Bolo to na \u0160tedr\u00fd ve\u010der v roku 1498. Zima sa u\u017e d\u00e1vno dostavila, pot\u00f4\u010diky a rieky le\u017eali v \u013eadov\u00fdch v\u00e4zb\u00e1ch a cel\u00fa zem pokr\u00fdval hrub\u00fd snehov\u00fd koberec. Siln\u00fd sever\u00e1k sa preh\u00e1\u0148al ulicami mesta Eisenach a e\u0161te vonku tmoliacich sa oneskoren\u00fdch \u013eud\u00ed v meste hnal domov k tepl\u00fdm kozubom. V mnoh\u00fdch domoch u\u017e st\u00e1li okr\u00e1\u0161len\u00e9 a ozdoben\u00e9 jedli\u010dky a \u010doskoro jasav\u00fdm svetlom mnoh\u00fdch zap\u00e1len\u00fdch sviec k sl\u00e1vnostnej pam\u00e4ti narodenia Spasite\u013ea v\u013e\u00fadne poz\u00fdvali dom\u00e1cich k \u0161tedrej ve\u010deri. Tich\u00fdmi mestsk\u00fdmi ulicami v\u0161ak tiahne mal\u00fd h\u00fafik chlapcov. Boli chudobne poobliekan\u00ed, a nejeden z nich sa a\u017e triasol zimou.
Kde-tu pred domom zostali a z mlad\u00fdch hrdielok zaznela dos\u0165 mocne a srde\u010dne viano\u010dn\u00e1 piese\u0148: „Eja, recolamus laudibus.“ Boli to chudobn\u00ed \u017eiaci, ktor\u00ed si svojim spevom pred dverami kres\u0165ansk\u00fdch domov koledovali o k\u00fasok chleba.
Zastavili aj pred domom ctihodn\u00e9ho me\u0161\u0165ana Cottu, a hoci aj sychrav\u00fd vietor lomcoval oblokmi a dverami, predsa nemohol prehlu\u0161i\u0165 siln\u00fd \u0161tvorhlas \u017eiakov. Zvl\u00e1\u0161\u0165 \u010disto a jasne vyznieval tenk\u00fd hl\u00e1sok jedn\u00e9ho p\u00e4tn\u00e1s\u0165ro\u010dn\u00e9ho bled\u00e9ho, chudobn\u00e9ho chlapca. Vzru\u0161en\u00e1 pekn\u00fdm spevom otvorila dvere dom\u00e1ca pani a s \u00fatrpnos\u0165ou pozeraj\u00fac na mrzn\u00facich chlapcov, v\u013e\u00fadne pozvala v\u0161etk\u00fdch dnu, aby sa ohriali a ob\u010derstvili.
Chlapci s ochotou nasledovali v\u013e\u00fadnu paniu a nedali sa dlho n\u00faka\u0165 s predlo\u017een\u00fdmi jedlami a sladkos\u0165ami, ak\u00e9 b\u00fdvaj\u00fa na \u0160tedr\u00fd ve\u010der po na\u0161ich domoch pripraven\u00e9; len jeden chlap\u010dek st\u00e1l ak\u00fdsi zarazen\u00fd a zbo\u017ene zlo\u017een\u00fdmi rukami prist\u00fapil k jedli\u010dke a hork\u00e9 slzy mu padali po bledom l\u00edci. Bol to ten chlap\u010dek, \u010do mal ten siln\u00fd, jasn\u00fd a \u010dist\u00fd hl\u00e1sok, s ktor\u00fdm prev\u00fd\u0161il spev v\u0161etk\u00fdch svojich priate\u013eov. Jeho tichos\u0165 a m\u013akvos\u0165 hne\u010f dojala dom\u00e1cu paniu, Ur\u0161ulu Cottov\u00fa, lebo si pam\u00e4tala, \u017ee i z chr\u00e1mu sa jej p\u00e1\u010dil ten ist\u00fd spev a hl\u00e1sok. L\u00e1skavo sa obr\u00e1tila na chlapca: „Pravda, u\u017e si d\u00e1vno nevidel viano\u010dn\u00fd strom\u010dek?“ „Ach \u00e1no, minul\u00fd rok, ke\u010f som bol u svojich rodi\u010dov v Mansfelde, tam som ho videl; lebo napriek svojej chudobe ka\u017ed\u00fd rok n\u00e1m de\u0165om pripravuj\u00fa a ozdobuj\u00fa strom\u010dek; ale m\u00f4j str\u00fdc, ko\u017eu\u0161n\u00edk Lindemann, u ktor\u00e9ho tu b\u00fdvam, nem\u00e1 ani zmysel pre tak\u00e9 nie\u010do a ani prostriedkov.“ „Chud\u00e1\u010dik! Tak vy dos\u0165 \u010dasto tam i hladom trp\u00edte!“ Chlap\u010dek sa zap\u00fdriac prisved\u010dil hl\u00e1vkou.
