Hodnota Ježišovho utrpenia a vzkriesenia
Ó, Kriste, ponížený
Tys’ slúžil všetkým nám,
by Tebou vykúpení
sme žili, jak Ty sám…
Ach, utvrď naše duše,
vlej do sŕdc posily,
by sme si navzájom i
my z lásky slúžili. Amen. (M.R.)
Mk 8, 31 – 38:
„Potom ich začal vyučovať, že Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych. (32) A povedal to celkom otvorene. Vtedy pojal Ho Peter stranou a začal Ho odhovárať. (33) Ale On sa obrátil, a vidiac svojich učeníkov pokarhal Petra a povedal mu: Choď za mnou, satan, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské! (34) Potom privolajúc zástup aj svojich učeníkov, povedal im: Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma. (35) Lebo kto by si chcel zachrániť dušu, stratí ju, ale kto by stratil dušu pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ju.. (36) Veď čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet, a duši by si uškodil? (37) A akú náhradu dá človek za svoju dušu? (38) Kto by sa v tomto cudzoložnom, hriešnom pokolení hanbil za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho otca a so svätými anjelmi“. Amen
Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Pred časom ma zaujala otázka redaktora, položená blogistovi v denníku SME, rím.kat. farárovi M. Lettrichovi: „Porušuje evanjeliá ten, kto žije cnostne a morálne?“ Otázku položil niekto, koho možno zaradiť k „veľkým optimistom“ pokiaľ ide o morálku a cnostný život človeka. Povedané s troškou irónie: zrejme nečíta vlastný denník. Ten prináša, podobne ako aj iné noviny, denno – denne články najmä o necnostnom a nemorálnom živote v našej spoločnosti. Je možné, že vyznáva takú morálku, ktorá nemá valnú hodnotu a výšku. Všetci poznáme ľudí, ktorých „morálnym“ krédom je: „kto nekradne, okráda vlastnú rodinu!“. Istý americký biskup povedal svojho času o Billovi Clintonovi, že „má morálku pouličného kocúra“. Jeden môj známy často cituje aforizmus „Morálnu latku si musíme klásť tak vysoko, aby sme ju mohli podliezť so vztýčenou hlavou!“.
Naša odpoveď je v duchu slov, ktoré povedal Pán Ježiš bohatému mládencovi: „Nikto nie je dobrý, jedine Boh“! Pretože sa človek rád hrá na Pána Boha, tak sa rád „hrá“ aj na veľmi dobrého, morálneho a cnostného, ktorý nemá hriechu. Nielen to, ale vo svojom hriechu a falošnej sebaistote sa cíti veľmi dobre. Je to vzdialený postoj tomu slovu, ktoré povedal a vyznal o sebe apoštol Pavel: „Biedny ja človek, kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“
Podobne sa aj my sa učíme s M. Lutherom vyznávať to, čo ľudské ucho, rozum, ale najmä srdce ťažko chápe a nerado priznáva: „sme zatratení a zlorečení„. Takto nás totiž vidí sám Pán Boh pre dedičný hriech, pre narušenú ľudskú podstatu a vzťah k Nemu. V Božích očiach sme „rozbitou vázou“, ktorá aj keď je pozliepaná, nedrží dobre vodu, aby v nej mohli zotrvať „pekné kvety“ čo len jeden deň.
Keď Boží zákon a príklad Pána Ježiša Krista nastaví človeku zrkadlo, človek hneď a pravidelne siahne ku svojím vlastným zákonom. K morálke, ktorou nie je problém obhájiť aj zabitie: napríklad eutanázia. Ničenie životov pri umelých potratoch sa označuje priam za prejav humanity, čoho je aj naša doba jasným príkladom.
Na druhej strane bratia rímsko-katolíci sú presvedčení, že človek môže mať, alebo vykonať aj „nadbytok dobrých skutkov“, s ktorými je možné celkom dobre ekonomicky „hospodáriť“. Toto učenie je celkom evidentne proti Písmu svätému a Božiemu slovu. Tento problém, ktorý odhalil M. Luther mu preto nevedia mnohí zabudnúť a nevedia mu prísť na meno.
