Zachovávajme slovo života
Kriste, dnes slovom radosti
a nádejou nás uhosti,
zlatému zrnu vzrastu praj
a požehnaj mu – požehnaj!
Nech vzíde v dušiach pohoda
a dozrie ducha úroda
i v časy hriechu nestále –
k úžitku nám,
a Tebe, Kriste, ku chvále! Amen. (M.R.)
Fil 2, 16 – 18:
„Zachovávajte slovo života, aby mi bolo chválou v deň Kristov, že som nebežal nadarmo a nenamáhal sa nadarmo. (17) Ale keby som bol aj obetovaný ako žertva v službe vašej viery, radujem sa a spolu sa radujem s vami všetkými, (18) a aj vy sa radujte a spolu sa radujte so mnou.“ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, našom Pánovi!
Dnes sa konajú cirkevné i štátne slávnosti na viacerých miestach Moravy a Slovenska za účasti predstaviteľov nielen cirkevného, ale aj politického a verejného života, na ktorých sa pripomína príchod vierozvestov Konštantína (Cyrila) a Metoda na Veľkú Moravu v roku 863 a ich vzácne pôsobenie a dielo. My sa stretáme tu na hrade Branč v skromnejšom počte, ale s rovnakým zámerom. Chceme poďakovať Pánu Bohu za ich duchovnú službu naším predkom.
Zároveň si pripomíname aj zajtrajší sviatok mučeníka Kristovho, majstra Jána Husa a jeho odkaz vernosti pravde Kristovej.
Je tu aj tretí dôvod dnešných slávnostných služieb Božích a tou je vďačná spomienka na svedkov viery v Krista z ťažkých rokov po prešporských súdoch, odsúdených na trest smrti, ktorý bol cisárom Leopoldom I. síce zmenený na doživotný žalár, ale pre väzňov svedomia znamenal napokon nezákonný trest odvedenia na galeje.
Samozrejme, nezabúdame ani na tých evanjelických kňazov a učiteľov, ktorí pod nátlakom a rôznymi úskokmi boli prinútení podpísať tzv. reverz o priznaní viny za velezradu kráľa a urážku majestátu a následne odísť do cudziny, alebo vzdať sa akejkoľvek duchovnej služby a vykonávať iba civilné zamestnanie. Zachrániť sa mohli iba prestupom do RK cirkvi, čo však urobili iba niektorí z predvolaných a nespravodlivo súdených. Evanjelické zbory, či už vyznania podľa A.V., alebo H.V. boli násilne zbavené duchovných pastierov a učiteľov a vydané napospas nepozvaným misionárom. Zároveň boli olúpené o kostoly, školy, fary a všetok majetok.
V desaťročnom krvavom prenasledovaní a barbarskom terore mala naša i kalvínska cirkev zaniknúť. Ak sa tak nestalo, bola to iba veľká milosť Božia a pomoc evanjelickým kresťanom v rokoch 1671 – 1681. Piati z väzňov svedomia, ktorých mená môžeme spoznať z textu pamätnej tabule na tunajšom pomníku, trpeli rok v ťažkom väzení, nútení konať ponižujúce práce a po roku väzenia boli odvedení a predaní do galejného otroctva, čo znamenalo v podstate rozsudok smrti.
O spôsobe, ako bolo s nimi nakladané vydali osobné svedectvo viacerí, ktorí napokon to peklo prežili, medzi nimi aj mladý učiteľ Juraj Láni z Krupiny, väznený so štyrmi kalvínskymi kňazmi práve v tunajších podzemných kazematách. Podľa očitých svedkov „chodilo sa v nich iba štvornožky a väzni žili v nečistote, zápachu, znepokojovaní všelijakým hmyzom. Zemepán Fraňo Ňári (Nyári) písal biskupovi Koloničovi (Kollonich), predsedovi prešporskej komory, že to „väzni dlho nevydržia“, aby nebol potom on obviňovaný. Na to mu biskup cynicky odpovedal: „Branecký chotár je dosť veľký, aby tu mohli byť pochovaný“.
Vtedy už aj poslední evanjelickí patróni opúšťali svoju cirkev a podliehali protireformačnému tlaku, keď videli a poznali udalosti vojenského zásahu, odoberanie kostolov a vraždenia evanjelikov na svojom panstve a v okolí: na Turej Lúke, v Prietrži, v Senici, v Čáčove a v Častkove v roku 1673. Žiaľ, poznáme iba niektoré mená z mnohých martýrov tých čias.