„Tak pr\u00ed\u010f ka\u017ed\u00fd de\u0148 k n\u00e1m, tu n\u00e1jde\u0161 v\u017edy pripraven\u00e9 tepl\u00e9 jedl\u00e1 pre seba, pravda v prepychu to nebude, ale bude\u0161 ma\u0165 dos\u0165 v\u0161etk\u00e9ho.“ „Ak\u00e1 ste l\u00e1skav\u00e1! \u010c\u00edm sa v\u00e1m odv\u010fa\u010d\u00edm?“ dojato hovoril mlad\u00edk. „Bude\u0161 mi kedy-vtedy spieva\u0165 z t\u00fdch kr\u00e1snych n\u00e1bo\u017en\u00fdch latinsk\u00fdch piesn\u00ed.“ „Ach, ako r\u00e1d v\u00e1m budem ka\u017ed\u00fd de\u0148 spieva\u0165 k chv\u00e1le Najvy\u0161\u0161ieho!“ „Tak sa rad\u0161ej \u00faplne pres\u0165ahuj k n\u00e1m, bude\u0161 mi nahradzova\u0165 syna. M\u00f4j Justus, ktor\u00e9ho som hne\u010f v prvom roku stratila, by bol pr\u00e1ve tak\u00fd star\u00fd ako si ty. Nahrad\u00ed\u0161 mi ho!“
V\u00f4\u013ea srde\u010dnej dom\u00e1cej panej sa splnila, cudz\u00ed chlap\u010dek sa \u010doskoro stal jej mil\u00e1\u010dikom, a viac rokov sa starala o neho, bol to \u2014 Martin Luther.<\/p>\n\n\n\n
Sedem rokov pre\u0161lo a boli zase Vianoce. V erfurtskom Augustini\u00e1nskom kl\u00e1\u0161tore sa pr\u00e1ve odbavovali Bohoslu\u017eby. Po slu\u017eb\u00e1ch Bo\u017e\u00edch sa v\u0161etci mn\u00edsi zi\u0161li k spolo\u010dnej ve\u010deri. Len jeden ch\u00fdbal. Mlad\u00fd brat Martin sa utiahol hne\u010f po slu\u017eb\u00e1ch do svojej mali\u010dkej cely, hodil sa na svoje kolen\u00e1 a vysielal vr\u00facnu modlitbu k nebesk\u00fdm v\u00fd\u0161in\u00e1m. Ach, ale darmo prosil, neprich\u00e1dzala \u017eiadna potecha, jeho du\u0161a b\u00f4\u013eom zovret\u00e1 nikde nenach\u00e1dzala tak d\u00e1vno \u017eiadan\u00fd pokoj. Od chlap\u010densk\u00fdch \u010dias tr\u00e1pila my\u0161lienka vlastnej hrie\u0161nosti Martina Luthera, a ke\u010f aj posl\u00fachnuc v\u00f4\u013eu a otcovsk\u00fa radu, \u0161tudoval v Erfurte pr\u00e1vo, predsa nasledoval vlastn\u00fd vn\u00fatorn\u00fd pud, ke\u010f sa viac zamestn\u00e1val s ot\u00e1zkami viery, ako pr\u00e1vom. N\u00e1sledkom n\u00e1hodou n\u00e1jdenej Biblie, tie\u017e n\u00e1sledkom neo\u010dak\u00e1vanej r\u00fdchlej Alexejovej smrti, ktor\u00fd bol najlep\u0161\u00edm Lutherov\u00fdm priate\u013eom, a potom i pr\u00ed\u010dinou \u0165a\u017ekej vlastnej nemoci uznal, \u017ee cel\u00fdm svojim byt\u00edm sa odd\u00e1 do duchovnej slu\u017eby.
Bolo to v roku 1505, v jeden kr\u00e1sny j\u00falov\u00fd ve\u010der, ke\u010f Martin zaklopal na br\u00e1nu Augustini\u00e1nskeho kl\u00e1\u0161tora a vst\u00fapil do r\u00e1du. Ale trpko sa i tu sklamal vo svojich n\u00e1dejach, ke\u010f sa domnieval, \u017ee v tichom pokoji kl\u00e1\u0161tora, v deliacej sa l\u00e1ske, v ne\u00fanavnej modlitbe m\u00f4\u017ee n\u00e1js\u0165 vn\u00fatorn\u00fd, du\u0161evn\u00fd pokoj. V\u017edy ho viac prenasledovalo svedomie, \u017ee nem\u00e1 \u017eiadnu milosti pred Bohom, preto sa ho ujala aj neop\u00edsate\u013en\u00e1 b\u00e1ze\u0148.