Ako je to s tými dobrými a cnostnými skutkami človeka? Všimnime si, čo hovorí dnešný biblický text. Petrovi, „prvému“ medzi svojimi učeníkmi musel sám Pán Ježiš Kristus povedať: „Choď za mnou satan, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské“! (v.33) Iste nám to musí udrieť do očí a uší, ak tieto slová odzneli krátko na to, ako práve Peter pri Cezarey Filipovej povedal najdôležitejšie a jedine správne vyznanie o Kristu: „Ty si Kristus, Syn Boha živého“. Toto vyznanie však nebolo z Petrovho rozumu, sily, či múdrosti, ale plne z daru Ducha Božieho ako to aj Ježiš vzápätí potvrdil: „…telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“. (Mt 16, 17) Preto cirkev nestojí na Petrovi, ako to RKC tvrdí, ale na poslušnosti Duchu, ktorý dáva odvahu vyznávať tak, ako On hovorí.
Človek je schopný konať aj „dobré“, morálne a cnostné skutky, vždy však iba s Božou pomocou a z Božej milosti, (kresťania i nekresťania), ale nikdy nie do takej miery, aby sa stali záslužnými pokiaľ ide o možnosť spásy a získanie večného života. Preto platí slovo Ježišovo: „…povedzte: Neužitoční služobníci sme, čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme“.
Tu sa dostávame k posolstvu Kristovho evanjelia pre nás, pre každé znepokojené a zneistené svedomie: Ježiš Kristus „začal svojich učeníkov poučovať, že Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych“(31) Poukazuje na jednu zásadnú vec, na posolstvo evanjelia, na „milosť nad milosť“. Nie však na lacnú milosť, ale takú, ktorá stála nebeského Otca veľmi mnoho, totiž život jeho Syna!
Ježiš hovorí: „Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť musí byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych. A povedal to celkom otvorene“. Neskôr to ešte viackrát zopakoval a potom podľa vôle Otca, ktorý hovorí, že sa to musí stať aj konal dobrovoľne išiel na kríž.
Kríž Ježiša a Jeho vzkriesenie je Boží program spásy.
Znamená to, že: 1. sám sa nikto pre nebo nezachráni
2. sám sa nikto z moci hriechu a smrti nevykúpi
3. sám sa nikto dokonale neoslávi
To je odpoveď, prečo Syn človeka, „Syn Boží a človečí“ (Rúfus), musel trpieť. Prečo prijal kríž s takou ochotou a pokorou, hoci pre Jeho osobu to znamenalo veľký a trpký kalich horkosti. Keď ho v poslušnosti Otcovej vôli „vypil do dna“, je to dar Božej milosti a znamenie Jeho lásky k hriešnikom. Je preto prejavom bezbožnosti človeka, ak pohŕda, alebo jednoducho zabúda na Kristov kríž. Na Jeho obetu a na ponuku Božej milosti a lásky. Ak si neváži slovo o kríži a neďakuje zaň.
Nie pre svoje skutky môže byť človek zachránený pre nebo. Bez Krista a Jeho zásluh je „zatratený“. Zostáva v hriechu, v smrti a v pekle práve pre neveru v to, čo Ježiš vykonal z lásky, v jedinej pravej poslušnosti, cnosti a spravodlivosti.
Človek bez viery v Krista je „stratený“ pre nebo (zatratený), je pod Božím hnevom. Je a zostane v hriechu, ak len nepríjme túto jedinú možnosť záchrany, tento „spustený rebrík z neba“ v osobe a diele Ježiša Krista. Nie že bude ako hriešnik nájdený v deň posledného súdu pre to čo konal, alebo prípadne nekonal, ale už dnes je „odsúdený“. Zostáva pod platným výrokom odsúdenia: „Si prach a do prachu sa vrátiš!“ Práve to slovo „prach“, či „popol“ je symbolom nášho skutočného stavu.
