Cestou evanjelia k blahoslavenstvu

                  Cestou evanjelia k blahoslavenstvu                  

Mt 5, 20 – 26:

   “Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ; kto by však zabil, prepadne súdu. (22) Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! –  prepadne ohnivému peklu. (23) Keby si teda prinášal dar na oltár a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, (24) nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom a potom príď a obetuj svoj dar. (25) Vyrovnaj sa chytro so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste, aby ťa protivník neodovzdal sudcovi, sudca strážcovi, a neuvrhli ťa do väzenia. (26) Vpravde hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, dokiaľ nezaplatíš do poslednej koruny”. Amen

Bratia a sestry v Pánovi!

  Siahnutie blížnemu na život je nenapraviteľnou ujmou a to isté možno povedať aj o vážnom poškodení zdravia, ktoré 5. Božie prikázanie zakazuje ako vážny hriech proti Pánu Bohu i blížnym.  Naviac, prináša zármutok a veľkú bolesť aj bližšej i širšej rodine,  priateľom a spoločenstvám, ktorých bol zabitý človek súčasťou. Napriek nenapraviteľným dôsledkom sa ľudstvo vo svojich dejinách až podnes nezastavilo ani pred masovým zabíjaním a vraždením vo vojnách a v rozličných ozbrojených konfliktoch. Možno povedať, že dejiny ľudstva sú často najmä dejinami vojen a tak masového vraždenia a zabíjania. Správy o tom plnia stránky historických kníh a učebníc. Počnúc od prvej bratovraždy známej z Biblie z príbehu Kaina a Ábela až po súčasnú vojnu na Ukrajine či v pásme Gazy, alebo v iných častiach zeme, ľudia sa “nevedia utíšiť” a “stále sa učia vojne”. Vízia proroka Izaiáša, aby národy “prekovali meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože” (Iz  2,4) je zatiaľ nenaplnená.

   Božou vôľou však nie je smrť hriešnikov, ale život a záchrana k životu večnému. Preto Božie prikázania chránia život a zdravie našich blížnych pred nami, ale aj naopak. Ak by sme mali vypočítať čo len časť vrážd a zabití, objasnených i neobjasnených, je zrejmé, že by to trvalo veľmi dlho. 

     Možno by niekto chcel obmedziť platnosť piateho Božieho prikázania len na púhu vraždu, alebo zabitie. Také priestupky totiž trestá aj svetský zákon. O mnohých iných “spôsoboch” sa siahodlho diskutuje. Napríklad, či je zabitím aj “umelé” prerušenie tehotenstva, alebo eutanázia. 

    Vidíme, že jedno i druhé svet ospravedlňuje a stále širšie toleruje. Kresťanskí “aktivisti” ťahajú za kratší koniec a liberálne orientovaní občania v tom žiaden problém nevidia.

    My sme však kresťania a vidíme a vnímame aj tú skutočnosť, že Zákonodarca v osobe svojho Syna zákon “Nezabiješ” neruší, ale aj vážne sprísňuje. Dokazuje vernosť vyhláseniu, že On “neprišiel zrušiť zákon alebo prorokov, ale naplniť” (Mt 5,17) 

     Sprísnenie výkladu Božieho zákona sa javilo ako “nové učenie” už pre Ježišových súčasníkov. Pán Ježiš totiž povedal: “Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon!  – prepadne ohnivému peklu”. 

   Ježiš teda aj hnev proti blížnemu pomenoval priamo zabitím. To bolo neprijateľné pre tých, ktorí sa chceli sami ospravedlniť pred Pánom Bohom i ľuďmi. Vtedy, aj dnes ľudia chcú uniknúť z jarma zákona a v paragrafoch hľadajú to povestné “okienko”, aby sa mohli nejako vyviniť a javili sa v očiach Božích i ľudských ako bezhriešni. Cestu pokánia odmietali a odmietajú. Naopak, meno “kajúcnik” sa stalo v našej dobe najväčším pohanením človeka. Na druhej strane označenie blížneho za hlupáka, alebo blázna sú “normálnym” označením inak zmýšľajúcich.