Tak to bolo aj na \u0160tedr\u00fd ve\u010der tohoto roku. Prosebne pozdvihol zlo\u017een\u00e9 ruky a vr\u00facne sa modlil: „Pane. Pane! Nepust\u00edm \u0164a, k\u00fdm mi nepo\u017eehn\u00e1\u0161!“ Potom vzal korb\u00e1\u010d a p\u00f4stami i tak svoje zoslabnut\u00e9 telo tr\u00fdznil tak nemilosrdne, \u017ee v bezvedom\u00ed klesol na dla\u017ebu.
Niektor\u00ed mn\u00edsi, dobr\u00ed a vern\u00ed Martinovi priatelia sa medzit\u00fdm dohodli, \u017ee ho nav\u0161t\u00edvia v cele. V\u0161etci milovali tohoto z\u00e1palist\u00e9ho brata, ktor\u00fd hoci bol od nich aj u\u010denej\u0161\u00ed a rozumnej\u0161\u00ed, nikdy im nedal poc\u00edti\u0165 svoju vyv\u00fd\u0161enos\u0165 nad nimi, ale zost\u00e1val v\u017edy pokorn\u00fd a mil\u00fd. Aj pre jeho kr\u00e1sny spev si ho ostatn\u00ed bratia Augustini\u00e1ni ob\u013e\u00fabili.
Teraz na\u0161li celu zatvoren\u00fa, na op\u00e4tovan\u00e9 volanie \u017eiadna odozva, i n\u00e1silne vylomili dvere a na\u0161li bez seba na dla\u017ebe le\u017ea\u0165 drah\u00e9ho brata. „U\u017e je m\u0155tvy!“ zvolal jeden. „Nie, nie, \u017eije!“ radostne dodal ten, ktor\u00fd sa pribl\u00ed\u017eil k Lutherovi a jeho klesaj\u00facu hlavu vzal do svojich tras\u00facich sa r\u00fak, „ale stratil vedomie, zamdlel!“ V\u0161etci chytro prist\u00fapili k Martinovi, za\u010dali ho kriesi\u0165, vodu mu do o\u010d\u00ed strieka\u0165 – ale v\u0161etko m\u00e1rne! Tu zvolal brat Augustinus: „Zobud\u00edme ho mo\u017eno hudbou. Ak je e\u0161te \u017eivot v jeho skrehnut\u00fdch \u00fadoch, tak to umenie, ktor\u00e9 v\u017edy miloval, ho mus\u00ed zobudi\u0165.“
Vzali teda na stene visiacu gitaru, a ostatn\u00ed v\u0161etci t\u00ed\u0161ko spievali k hlasom vin\u00facim sa z n\u00e1stroja. \u010c\u00edm sa silnej\u0161ie a mocnej\u0161ie odr\u00e1\u017eal ich spev, tria\u0161ka pochytila Lutherove merav\u00e9 \u00fady, zdvihol na okam\u017eik vie\u010dka a \u0161eptal: „U\u017e po\u010dujem spev Seraf\u00ednov, ach, zmiloval sa nado mnou Boh predsa a v tento jemu posv\u00e4ten\u00fd ve\u010der povolal ma k sebe.“
Mn\u00edsi spievali radostne \u010falej; i zdvihol sa zomdlen\u00fd a poznal ich. „Teda predsa som pri \u017eivote?“ \u0161epotal, „a vy, priatelia, ste ma zobudili. \u010eakujem v\u00e1m za va\u0161u l\u00e1sku i za va\u0161e piesne. Ony mi vliali pote\u0161enie do ubolen\u00e9ho srdca a teraz som si u\u017e ist\u00fd, ten P\u00e1n, tr\u00f3niaci nad oblakmi, \u017ee mi odpust\u00ed v\u0161etky viny moje. On m\u0148a po\u017eehn\u00e1 a vystroj\u00ed si na mne hodn\u00e9ho bojovn\u00edka.“
A z Martina Luthera sa stal v\u00ed\u0165azn\u00fd bojovn\u00edk P\u00e1nov; on o\u010distil cirkev od v\u0161etk\u00fdch bludov, povier; on zahatil pohansk\u00e9 pred\u00e1vanie odpustkov. Ale k\u00fdm k tomu dospel, musel vies\u0165 tvrd\u00fd boj vies\u0165 s mocnos\u0165ami, ktor\u00e9 s\u00fa vysoko i hlboko. A v tomto \u0165a\u017ekom boji ut\u00ed\u0161enie, uspokojenie nach\u00e1dzal neraz v hudbe, ktor\u00fa si vysoko cenil skrz cel\u00fd svoj \u017eivot. Za korenie \u017eivota pova\u017eoval hudbu.<\/p>\n\n\n\n