Smutné konštatovanie? Vôbec nie, ak vieme, že to môže byť zmenené opäť slovom a výrokom toho istého Pána, toho istého Sudcu a Darcu života, ktorý nás všetkých, podobne ako Petra, napomína, ak odmietame, alebo zabúdame na význam Kristovho kríža: „Choď za mnou satan, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské!“ Zároveň však Pán aj nás povzbudzuje: Mysli na Božie veci a cesty! Myslime preto aj my na Boží nemenný plán a program spásy, ktorý sa volá: Kristus!
Pán Ježiš preto hovorí a vysvetľuje ďalej: „Kto chce prísť za mnou“, kto chce veriť v Jeho vykupiteľskú smrť a vzkriesenie a „zachrániť si život, nech ma nasleduje!“ Nie je a nebude to pre nikoho, bez kríža a bez utrpenia. Cesta za Kristom nebola ani pre Petra, ani pre Jána bez kvapky z toho kalicha, z ktorého pil plnými dúškami náš Pán. Ak niekto príjme dokonca martýrium „pre Neho a pre Jeho evanjelium“, nikdy mu to nebude zabudnuté. „Krst krvi“ spojí s Pánom človeka navždy. Tak ako Štefana a ako tisíce kresťanských mučeníkov v nebi.
Ale sám sa nikto nezachráni! Nezachránime si svoj život a svoju dušu i keď navonok budeme v očiach ľudí morálny a cnostný. V ľudských očiach môžme dokonca vyzerať ako úspešní a Pánom Bohom požehnaní, obdarení hmotným, alebo duchovným imaním, umeleckým nadaním, intelektuálnym poznaním a vedeckým talentom. Zdanlivo dokonca ako cnostná a morálna „celebrita“. Ale v očiach Božích sme vždy iba „žobráci Jeho milosti“, a každý z nás iba „úbohý hriešnik“. (ESP 321,1)
Všeličo chcú ľudia ponúknuť Bohu ako výkupné, keď chceme zlomiť ono trojité jarmo: hriechu, diabla a smrti. Sami ho však nevieme a nedokážeme sňať, ani rozlámať. Ak nie skôr, tak zoči-voči smrti určite spoznávame oprávnenosť otázky Pána Ježiša Krista: „Akú náhradu dá človeka za svoju dušu“?
Mnohí by dali veľa, ibaže nemáme čo. Aj to, čo máme, je iba darom od Hospodina a platí to o daroch duchovných i hmotných. Ani naše telo nám nepatrí, lebo ono je už dávno sľúbené zemi a zem – tá je Božia!
Najlepšie riešenie však máme celkom na dosah ruky. Pán Ježiš hovorí: „Nehanbi sa za mňa“. „Nasleduj ma“! Spojme svoj život so životom Kristovým a tak zachránime svoju dušu už dnes a potom, keď príde v sláve svojho Otca a so svätými anjelmi, dostaneme aj nové telo, podobné Jeho oslávenému telu. To je Kristova ponuka, ktorú potvrdil nielen slovom, ale aj svojím krížom a utrpením i svojim slávnym zmŕtvychvstaním!
Napokon ešte raz a do tretice Pán Ježiš hovoril zástupom i učeníkom: Ak ťa tieto slová nepohoršia a uveríš, že nenarušia tvoju osobnú integritu a dôstojnosť – ak sa nebudeš hanbiť za mňa, ktorý sa najskôr stal podobný človeku, a na kríži zdanlivo stratil aj ľudskú dôstojnosť, nebude sa za teba hanbiť On, keď príde opäť viditeľne v sláve svojho Otca. Hanbiť sa budú nesvätí ľudia a nesvätí, padlí anjeli.
Preto už dnes chceme opäť sláviť Toho Ukrižovaného, do prachu zeme a smrti zavrhnutého Ježiša, ako nášho Pána. My iste vieme prečo a koho oslavujeme. Ktorí to nevedia, tým sme povinní to povedať už v najbližšom, pôstnom čase – lepšie a zrozumiteľnejšie ako v dnešnú predpôstnu nedeľu. Amen
Predpôstna nedeľa – Rovensko a Sobotište – OsA 0926 – Ľubomír Batka st.