Je to notoricky známa vec ako nábožne skončil Luther svoj požehnaný život, ale sú zlomyselné výmysly, ktorými niekto usiluje zoškliviť dielo reformácie i pošpiniť pamiatku Dr. Martina Luthera ako napr. TU.
Preto najdôstojnejšia odpoveď na tieto výpady nepriateľov viery v Krista bude tá, keď ku pravde a učeniu cirkvi, obnovenej Lutherom, vrúcnejšie priľneme a vo svojich srdciach vďačne prechovávať budeme cnostnú pamiatku vyvoleného Božieho muža.
Dňa 18. februára 1546 zomrel Dr. Martin Luther v Eislebene, teda v tom meste, kde sa narodil a bol pokrstený.
Pamiatku jeho vykročenia z tejto časnosti si pripomína evanjelická cirkev po celom svete, nie preto aby sa klaňala Lutherovmu prachu a oslavovala Luthera, ale preto aby oslavovala veľkú Božiu milosť, že v čase kresťanskej temnosti Boh vzbudil kresťanskému svetu v Lutherovi neohrozeného muža-apoštola, ktorý sa dal do boja s mečom ducha a brnením Božej pravdy s celým svetom – a s pomocou Božou vyšiel z toho boja ako víťaz. Keby Luther žil iste on sám by vystúpil proti každému oslavovaniu svojej osoby. No práve my dnes preto spomíname jeho pamiatku, aby sme v prítomnej dobe, kde ľudia oslavujú seba a klaňajú sa ľuďom, kde sa Kristova cirkev v mnohom odchyľuje od svojho prvotného apoštolského rázu, lebo poddávajúc sa živlom tohto sveta zabúda na Luthera, ktorého konečné spoločenstvo a cieľ i pri smrti bol Kristus a Jeho sväté evanjelium. On bojoval, pracoval a trpel celý život nie pre seba a svoju slávu, ale pre slávu Božiu a Kristovu tak, že mohol povedať s apoštolom: „mne žiť je Kristus a umrieť zisk.“
Predstavme si v krátkosti blahoslavený koniec života a smrť tohto drahého muža ako nám ju zaznamenali očití svedkovia a kazatelia slova Božieho Dr. Jonas a Michal Cölius.
Grófi z Mansfeldu Luthera požiadali, aby prišiel z Wittenbergu do Eislebena a vyrovnal medzi nimi sporné otázky o dedičstvo. Keďže v októbri 1545 tam bol a nič nevybavil, preto 23. decembra tam šiel po druhý raz, ale nadarmo. Grófi ho pozvali po tretí krát uprostred zimy, hoci bol slabý predsa sa odhodlal, že tam pôjde. Na 2. nedeľu po Zjavení kázal vo Wittenbergu z textu R 3, 3 – a hovoril: „Pokiaľ ste počúvali čisté slovo Božie, majte sa na pozore pred vlastným myslením a vlastnou opatrnosťou, lebo diabol zažne svetlo rozumu Ak bude vás chcieť odlúčiť od viery. Ja to vidím, že ak nám Boh nedá mocných a verných kazateľov, teda diabol roztrhá našu cirkev a on neustane kým nedokončí ak sa mu to nepodarí skrze pápeža a cisára, tak sa bude usilovať urobiť skrze tých, ktorí sú dnes s nami ešte jedno vo viere.“ Lúčiac sa prosil poslucháčov, že ak by počuli, že leží nemocný, aby sa nemodlili za jeho zdravie a dlhší život, ale za blahoslavené skončenie hovoriac: „Svet je sýty mňa a ja som sýty sveta, ľahko sa rozlúčime ako hosť, ktorý hospodu vďačne opúšťa“.
Dňa 23. januára 1546 sa teda vybral so svojimi tromi synmi a sluhom Ambrosiusom i viacerými priateľmi na cestu. V Halle navštívil svojho priateľa Dr. Jonasa a pretože rieka Sála bola práve rozvodnená, lebo bol práve odmäk a plávali po hladine ľady, nemohli sa cez ňu preplaviť a musel ostať tu.