Tieto tri spomenuté spomienky majú spoločné to, že všetci boli väznení, trpeli i zomierali pre „to meno“, pre vernosť Kristovi a Jeho evanjeliu. Metod bol pri návrate z Ríma väznený franskými biskupmi tri roky pre sloviensku liturgiu a pre hlásané slovo Kristovo. Konal tak preto, aby mu ľud rozumel a aby mohol poznať, čo znamená viera v Krista.
Vtedajšie kniežatá i ľud cítili, že bez viery v Krista sú „prázdni“, „slepí aj nahí“, ako hovorí sám Pán Ježiš Kristus.
Preto sa dnes aj my právom pýtame: Ako je to s nami? Chceme sa vrátiť do mora pohanstva, do štádia duchovnej slepoty a biedy? Je zrejmé, že akákoľvek iná duchovná potrava nemôže človeka duchovne nasýtiť, a priviesť k plnému a pravému životu v radosti.
Je potrebné uvedomiť si a priznať si, že napriek vonkajšej slobode, vrátane náboženskej, ktorú dnes máme, neprežívame žiadnu „duchovnú žatvu“ a možno ani čas a sejby slova Božieho na väčších výmerách, ale len malých ostrovčekoch dobrej zeme. Tú zem ľudských sŕdc, ktorá je okolo nás „zaburinená“, nekultivovaná slovo Božím, vyprahnutá je potrebné pripraviť pre novú sejbu Slova.
Odkaz, ktorý nám zanechali tí, na ktorých spomíname, odkaz ktorý od Ježiša prevzali apoštolovia je zrejmý: „zachovávajte slovo života“. Príklad vernosti, neraz až po „hrdlo a česť“ sa nemá stať múzejným exponátom, alebo akousi archeologickou vykopávkou o aké sa zaujímajú len niektorí odborníci alebo zberatelia, ale životodarnou vodou pre všetkých, ktorí chcú žiť v radosti a blaženosti tu časne i potom večne. Zachovávať slovo života neznamená „konzervovať ho“, odložiť a opatrovať ako starožitnosť, ako vzácny exponát starej knihy, alebo starožitnosti, ale slovom, ktorým „žijeme, hýbeme sa a trváme“.
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Všetci vieme, že neraz je to ťažké, zachovávať slovo Kristovo, slovo života v tomto svete. Slovo Kristovo, ktoré ticho zneje so stránok Písma svätého je raz zľahčované, inokedy aj vysmievané, ale aj prekrúcané, ale najmä prehlušované lomozom a hlukom tohoto sveta.Tisíce iných slov, myšlienok a hlasov zahlcuje náš životný priestor. Naladiť sa na tú správnu vlnu, alebo frekvenciu nie je zrejme v našich silách. Chce a môže to urobiť v nás a v srdciach našich detí a rodín Duch Svätý, o pomoc ktorého snažne a vytrvalo prosíme spoločne a máme prosiť aj v našich rodinách.
Apoštol Pavel povzbudzuje a prosí nielen kresťanov vo Filipis, ale aj nás dnes: „Zachovávajte slovo života, aby mi bolo chválou v deň Kristov, že som nebežal nadarmo a nenamáhal sa nadarmo“. Stáť v službe Slova, v službe Kristovej je a znamená skutočný „bez na dlhej trati“, alebo priamo neraz zápas, ktorý hraničí s obetovaním a žertvou samého seba. Ale na druhej strane, je táto snaha, tento zápas o srdcia a duše našich blízkych a blížnych zárukou pravej radosti. Ide totiž o radosť trvalú, ktorá má zasľúbenie večnosti od nášho Pána, ktorý je vzkriesený a večne živý Pán všetkého.
Slovo Kristovo sa dokázalo ako slovo života aj v časoch skúšok viery, v časoch utrpenia a znášania kríža, v rozličnom ohrození v dlhých dejinách cirkvi. Takto sa chce prejaviť a dokázať aj v našom živote, osobnom, cirkevnom a napokon aj spoločenskom. Všade, kde preniká prináša radosť z víťazstva nad hriechom, pokušením a smrťou. Nehanbime sa ani my dnes za evanjelium, lebo ono je „mocou Božou na spasenie každému veriacemu“. (R 1, 14) Modlime sa za to, aby sme príklad verných svedkov viery nielen poznali, ale aj verne nasledovali. Amen
5. nedeľa po Svätej Trojici –
sviatok Konštantína a Metoda a spomienka na väzňov svedomia a martýrov – Branč – Ľubomír Batka st.