A nechce pršať rosa z Tvojho neba,
bars srdce naše, Pane, vrúcne lká:
„daj vlahy rosy, – tej nám veľmi treba,
nám hrozí bez nej bieda veliká!
Otvára ústa zem, a bylín hlávky
už skláňajú sa, – lístky útlej trávky
tiež vädnú, schnú a vracajú sa v zem:
skrop, Pane, Tatier údoľ, stráň i lem!“
Skrop, Pane! – Náš hlas ku Tebe sa vinie;
veď Ty si riekol: „Dokiaľ nebo, zem
len trvať budú, dotiaľ nepominie
ni leto, zima. – Ja sa starať chcem!“
Ty starieš sa i o krkavcov, kvietky;
Ty starosť máš i o nás, svoje dietky;
Ty nám, čo treba veľmi dobré znáš:
veríme, Pane, že nám vlahy dáš!
Ach, ale človek nenie len pre seba;
on Tebou v národ rečou sdružený
má právo žitia, dané mu od Teba,
čo článok v sväzok ľudstva vložený:
tak vzhliadni, národ slovenský môj, drahý
tiež žiada Tvojho neba zdarnej vlahy,
pod páľou kríža vädne, hynie on:
ó vzhliadni, Bože, – i k nemu sa skloň!
Hľa, podrost jeho hnusné hryzú črvy,
i húsenice roj ničí letorast;
peň silný žravá črvotoč už mrví;
už seknul v ňom i bujný predtým zrast;
ba koreň, bars i zdravý, v suchej hrude
či pokrm chystať a pňu dávať bude,
keď lásky Tvojej nezvlaží ho prúd?
Ó vzhliadni, Pane – ľútostivý buď!
Lež jestli vôľa v tom sa Tvoja deje,
by zhynul, vyschnul rodu môjho strom:
tak mihni brvou, – pred ňouž svet sa chveje –
nech vpáli doňho romoniaci hrom!
Tys‘ mu dal život, – vziať ho môžeš zase;
zdar z Teba berie i kríž v každom čase,
on príjme vďačne i smrť z Tvojich rúk:
len zprosti ho už živorenia múk!
No, vieme iste, že nás Tvoja ruka
i tŕnim vedie k cieľu istému,
bárs kosti trnú, srdce bôľom puká,
i kríž môž‘ slúžiť rodu k dobrému:
ó vzhliadni teda na ľud zbožnotichý,
a vyslyš prosby, vyslyš jeho vzdychy,
on zraky svoje vznáša v neba kraj:
Ty vlahy, zrastu, zdaru Ty nám daj!!