Viera je z počúvania
R 10, 12 – 17:
„Nieto teda rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo všetci majú toho istého Pána, bohatého pre všetkých, ktorí Ho vzývajú. (13) Každý človek totiž, ktorý by vzýval meno Pánovo,, bude spasený. (14) Ale ako budú vzývať Toho, v koho neuverili? A ako uveria v Toho koho nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? (15) A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? Ako je napísané: Aké vzácne sú kroky tých, čo ako evanjelium zvestujú pokoja dobré veci! (16) Ale nie všetci uposlúchli evanjelium. Lebo Izaiáš hovorí: Pane, kto uveril nášmu kázaniu? (17)Teda viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo“. Amen
Bratia a sestry v Kristovi, našom Pánovi!
O veľkom gréckom filozofovi Platónovi, ktorý žil v piatom storočí pred Kristom, sa zachovalo rozprávanie, že denne ďakoval bohom za to, že: „je človekom, že je Grékom, že je Aténčanom a že sa narodil v dobe, keď mu Sokrates mohol byť učiteľom“.
My kresťania máme neraz dojem, že ľudia, ktorí nie sú kresťania, nemôžu byť zbožní. Menujeme ich pojmom „pohania“. Zdá sa nám, že pohan je jednoducho bezbožník, či neverec. Ale ako sme práve povedali v spomienke o pohanskom filozofovi, aj on bol zbožný človek v tom zmysle, že veril v bohov, alebo v božstvá. Preto možno o pohanoch povedať, že ide skôr o „inoveriacich“. Samozrejme, k našej kresťanskej viere patrí presvedčenie, že poznanie Pána Boha v osobe Ježiša Krista je poznanie najdokonalejšie a najvyššie.
Iste nie je bez zaujímavosti, že aj tie najprimitívnejšie kmene, ktoré sa dodnes z času na čas objavia niekde v pralesoch, alebo na vzdialených ostrovoch, všetky majú nejaké náboženstvo. Čiže majú určité vedomie závislosti na niekom, alebo na niečom čo ich prevyšuje. O človeku možno povedať, že každý má nejakú vieru, čiže každý človek niekoho alebo niečo uctieva, vzýva, niekomu, alebo niečom uverí, na niekoho, alebo na niečo sa spolieha. Ak je predmetom viery človek, hovoríme o „kulte osobnosti“. Ak sú to veci, Biblia hovorí o božstve „mamony“. Preto je zrejmé, že nie je viera ako viera…
Apoštol Pavel v známej reči na aténskom Areopágu vtedy pohanským Grékom povedal: „Mužovia Aténčania, zo všetkého vidím, že ste veľmi bohabojní; lebo keď som chodil po vašich svätyniach a obzeral si ich, našiel som aj oltár s nápisom: Neznámemu Bohu. Nuž Toho, ktorého vy neznáte a predsa ctíte, ja zvestujem“. (Sk 17, 2-23) Vtedy začal Grékom zvestovať evanjelium Ježiša Krista.
Najdokonalejšie poznanie Pána Boha je však možné iba vtedy a tam, kde sa On sám vyjavuje a dáva človeku poznať a človek prijíma Jeho vyjavenie. To sa stalo práve v osobe a diele Pána Ježiša Krista. Viera v Neho spája, ale aj premieňa ľudí i národy.
V tomto zmysle aj apoštol Pavel hovorí: „Nieto teda rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo všetci majú toho istého Pána, bohatého pre všetkých, ktorí Ho vzývajú“.
Keď svedčíme o hodnote kresťanskej viery, je dôležité poznanie, že viera v Ježiša Krista nám dáva a prináša pokoj a radosť, ale aj odvahu k životu v láske a nádej na život večný. „Evanjelium Kristovo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu“.(R 1, 16) Preto je Ježiš naším Pánom a je pre nás „Cesta, pravda i život“.
Iba Jemu patrí a má patriť naše srdce a celý náš život.
Bratia a sestry!
Môžeme to povedať aj inak. Všetky náboženstvá smerujú od človeka k Bohu, alebo „zo zeme k nebu“. Ale iba kresťanstvo vedie od Pána Boha k človeku, od neba na zem. Pán Boh prišiel k človeku v Ježišovi, ktorý sa vtelil a ponížil sa pre nás až na drevo kríža, aby nás povýšil k nášmu Stvoriteľovi a Otcovi. Preto s apoštolom Pavlom veríme a vyznávame: „Každý človek totiž, ktorý by vzýval meno Pánovo bude spasený“.
V tomto bode apoštolského svedectva sa však dostávame k dôležitej a možno kardinálnej otázke, či súboru otázok, ktoré kladie sám apoštol Pavel: „Ale ako budú vzývať Toho, v koho neuverili?“
Najskôr je tu otázka viery a cesty, ktorá vedie k viere.
O nej M. Luther v Malom Katechizme vyznáva: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a z vlastnej sily nemôžem v Ježiša Krista môjho Pána veriť, ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, v pravej viere posvätil a zachoval…“.