Mnoho, mnoho rokov ubehlo od tej chv\u00edle, ke\u010f zomdlen\u00e9ho Luthera k \u017eivotu priviedla hudba a spev mn\u00edchov tam v tom erfurtskom kl\u00e1\u0161tore. A zase nastali tie radostn\u00e9 sviatky. Ach, ale ako radostn\u00e9 boli u\u017e tieto! Luther obklopen\u00fd rodinkou a priate\u013emi radostne o\u010dak\u00e1val pri mil\u00fdch rozpomienkach na predo\u0161l\u00e9 \u010dasy hod Bo\u017e\u00ed. Deti, ako to u\u017e b\u00fdva, sa nedo\u010dkavo obzerali, kedy u\u017e zav\u00edta Je\u017ei\u0161ko so svojimi darmi, ke\u010f zvonku zrazu zaznel spev. Luther hne\u010f mal\u00fdch spev\u00e1kov vpustil dnu, pohostil ich a rozpr\u00e1val svoj pr\u00edbeh v Cottovej rodine. Ke\u010f u\u017e boli aj t\u00fa\u017eby dietok vyplnen\u00e9 a spev\u00e1ci tie\u017e obdarovan\u00ed viano\u010dn\u00fdmi kol\u00e1\u010dmi a lah\u00f4dkami a poberali sa pre\u010d, Luther ich zastavil, aby mu zaspievali e\u0161te t\u00fa jeho mil\u00fa viano\u010dn\u00fa piese\u0148. A mal\u00ed spev\u00e1ci za\u010dali; „Eja recolamus laudibus“ t\u00fa latinsk\u00fa viano\u010dn\u00fa hymnu. Luther si pochva\u013eoval, \u017ee e\u0161te tak\u00fa radostn\u00fa chv\u00ed\u013eu neza\u017eil ako teraz, len keby sme t\u00fa piese\u0148, vraj, v na\u0161ej milej mater\u010dine mohli spieva\u0165!“ „Veru,“ dolo\u017eil pr\u00edtomn\u00fd Melanchton, „zi\u0161lo by sa n\u00e1m, aby sme ju v\u0161etci mohli spieva\u0165.“ Tu sa rados\u0165ou roz\u017eiarilo oko reform\u00e1torove: „Nechaj to len na m\u0148a, drah\u00fd priate\u013eu“ odvetil Melanchtonovi a za\u010dal spieva\u0165 v milej mater\u010dine t\u00fa piese\u0148, ktor\u00fa n\u00e1hodou zlo\u017eil pri usp\u00e1van\u00ed svojho syn\u010deka Jan\u00edka. Je to i n\u00e1m v\u0161eobecne zn\u00e1ma: „Anjel z nebeskej v\u00fdsosti zost\u00fapil.“ Je to podoba na on\u00fa latinsk\u00fa viano\u010dn\u00fa hymnu. Roky sa minuli, aj storo\u010dia od toho \u010dasu, \u010do vznikla t\u00e1to viano\u010dn\u00e1 pesni\u010dka, ale premenou vekov pretrvala a\u017e po dnes, a ke\u010f sa rozsvietia svetielka na zelenej viano\u010dnej jedli\u010dke, zneje n\u00e1bo\u017ene s nes\u010d\u00edseln\u00fdch pier: „Anjel z nebeskej v\u00fdsosti zost\u00fapil.“<\/p>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"
Bolo to na \u0160tedr\u00fd ve\u010der v roku 1498. Zima sa u\u017e d\u00e1vno dostavila, pot\u00f4\u010diky a rieky le\u017eali v \u013eadov\u00fdch v\u00e4zb\u00e1ch a cel\u00fa zem pokr\u00fdval hrub\u00fd snehov\u00fd koberec. Siln\u00fd sever\u00e1k sa preh\u00e1\u0148al ulicami mesta Eisenach a e\u0161te vonku tmoliacich sa oneskoren\u00fdch \u013eud\u00ed v meste hnal domov k tepl\u00fdm kozubom. V mnoh\u00fdch domoch u\u017e st\u00e1li okr\u00e1\u0161len\u00e9 a … \u010c\u00edta\u0165 viac<\/a><\/p>\n","protected":false},"author":3,"featured_media":0,"comment_status":"open","ping_status":"open","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"footnotes":""},"categories":[373],"tags":[],"class_list":["post-35134","post","type-post","status-publish","format-standard","hentry","category-stedry-vecer"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/35134","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/users\/3"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=35134"}],"version-history":[{"count":6,"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/35134\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":35172,"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/35134\/revisions\/35172"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=35134"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=35134"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.e-anjelik.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=35134"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}