25. januára, na deň obrátenia apoštola Pavla, kázal v chráme o obrátení Pavla. Dňa 28. januára sa pobral ďalej a zobral so sebou i Jonasa. Museli ísť kus pešo, pričom sa veľmi rozhorúčil a keď zase vysadol na voz, ostrý mrazivý vietor mu bil do tváre. Tomuto sa pripisuje, že na ďalšej ceste prechladol, oslabol, cítil sa zle a keď sa priblížili k samotnému Eislebenu, upadol do mdloby.
Na hranici mesta Mansfeld čakalo Luthera 113 jazdcov, ktorých mu grófi poslali v ústrety. V ich sprievode vošiel do Eislebena a zosadol v dome mestského pisára Albrechta, kde sa konali procesy.
Vyjednávania ihneď začali, ale ťažko napredovali. Neprichádzali k dohode. Celý proces pripisoval advokátom, ktorí vraj toľko dvojzmyselností povedia, že z toho vystávajú horšie zmätky ako pri babylonskej veži. O tom sa Luther sťažoval i v liste písanom svojej manželke. Medzi iným píše: „Sedíme tu a mučíme sa. Ja by som bol rád, keby sme už boli doma. Tu sa možno naučiť, prečo Pán Ježiš v evanjeliu nazýva bohatstvo tŕním; ale bojím sa, že podľa Písma na tŕnie príde oheň; preto mám trpezlivosť, aby som mohol niečo dobrého pokonať.“ Zlostil sa najmä na právnych zástupcov, ktorí sa chytali každej maličkosti a boli neústupní. Spomenul pri tom, že mu to tak pripadá, ako keď v bájke mlynárov osol skočil do rybárovho člna; voda zobrala čln aj s oslom a tak vo vlnách skončili i čln i osol; teraz sa začali mlynár i rybár súdiť a žiadali jeden od druhého náhradu za stratu. – Luther ťažko niesol tieto prekáračky a znechutený písal i kurfistovi kniežaťu saskému, aby ho povolal naspäť do Wittenbergu.
Medzitým ale Hospodin pomohol. Grófi sa zmierili a napokon sa 14. februára v hlavných veciach i vyrovnali. Luther ešte v ten deň písal manželke i Melanchtonovi a vyslovil nádej, že ak to bude Božia vôľa, ešte toho týždňa sa vráti domov.
Luther, hoci sa často sťažoval na neduživosť, počas tohto pobytu v Eislebebe kázal štyri krát a vysvätil na kňazstvo dvoch teológov. I Večeru Pánovu prijímal za tento čas dva krát. Dňa 15. februára kázal posledný krát z textu Mt. 11, 25–30. Kázeň dokončil slovami: „Ešte mnoho viac by sa dalo hovoriť o tomto evanjeliu, ale ja som slabý; zostaňme pri tom.“ Pri večeri 16. februára žartoval, mnoho a dlhšie sa zhovárali o nemociach a o smrti i o večnom živote, pričom Luther raz povedal: „Akonáhle sa vrátim do Wittenbergu, ľahnem si do hrobu a budem červom za pokrm.“ Druhý krát hovoril o jednote, ako ľudia musia jeden druhému ustupovať, ak sa chcú zmieriť medzi sebou. Vyobrazil to v podobenstve o strome, ktorý ľudia chcú vtiahnuť do domu, že musia ho ťahať za hrubší koniec, aby konáre jeden druhému ustúpili.