Niekedy počujeme aj ľudí hovoriť: Chcel by som veriť, ale aj keď o Ježišovi viem a rozmýšľam, neviem k viere prísť …
Apoštol Pavel jasne svedčí, že k viere sa človek nedostane cestou vlastného rozumu, cestou premýšľania, filozofovania a špekulovania. Preto kladie aj ďalšie otázky: „A ako uveria v Toho, koho nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“
Evanjelium bolo od počiatku slovom Bohom daným a zvestovaným.Pán Ježiš bol a zostáva prvým apoštolom. On bol ten, ktorý slovo Otcovo poznal a prijal a priniesol ľuďom. On slovo Otcovo učil, vysvetľoval a zvestoval najskôr dvanástim, potom mnohým ďalším. Napokon vyslal a poslal svojich učeníkov kázať a zvestovať slovo Božie najskôr počuté od Neho a potom, po zoslaní Ducha Svätého aj pochopené, aby ho hlásali najskôr v Jeruzaleme a potom niesli až do posledných končín zeme.
V zmysle podobenstva o horčičnom zrne vieme, že evanjelium prichádza k ľuďom ako zdanlivo malé a nepatrné zrnko, ktoré však môže priniesť svojím časom dobrú, neraz priamo bohatú úrodu.
Slovo z dnešného evanjelia nám pripomenulo, že neraz je človek „hluchý“ a nepočuje to, čo mu je zvestované. Ak je niekto duchovne hluchý, tak potom sám iným nemôže hovoriť a zvestovať slovo Božie správne. Je dôležité pamätať, že nie každý človek je dobrou pôdou, do ktorej rozsievané semeno slova Božieho padá. Niekedy je ľudské srdce ako kraj cesty, inokedy je pôdou zarastenou burinou a tŕním, alebo je jeho srdce priam skalou.
Bratia a sestry v Pánu!
Apoštol Pavel však ide ešte ďalej a pýta sa: „A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ Nie každý človek je a môže byť rozsievačom slova Božieho. Nestačí k tomu iba dobrá vôľa a dobrá snaha. Rozsievačom a apoštolom sa stáva iba ten, kto je – podľa apoštolského svedectva – „poslaný“. Poslaný samotným Pánom. Lebo: „nie všetci totiž uposlúchli evanjelium“.
Inak povedané, nie všetci skutočne evanjeliu uverili. Viera je viac ako poznanie slov Písma. Viera v biblickom zmysle znamená spoľahnutie sa na Pána, zverenie sa do Jeho rúk. A zároveň je aj poslušnosťou a nasledovaním Pána a kresťanským spôsobom života, ktorý potvrdzuje to, že „či žijeme, či umierame, Pánovi sme“. Potom platí výrok, ktorý povedal už prorok Izaiáš: „Aké vzácne sú kroky tých, čo ako evanjelium zvestujú pokoj a dobré veci!“
Bratia a sestry!
V reformácii sa naši predkovia postavili na pravý apoštolský základ cirkvi. Spoznali Bibliu a jej obsah a vždy nanovo počúvali mnoho kázní a svedectiev. Neraz napriek obrovskému tlaku a nepriateľstvu. Tak naša cirkev prežila až dosiaľ i keď je zrejmé, že „nie všetci uposlúchli evanjelium“. Stáva sa tak dodnes z rôznych dôvodov: raz zo strachu, inokedy z vypočítavosti, či pod vplyvom zlých myšlienok a ideológií, alebo zlých príkladov.
Bratia a sestry!
Tu sa dostávame k bodu, keď sa duchovné pravdy Božieho slova majú stať praktickým životom cirkvi a cirkevných zborov.
Vieme, že každý cirkevný zbor v našej cirkvi má právo voliť si svojho kazateľa, ktorému dôveruje. Každý „učiteľ cirkvi“, či je to biskup, senior alebo farár vie, že Pán i cirkev od neho očakáva vernosť. Totiž, aby slovo Božie zvestoval čistotne a úprimne. Povedané s Lutherom, aby slovo evanjelia a zákona nezamieňal a nezmiešaval.
Zo strany cirkevného zboru je dôležité, aby sa za svojich služobníkov slova modlil, duchovne ich podopieral, pretože to k službe slova potrebujú. „Lebo viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo“.
Zároveň však platí aj to slovo Písma ktoré nám pripomína, že každý pokrstený člen cirkvi sa Krstom stáva kňazom Pána Ježiša Krista. M. Luther toto poznanie nazval učením o všeobecnom kňazstve veriacich. Všetci sme kňazi i keď nie všetci sme farármi v zbore. Za príkladom Pánovým máme učiť, kázať, modliť sa a mať plnú zodpovednosť za tých, ktorí sú nám zverení. Kráľovským kňazstvom sa máme dokázať najmä v našich vlastných rodinách. To, čo platí o biskupoch, platí aj o nás ako rodičoch a starých rodičoch.
Chcem vás preto všetkých povzbudiť k vernosti k Božiemu slovu a k jeho zvestovaniu slovom a životom všade tam, kde bez pohoršenia a reálne môžete byť kazateľmi a svedkami Pána Ježiša Krista. Nie je našou úlohou, ani cieľom súdiť dnes kazateľov, alebo poslucháčov – minulých, alebo súčasných. Je tu však čas a miesto uvedomiť si tú základnú pravdu, ktorú nám pripomína verný Boží svedok a mučeník cirkvi apoštol Pavel: „Viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo“. Ak toto svoje povolanie budeme plniť, potom sa o budúcnosť našej cirkvi nemusíme báť. Vtedy môžeme s radosťou a pokojom oslavovať a vzývať meno Pánovo. Amen
12. nedeľa po Svätej Trojici – MyS – Ľubomír Batka st.