Sláva patrí Tomu, kto činí v cirkvi všetko
Ef 4, 14 – 21:
„ Preto skláňam kolená pred Otcom, (15) po ktorom sa menuje každá rodina na nebi aj na zemi: (16) aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku: (17) aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach, a vy, zakorenení a založení v láske, (18) aby ste mohli so všetkými svätými vystihnúť, čo je to za šírka a dĺžka, výška a hĺbka, (19) a poznať lásku Kristovu, ktorá je nad všetky známosti; aby ste boli naplnení všetkou plnosťou Božou. (20) Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, (21) Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristu Ježiši po všetky pokolenia až na veky vekov. Amen „.
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, našom Pánovi!
Prvá a zásadná otázka dnešného sviatočného dňa, keď si pripomíname pamiatku posvätenia cirkevných budov na Podbranči, je celkom zásadná: patrí naša úcta a pocta ľuďom, alebo Pánu Bohu?
Ak vieme, že „Len dobrý a len dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel…(Jk 1,17a), vtedy neskĺzneme na scestie a na prvom mieste dnes ďakujeme a dobrorečíme Hospodinu a nie ľuďom. To pokušenie tu síce je a zostáva, ale ako kresťania vyznávame: „Naša pomoc je v mene Hospodinovom…“ Aj tí, ktorí v minulosti priložili ruku k dielu a budovali tu cirkevné školy a zvonice, boli o tom presvedčení a to bol ich hlavný cieľ.
Druhá dôležitá vec je, že všetky cirkevné budovy a stavby majú sami o sebe služobný charakter. Iba v tom je ich význam. Nie sú cieľom sami o sebe. Nemajú význam, ak len nie v tom , že sú prostriedkom k službe Slova. Slúžia k jeho hlásaniu, k jeho vyučovaniu a vysvetľovaniu. To sa týka najmä cirkevných škôl, či už tej prvej, postavenej v roku 1882 a o rok neskôr 4.novembra 1883 posvätenej seniorom Jánom Leškom. Odkaz Božieho slova v kázni Pavla Svobodu vtedy znel: „Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takýchto je kráľovstvo Božie“.
Pre zaujímavosť a porovnanie spomeniem, že prvá evanjelická cirkevná škola existovala v Sobotišti už pred rokom 1611, ako o tom svedčí vizitačný protokol biskupa Izáka Abrahamidesa Hrochotského.
Novšia cirkevná škola, v ktorej sa nachádzame, bola po dlhom vajataní postavená nákladom 430 000 KS počas pôsobenia Miloša Beblavého a posvätená dňa 7. septembra 1940 seniorom Petrom Boorom. Stavbu viedol predseda stavebnej komisie Pavel Kutálek: „z lásky a s láskou k cirkevnej škole“, ako zaznamenal kronikár Miloš Beblavý.
V roku l898 si fília Podbranč od brezovskej cirkvi zakúpila dva zvony, ale tieto padli za obeť l.svetovej vojne. V roku 1905 bola postavená terajšia zvonica a potom v roku 1928 v 13. nedeľu po Svätej Trojici bola posviacka nových zvonov. To je základ terajšej tradície stretať sa tu na Pamiatku posvätenia na slávnostných službách Božích.
Zvony stáli 22 547 korún a zhotovili ich bratia Fischerovci v Trnave. Zvony boli privezené z nádražia v Senici, sprevádzané až po Savarku kňazom, učiteľom s deťmi s nábožným spevom a hudbou. Jeden zvon bol zakúpený zo zbierok cirkvi a druhý bol darom horlivého cirkevníka Jána Jankovýcha st.
Ešte predtým, kvôli úplnosti spomeniem, že v roku 1920 bol zadovážení zvon na Podzámku z darov amerických Slovákov za 8300 korún, posvätený domácim kňazom Milošom Beblavým dňa 30.8.1920.
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Pravým zmyslom a cieľom služby Slova v cirkvi je pestovať ducha viery a nábožnosti. Tak hovorí a svedčí apoštolské slovo: „Preto skláňam kolená pred Bohom, Otcom, aby vám dal podľa bohatstva svojej slávy skrze svojho Ducha. mocne zosilnieť na vnútornom človeku.“ Toto posilnenie nášho vnútra sa deje tam, kde Kristus Pán prebýva vierou v srdciach ľudí. Tam, kde je pre nás Imanuelom, čiže Bohom, ktorý je s nami.
Čo znamená zakorenenie vo viere konkrétne? Čo prináša prebývanie Pána Ježiša skrze Ducha Svätého v ľudskom srdci? Čo znamenajú dary posvätenia? Kresťanská viera nie je samoúčelná. Má svoju silu a dopad na život človeka a na spoločenstvo cirkvi. Tou silou je život v láske a schopnosť žiť v láske. Viera, ak je pravou a skutočnou vierou, a nie iba formálnou príslušnosťou kresťana k cirkvi, tak je vždy „činná v láske“.
Viera je teda čin. Podobne ako samotné slovo živého Pána Boha je vždy súčasne aj činom. Na rozdiel od nášho ľudského slova, je Božie slovo súčasne činom a skutkom vždy. I keď ľudské slovo je oproti Božiemu slovu slabé, nestále a predsa sa stáva aj ľudské slovo silou a skutkom tam, kde je a pôsobí Kristus Ježiš v nás. Jeho slovo pôsobí tak, že nás skrze svojho Ducha povoláva, osvecuje a posväcuje a v pravej viere zachováva. To je to, čo vidíme pri tých ľuďoch, ktorí uverili a práve preto konali s láskou tie dobré diala pre svoje detí i budúce pokolenia.
Bratia a sestry!