    Niet divu, že na konci kázne na vrchu je poznámka evanjelistu, že “ľudia sa divili Jeho učeniu”. Lenže Ježiš celkom jasne a bez akýchkoľvek okolkov hovorí, že Boh Otec chápe to slovo “Nezabiješ” práve v takejto podobe a naliehavosti. Pretože nie iba púhe zabitie je vraždou a tak hriechom, ale aj hnev na brata. Hnev, ktorým človek svojho blížneho “odpíše” zo svojho života. Pred Božou tvárou je dôsledok ten istý. Namiesto spolužitia, deje sa zničenie a porušenie spoločenstva. Božia cesta je však cestou zmierenia a pokoja. Z tohoto dôvodu Pán Boh nedovolil ani Kaina nikomu zabiť.

    Samozrejme, ľudský alebo štátny súd je iný. Ani v dobe Ježišovej, ani dnes žiaden súd neprijme žalobu a neodsúdi nikoho, ak sa hnevá na svojho brata, alebo na niekoho z kruhu rodiny, zo svojho susedstva, alebo spoločenstva. Rovnako ani za to, keď niekto označí blížneho za hlupáka, alebo blázna. V dobe SZ slovo “blázon” (raka) označovalo aj bezbožníka, ako to počujeme zo slov žalmistu: “Hovorí blázon vo svojom srdci: Niet Boha” …(Ž 14,1) Pán Ježiš zdôrazňuje: “Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jedno písmenko, ani jedna čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane”.

     Pri Ježišovom výklade a chápaní ducha zákona Božieho sotva môže nejaký človek povedať to, čo inak počúvame bežne: Ja som dobrý občan, ja som nikoho nezabil. Ak je však zotrvávanie v hneve hriechom, je nemožné, aby sa ktokoľvek mohol tváriť, že je bez hriechu a nepotrebuje pokánie. Lenže tu sa Pánova kázeň zákona nekončí. V kázni na vrchu hovorí v podobnom, sprísňujúcom duchu aj o šiestom, alebo siedmom prikázaní. Hovorí vážne slovo o službe mamone, o prepúšťaní manželky, o krivej prísahe a iných hriechoch. Pri pohľade do zrkadla Božieho zákona sa tak ukazuje pravdivosť apoštolského slova: ” Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej”. (R 3, 23 ) 

     Pri stretnutí s bohatým mládencom mu Ježiš povedal: ”Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď a nasleduj ma! ” (Mt 19, 21) Vtedy aj učeníci žasli a pýtali sa: “Kto teda môže byť spasený?” (v.25)  Vychádzalo im to tak, že vlastne nikto! 

    Farizeji a zákonníci učili, že pri porušení Božieho zákona možno nájsť východisko a hovorili: “Prines dar na oltár, obetuj predpísaný dar” – čiže spoľahni sa na prinesenú obeť. Pán Ježiš ale hovorí, že  samotná obeť je neúčinná a nedostatočná.” Keby si teda prinášal dar na oltár a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom a potom príď a obetuj svoj dar. Vyrovnaj sa chytro so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste…potom príď a obetuj svoj dar”.(v. 24)

     Možno si v duchu pomyslíme, že toto Pán Ježiš azda nemal vysloviť! Mnohí si povedia: “Tvrdá je to reč, kto ku môže počúvať”? Hnevu okolo nás je viac ako dosť. Hneváme sa my, hnevajú sa na nás, ale prejavov zmierenia a odpúšťania je málo. S učeníkmi v duchu žasneme a pýtame sa: “Kto teda môže byť spasený”? – 

    Nech sa akokoľvek snažíme vyhovoriť a očistiť sa, vychádza to aj nám rovnako: Nikto! Sám so seba, zo svojich síl, svojím konaním, svojimi darmi, službou, obetami – spasenie a odpustenie hriechov nedosiahneme. Chce nás Pán zatratiť a vydať ohnivému peklu?

    Až potiaľto k nám Ježiš hovoril rečou zákona Božieho. Až potiaľto nás vedie – na samú hranicu našich možností, aby sme spoznali a jasne videli, že nádej na záchranu máme iba z Jeho milosti. Svoju milosť vyjavil a dokázal ale jasne na inom vrchu ako bol ten, kde odznela kázeň zákona. Tu ukázal prečo sme a máme byť ”pokorní” a “chudobní v duchu, žalostiaci, krotkí, lačniaci a žízniaci po spravodlivosti, milosrdní” a pripravení znášať aj utrpenie. Sami zo seba si nemáme na čom zakladať. K tomuto poznaniu a dôležitému bodu prišiel aj M.Luther, preto jeho prvé i posledné slová boli: “Naozaj, sme iba žobráci Božej milosti.”

