Rozprestreli skvôstne stoly,
sniesli na ne jedál smes . . .
štrngli vše si v dobrej vôli,
štrngli: veď je fašiang dnes!
i dali sa v rezké tance,
a nezreli, jak‘ im pance
diabol dušu v hustú sieť.
Chceli sa i s nami sdieľať,
mavše jedla nadostač,
pozvali nás, drobnú čeľaď:
stíšiť hlad a staviť plač.
No my, riekli v peknej shode:
nepôjdeme k vám za hosť,
my o suchom chlebe, vode,
radšej máme dlhý pôst!
Nám je chlebom Slovo Božie:
cesta, pravda, život, kríž –
cesta, čo nevedie v hložie . . .
pravda, ktorá svieti blíž
ku nebu, kde život blahý
Kristus verným pripravil;
len pod krížom časnej dráhy
dôjde duša blaha chvíľ!
My tým chlebom kŕmiť chceme
droboť našu v každý čas;
pokúšaniam odpovieme
bez rozpaku navždy raz:
podržte si svoju slávu,
svoju lásku pre seba –
my zchováme mlaď si zdravú,
hodnú vstúpiť do neba!
Tiež i vodou sladkej reči
uhasíme žhavý smäd,
aby v šťastí, v nebezpečí,
siahnuť mohla k žriedlu vied,
tým pomohla sebe, rodu,
cirkvi, vlasti, krajine –
piť bude len zdravú vodu,
vzniklú v Tatier skaline!
U nich tedy fašiang dlhý,
u nás zase dlhý pôst;
oni kopia dlh na dlhy,
u nás chleba, vody dosť.
Zostaneme len pri svojom –
lež prosíme: Bože, daj
striezlivosti; lásky zdrojom
zem tú zveľaď, požehnaj!!