Dňa 17. februára podpísal už hotové vyrovnanie. Toho dňa boli s Lutherom dlhší čas Jonas a Cölius, kazateľ v Eislebene. V rozhovore s nimi Luther povedal: „Tu v Eislebene som sa narodil a tu i zostanem.“ Hoci bol mdlý a cítil skľúčenosť na prsiach, šiel do jedálne na večeru na prízemí a besedoval tu s priateľmi najviac o večnom živote. Keď sa vrátil do svojej izby na poschodí, dlho sa modlil pri obloku. V tom ho napadli silné kŕče. Priatelia mu odľahčili tým, že ho treli teplými šatkami po prsiach. Ale hneď poslali i ku grófovi Albrechtovi po lieky. Lieky priniesol sám gróf, ale o chvíľu odišiel, nechajúc pri Lutherovi jedného svojho radcu. Nemocnému dali liek; poľahčilo sa mu a zaspal na pohovke do 10. hodiny. Ostali pri ňom i naďalej menovaní dvaja kazatelia, sluha a jeho synovia. Keď sa prebudil riekol: „Vy tu ešte sedíte, či nepôjdete spať?“ Oni odpovedali: „Nie, pán doktor, my budeme pri vás bdieť a vás pozorovať“. Na to vstal, ale prosili ho, aby si ľahol; poslúchol ich a ľahol si do postele v bočnej izbe. Pri tom hovoril: „Iste, Bože, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha, lebo si ma vykúpil, Hospodine, Bože silný a verný.“ Kazateľom podal pravicu, akoby na dobrú noc a povedal: „Modlite sa za evanjelium, lebo snem v Tridente a pápež sa veľmi na naň hnevajú.“ Potom spal do jednej hodiny po polnoci. Keď sa prebudil, povedal Jonasovi: „Ach, Bože, ako mi je ťažko; myslím, že tu v Eislebene, kde som sa narodil a bol som pokrstený, i zomriem.“ Vstal, prešiel sa niekoľko krát po izbe, ale o chvíľku si zasa ľahol so slovami: „Do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Opätovne sa sťažoval, že ho tlačí na prsiach. Zavolali domáceho pána s manželkou; i gróf s manželkou prišli, i gróf Schwarzburg a dvaja lekári. Keď mu dávali lieky, hovoril: „Milý Bože, mne je veľmi ťažko a úzko; ja odchádzam.“ Tu mu vyšiel pot na čelo. Kazatelia ho utešovali, ale on riekol: „To je studený pot k smrti.“
Po tom sa začal modliť: „Ó, milý nebeský Otče, Bože a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Bože všetkého potešenia. Ďakujem Ti, že si mi svojho Syna Ježiša Krista ráčil zvestovať, v Neho verím, Jeho som kázal a vyznával; Jeho som miloval a oslavoval; Jeho pápež a všetci bezbožníci prenasledujú a Jemu sa rúhajú. Prosím Ťa, milý Ježiši Kriste, prijmi moju dušu. Ó, nebeský Otče, hoci musím toto telo zanechať a z tohto sveta byť vytrhnutý, viem istotne, že na veky pri Tebe zostanem a nikto ma nevytrhne z Tvojich rúk.“ Potom tri krát opakoval verš z evanjelia Jána 3, 16: „Tak Boh miloval svet… atď.“ keď mu znovu podali liek, povedal: „Odchádzam a ducha porúčam.“ Na to opakoval Žalm 31, 5 (do Tvojich rúk porúčam svojho ducha). Tu mu kazatelia privolali do ucha: „Ctihodný otče, či zostávate stále pri Kristovi a pri tom učení, ktoré ste kázali?“ A Luther hlasno odpovedal: „Áno!“ Obrátil sa na pravý bok a spal asi štvrť hodiny. V tom zostal bledý, nohy mu chladli, ešte raz zhlboka, ale pokojne vydýchol a poručil ducha. Bolo to v tretiu hodinu dňa 18. februára 1546.
Bezduché Lutherovo telo obliekli do bieleho plášťa a položili ešte v ten deň do cínovej rakvy. Nasledujúceho dňa 19. februára doniesli rakvu do chrámu, kde Jonas kázal z textu 1.Tes 4, 13–18. Dňa 20. februára kázal ešte Cölius z Izaiáša 57, 1–2 a pohrebný sprievod sa pohol na cestu do Wittenbergu. V každej obci, ktorou šiel sprievod vyzváňali zvony a spievali nábožné piesne. V Halle vniesli rakvu do chrámu a nespočítateľný zástup uprostred kvílenia a náreku spieval Lutherov žalm: „Z hlbokosti volám k Tebe.“ Dňa 22. februára prišli do Wittenbergu, kde medzitým už 19. februára kniežací posol oznámil Lutherovu smrť. Melanchton verejným ohlasom oznámil vysokým školám smutnú zvesť.
Rakva bola donesená do zámockého chrámu. Tu najprv kázal Bugenhagen z toho textu čo Cölius v Eislebene a potom v mene akadémie rozlúčkovú reč povedal Melanchton na základe Filip. 4, 8. Nato položili telo do hrobu v chráme neďaleko kazateľnice. Tu sa nachádza Lutherov hrob až podnes.