    Preto šiel Pán Ježiš aj na druhý vrch, na Golgotu, kde úzkosť, strach i opustenosť a zavrhnutie Bohom Otcom prežíval s nami, ale aj za nás. Tu sa Božia milosť v Ježišovom kríži ponúkla všetkým pokorným pred Bohom, všetkým skutočne žalostiacim vo svojej slabosti a biede, všetkým ľuďom plným strachu pred Božím hnevom. Jeho zástupné utrpenie je preto ponukou Božej milosti, odpustenia a nádeje na nový život,, bez pomoci ktorej sa nikto nezaobíde. Je to ťažké uveriť? Je ťažké uveriť toľkému šťastiu, darovanému v Pánovi, že môžeme predsa mať nádej spasenia?  

    Učeníci a všetci, ktorí počítali so svojimi silami, možnosťami, skutkami a svojimi obetami zistili a zisťujeme to aj my, že zo zákona nebude spasený ani jeden človek. Ani jeden z nás, hoci si môžeme myslieť, že nie sme až tak veľkí hriešnici…

     Dnešná nedeľa nás chce osloviť správnym poznaním Božieho zákona a povzbudiť vo všetkých našich slabostiach dôverou v evanjelium, v poznaní všetkého, čo Ježiš pre nás urobil a čo pre nás koná vždy nanovo.

     Pán neprišiel zákon zrušiť, ani jeho kázanie, lebo tak by sme zostali iba samospravodliví farizeji, deti starých farizejov. Prišiel ho naplniť aj za nás. Bol vyhlásený za hriešnika, keď všetko zlo ľudstva vzal na seba. Pretrpel kríž, aby nás vyslobobil od smrti večnej a diabolskej moci. K našej vďake a dobrorečeniu Pánovi za Jeho lásku pridajme aj snahu a odvahu verne Ho nasledovať. 

     Ako sa to prejaví? Odpoviem príkladom. Veľmi ma potešilo, keď po rokoch napätia a všelijakej nevraživosti sa evanjelici v dolnozemskej Kovačici zjednotili, odpustili si a stretávajú sa nielen v jednom chráme, ale aj na jedných bohoslužbách. Sledovanie ich terajšieho zborového života je inšpirujúce. Dúfam, že sa to isté stane aj v našej cirkvi. Neviem, kto si ako prvý vyprosí tú milosť a dokáže podať ruku k zmiereniu, ale verím, že sa tak stane. Snažme sa aj my za zmierením, kým sme na ceste a pokiaľ nám trvá čas milosti… Tam, kde je viera, tam sa aj to zdanlivo nemožné stane možným. Netúžme a nechcime žiť v hneve a v pretvárke, že je všetko OK. Preto: “Čiňme pokánie a verme v evanjelium”, aby sme žili časne i večne v blahoslavenstve ! Amen

Modlitba:

    Ďakujeme a dobrorečíme Tvojmu svätému menu, Pane náš Ježiši Kriste, že nám slovom zákona otváraš oči a vedieš nás k poznaniu našich hriechov. Tak nás varuješ pre hrozbou duchovnej slepoty, samospravodlivosti a farizejskej pýchy a tak aj pred nebezpečenstvom záhuby časnej i večnej. Ďakujeme, že na nás nezabúdaš ani po svojom povýšení do slávy a stále sa prihováraš u Otca za nás vzdychaním nevysloviteľným. V Krste svätom si nás znovuzrodil a dávaš nám nám dar Ducha Svätého, aby sme neochvejne a úprimne verili v Tvoju milosť, v dielo Tvojej spásy, v  Tvoje vykúpenie. Touto istotou a darom pokoja nám pomáhaj k pravému kresťanskému životu. Buď našou skalou viery a nádeje, na ktorej sa smieme budovať v duchovný dom a prinášať viditeľné dobré ovocie zmierenia a blaženosti tu, v našom časnom živote, i v živote budúceho veku. Amen

                                                               Mgr.Ľubomír Batka st.

Leave a Reply