Aj dnes je to podobne. Viera aj dnes koná a má svoje ovocie, má svoje skutky a činy lásky. Nie sú na chválu človeka, ako sme povedali, ale na chválu Božiu, ktorý dar viery a lásky dáva, požehnáva a zachováva v srdciach.
V treťom článku Kréda vyznávame, že veríme „v cirkev všeobecnú kresťanskú a v spoločenstvo svätých“. Cirkev je tiež viditeľným dielom Ducha Svätého. Hoci je v cirkvi aj mnoho falošných kresťanov, povedané biblicky – nájde sa v nej aj „kúkoľ medzi pšenicou“- oboje rastie spolu až „do žatvy“, to znamená do Pánovho príchodu k súdu, predsa je v nej aj sila viery a viditeľná služba lásky.
Túto služby lásky si aj dnes pripomíname ako svedectvo o Božom pôsobení, i ako príklad hodný nasledovania. Služba kresťanskej lásky má –ako hovorí apoštol – svoju šírku, dĺžku, výšku a hĺbku. Jej šírka je v tom, že zahŕňa širšie spoločenstvo ľudí, ako je samotná cirkev, alebo cirkevný zbor. Je to aj spoločenstvo blížnych žijúcich či už v obci, alebo aj v národe. Preto, napríklad, o tunajšom cirkevnom učiteľovi Pavlovi Grečnerovi je zaznamenané, že bol nielen dobrým učiteľom a vychovávateľom detí v školských predmetoch a v kresťanskej viere, ale aj dobrým národovcom. To isté platí o učiteľovi Samuelovi Jurkovičovi, alebo o kňazoch Jánovi Šulekovi, Pavlovi Beblavom a mnohých iných. Služba týchto mužov v cirkvi i v národe je zjavná a neodškriepiteľná. Podobne je to aj všade inde na svete.
Kresťanský život vo viere a láske má aj svoju obdivuhodnú dĺžku. Ide v ňom o „beh na dlhé trate“. Preto jeho intenzita je a môže byť rozdielna. Závisí to od viacerých vecí. Má však svoje ciele, priority a súčasne vynaliezavosť a schopnosť trvalo a dlhodobo stáť na strane spravodlivosti, práva a skutočných morálnych a ľudských hodnôt. Bol by to dlhý rad hodnôt, ku ktorým sa Kristova cirkev hlási a vyjadruje. Keď treba, tak i kriticky, alebo prorocky varujúc a napomínajúc ľudí. Snaží sa rozvíjať osobné morálne hodnoty jednotlivých ľudí, upozorňujúc na Pánom dané hrivny a talenty, ktoré má každý zodpovedne využívať a chrániť. Služba Pánovi upevňuje hodnoty manželstva, rodiny a vedie aj zápas o ochranu stvorenstva vôbec. Láska, ktorá je prirodzeným dôsledkom viery, má svoju neprekonateľnú výšku práve v kresťanstve, v Ježišovom učení a hlásaní Božieho zákona:“ Milovať budeš Pána, svojho Boha…a svojho blížneho, ako seba samého!“ Čo to znamená, milovať blížneho, to sa učíme vždy nanovo od samotného Pána Ježiša Krista a nie od „celebrít“ tohoto sveta. V Jeho podaní vidíme, že láska je službou, pomocou,a činením dobra blížnemu. Nie je to sebectvo a egocentrizmus, ale schopnosť pomoci a obete blížnym.
Viera, činná skrze lásku, má aj svoju hĺbku. Nie je to zvuk slov, ale schopnosť činov v prospech spoločenstva, do ktorého patríme a tým, ktorí potrebujú našu pomoc. Aby sme mali túto schopnosť, vždy nanovo potrebujeme poznávať lásku Kristovu a z nej sa učiť. Potrebujeme vyzdvihovať Jeho príklad a poukazovať naň, lebo On bol ten, ktorý sa poníži pre nás až po smrť na kríži, aby nás priviedol k Otcovi, do príbytkov slávy neba.
Ján Leška pred rokmi povedal v závere svojej kázne: „Túto školu posväcujeme k úžitku detí, k potešeniu rodičov, k požehnaniu cirkvi, k prospechu vlasti a národa. Ona je a nech sa tiež stane a zostáva studnicou Hospodinovou v údolí Setim, nech oplýva mliekom a medom deťom k rastu a vzdelaniu, nech rozlieva rodičom potešenie a požehnanie, napája cirkev životom a vzrastom, nech vlasť a národ nádejami kojí, z pokolenia na pokolenie, k sláve Božieho mena, k vzdelaniu cirkvi a k spáse našich duší.“
Bratia a sestry v Kristu Pánu!
Prostriedky k tomuto cieľu sa zmenili, budovy samotné dnes tento cieľ neplnia. Ale nezabudnime, že tým najdôležitejším prostriedkom k tomu je predovšetkým slovo Bpžie, služby Božie v chráme i domáce pobožnosti, nateraz ešte aj školská náboženská a konfirmačná výchova a výučba v matkocirkvi. V nie poslednom rade i náš osobný duchovný a modlitebný život. Preto nekončíme pesimistickým pohľadom či hodnotením dnešných našich možností. Kristus Pán môže aj dnes skrze svoje slovo a sviatosti prebýva v nás, ak pravda sami chceme. Ak v odvahe viery Duchu Svätému otvoríme dvere našich sŕdc.
Tomu, ktorý toto všetko, ba i nad to pôsobí a dáva, Tomu buď aj dnes v cirkvi sláva tu a teraz, až na veky vekov! Amen.
Pamiatka posvätenia cirkevných budov na Podbranči, vo fílii
ECAV CZ Sobotište. (13.N.po Sv.Trojici) – Ľubomír Batka st.
OsA ../26