Kostnická iskrička – 6: Uhorsko – slovenská misia v Kostnici
Historici sa zhodujú v tom, že kostnický koncil mal veľmi reprezentačné zastúpenie. Medzi početnými delegáciami národov Európy sa určite nestratila ani delegácia z Uhorska. Už preto, lebo ju viedol sám uhorský a rímsky kráľ Žigmund so svojou rodinou, s najvýznamnejšími prelátmi a stovkami šľachticov s ich rytiermi a služobníctvom. Spolu to bolo okolo 1000 osôb. O priebehu koncilu v Kostnici sa možno dozvedieť veľa podrobností nielen z oficiálnych dokumentov. Pozoruhodné svedectvo o ňom a jeho účastníkoch podáva aj kostnický mešťan Ulrich Richental vo svojom diele Kostnická kronika. Stala sa známa aj vďaka bohatým dobovým ilustráciám.
Zo zachovaného zoznamu účastníkov z Uhorska spomeňme aspoň ostrihomského arcibiskupa a súčasne ríšskeho kancelára Jána z Kaniže, vicekancelára Jána Ujvárosiho a palatína Mikuláša z Gorian. Bol tam aj významný šľachtic Ján z Perína (de Peren), Peter Čech z Levíc a Šaroviec, veľmož poľského pôvodu: Ľudovít z Brzegu, ktorý práve v čase konania koncilu získal od kráľa celú Trenčiansku župu a Stibor, syna Stibora zo Stiboríc a Beckova.
Žigmund prišiel do Kostnice po svojej korunovácii v Achene, loďou po Rýne, presne na Štedrý večer okolo polnoci. Pápež počkal s omšou, kým sa premrznutí hostia zohrejú a občerstvia malváziou. Malvázia bolo sladké víno z talianskych odrôd viniča. Uhorská misia sa začala impozantne, účasťou na slávnostnej omši, na ktorej kráľ v rúchu diakona čítal vianočné evanjelium: V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta…” (Lk 2, 1-14). Po omši bol zo strany českých pánov informovaný o tom, že napriek jeho glejtu bol Ján Hus uväznený v tmavej kobke domikánskeho kláštora. Žigmund urobil iba to, že J.Husa dal premiestniť do vzdušnejšej cely, kde mohol prijímať návštevy a dal prísľub, že bude na synode verejne vypočutý. Tým boli pozitívne Žigmundove kroky v prospech Husa vyčerpané. Je pozoruhodné, že za nedodržanie slova kráľa kritizoval aj slávny poľský rytier v jeho službách Záviš Čierny.
Svedectvá Ulricha Richentala v jeho kronike sú pre nás Slovákov obzvlášť dôležité. Nie preto, že v hodnosti maršalka mal na starosti zásobovanie účastníkov, ktoré podrobne opisuje. Okrem iného mal príkaz dom od domu spisovať prítomné neviestky, ktorých napočítal 718.
Richental o spomínanom Petrovi Čechovi zo Šaroviec, (Stechpeter von Shora) uvádza, že je zo Slovenska (usser Windenland), je pánom Toppelscheinu (Topolčian) “v slovenských krajoch (in Windischen landen ). Aj Stibora niekoľkokrát spomína ako “pána v slovenských krajoch (in Windischen landen) medzi Moravou a Poľskom pri rieke, ktorú volajú Váh“ a na tej rieke má päť miest: Trenčín, Beckov, Uherský Brod, Holíč so Skalicou a Hlohovec”. (Tu sa dopustil malých nepresností). Významná je aj ďalšia zmienka o Slovensku, v súvise s diecézou ostrihomského arcibiskupa, o ktorej uvádza, že leží v slovenských krajoch (in Windischen landen). Napokon kostnický kronikár “slovenské kraje“ spomína ešte na jednom mieste, pri opise Žigmundovej cesty z Kostnice: “kráľ z Nemecka odišiel do Čiech, na Moravu a odtiaľ na Slovensko (in Windenland), do Bratislavy a Vratislavy.” Tak popri pomenovaní samotného Uhorska (Ungerland) uvádza aj pomenovanie Slovensko (Windenland) ako prvú a najstaršiu zmienku o Slovensku! (P. Dvořák, D. Dvořáková)
Samotnú reprezentáciu Uhrov hodnotí Richentl nelichotivo. Píše, že Uhri sa pre svoju nepokojnú povahu nemohli zdržiavať v meste “lebo všade zaobchádzali s ľuďmi hrubo a mysleli si, že sa tu môžu správať ako vo svojej krajine”. Preto ich z mesta vyhnali do Petershausenu. Ani tu si nepočínali inak. Rúbali drevo v lesoch opáta a neplatili. Obyvatelia ich však dokázali spacifikovať. Richental pozval kráľa a jeho sprievod ako hosťov na svoj majetok. Hostia si pouväzovali kone o ovocné stromy. Zrejme až v tomto kraji, známom nielen vínom, ale aj kvalitnými destilátmi, spoznali hodnotu ovocných drevín. Žigmund im prikázal, aby si ich uviazali o mladé vŕby. Ale kritika sa ušla aj kráľovi za to, že od obdarovaných pánov prijímal ako odmenu aj ovce, kurence, pávy, vajcia, vosk a iné drobnosti. Nuž, Žigmund mal vždy hlboko do vrecka. Neskôr dal do zálohu Poliakom aj 16 spišských miest, ktoré boli vyplatené až po 350 rokoch.
Odchod Žigmunda z Kostnice s jeho sprievodom bol pre neho typický. Účastníci boli povinní uhradiť mešťanom všetky svoje trovy. Kráľ a jeho dvorania tak neurobili. Ukázalo sa, že u hostinských narobili veľa dlžôb. Kráľ mestskú radu presvedčil, že on dlhy vyrovná a dal mestu do zálohu rôzne strieborné a zlaté príbory a drahé látky, ktoré vraj majú väčšiu hodnotu ako dlh. Richental píše, že mesto obalamutil. Žigmund ich nikdy nevykúpil a predať sa nedali, lebo boli na nich kráľovské znaky a nikto ich nechcel kúpiť.
Po Lutherovej reformácii boli všetky veci spísané a ich hodnota bola odhadnutá na 20 000 zlatých. Suma, ktorú Žigmund dlhoval dosiahla 21 500 zlatých! To ešte nebolo všetko. Kráľov sprievod sa na spiatočnej ceste zastavil na odpočinok v Ulme, kde sa zdržal šesť týždňov a tu narobil nové dlhy. Tu sa už uhorskej delegácii tak nedarilo. Keďže mešťania dôrazne žiadali vyrovnanie dlhov, museli niektorí predať aj kone a brnenia, aby ich prepustili. Obyvateľov Kostnice odmenil však sám novozvolený pápež Martin V. Dostali sedemročné odpustky smrteľných hriechov a siedmych karén. Na reformu cirkvi však nedošlo. (ľuba)