 

   V skutočnosti je tou mocou, ktorá dokáže vyháňať nečistých duchov – vyháňať zo sŕdc ľudí hriech a pôsobiť rast kráľovstva nebeského moc Božia, moc Ducha Svätého. Táto moc nie je ani dnes menšia ako v minulosti. Preto je v cirkvi prosba o prítomnosť a pomoc Ducha Svätého základná a rozhodujúca. Iba ten, kto horí mocou Ducha, môže iných zapaľovať plameňom viery .

    Dôležité je, uvedomiť si aj tú druhú, dôležitú vec o ktorej počujeme z evanjelia. Božia záchrana a moc  má svoj poriadok a program.

  Najskôr bola spása ponúknutá nie všetkým ľuďom, ani nie mnohým, ale len dvanástim a až postupne prichádzala k ďalším a ďalším. Až neskôr povedal Ježiš učeníkom: “Choďte po celom svete a kážte evanjeliu všetkým národom”.  V danej chvíli však hovoril, že treba ísť najskôr “K strateným ovciam z domu izraelského”. Neznamená to dokonca ani poverenie oslovovať všetkých Izraelcov naraz. Môžeme to povedať aj inými slovami Pánovými: k tým, ktorí najskôr potrebujú “lekára”, ktorí boli blízko zahynutiu. Medzi nimi boli aj “colníci” – ako Zacheus, alebo žena hriešnica. Neskôr to bol aj dom pohana, stotníka z Kafarnaumu, žena Sýrofeničanka, alebo Samaritánka.

    Vieme z NZ, že Pán okrem dvanástich vyslal na svoju žatvu aj ďalších 70-tich učeníkov. Podobne to robili neskôr aj apoštolovia, keď skladali ruky na diakonov, učiteľov a služobníkov Slova. 

     V našej evanjelickej cirkvi by mal cítiť a plniť Pánovo poverenie k službe na žatvu pánovu každý pokrstený. Vieme, že sa tak nedeje, že máme mnoho stratených oviec z domu evanjelického.

   Keď sa začnú majstrovstvá vo futbale, na zápasy sa bude pozerať tisíce ľudí na štadiónoch. Pri televízoroch to budú doslova milióny. Avšak tým, že sa budú pozerať na tých, ktorí behajú na štadiónoch, nestanú sa skutočnými futbalistami. Budú “fandiť “ svojim, možno aj kritizovať predvedené hru, ale do skutočných zápasov sa nezapoja.

    My kresťania sa v našich duchovných zápasoch necíťme a nesprávajme ako diváci na tribúnach, alebo ako tí pri obrazovkách televízorov. My by sme nemali iba sledovať ten veľký duchovný zápas, ktorý dnes prebieha vo svete. Nestačí iba zdiaľky zakričať: “do toho”, alebo kritizovať tých, čo “znášajú páľu dňa a slnka”.

Nestačí dobrému zápasu iba zatlieskať, alebo “vypískať” a odsúdiť slovne každé bezprávie. Prosme o to, aby sa zo “stratených” domu evanjelického stali čím viacerí Pánovi služobníci a pracovníci na Jeho žatve.

    V športe je nevhodné, aby niekto okrem hráčov vtrhol na hraciu plochu. Ale v zápase o kráľovstvo nebeské a o Božiu vládu vo svete je neprípustné iba sedieť a nečinne sa dívať na tých, čo “ešte bojujú” A nestačí im iba fandiť. Treba sa do tejto duchovnej práce a niekedy priamo duchovného boja zapojiť.

   Spoločne hľadajme “domy” našich stratených ovečiek. Pánovi je ľúto všetkých, ktorí akokoľvek trpia. Chce pracovať a vládnuť  v našich srdciach i v srdciach našich blížnych aj našimi rukami. Chce tešiť a povzbudzovať kuľhajúcich aj ústami nás všetkých. Pomáhajme k duchovnému prebudeniu a rozvlaženiu čím viacerím zvesťou evanjelia a službou lásky, lebo Ježiš chce byť ich dobrým Pastierom časne i večne.  Amen

               1.nedeľa po Svätej Trojici   –  Ľubomír Batka st.

Aa – 86

Leave a Reply