Nemožno si nevšímať tak dôležité prejavy ľudského života, ako sú pokánie a zatvrdilosť. Keď máme na mysli ľudskú hriešnosť, tak rozumieme prečo Písmo sväté prízvukuje naliehavosť ustavičného pokánia a prečo vystríha pred vytrvalou a hrozivou zatvrdilosťou. Prijatie života, aký prinášalo kresťanstvo a aký vyrastal a vyrastá z učenia Ježiša Krista, predpokladalo urobenie pokánia a skoncovanie s nesprávnym spôsobom života. Evanjelista Lukáš v 13, 1–3 zapísal: „V tom čase prišli niektorí a rozprávali Mu o Galilejcoch, krv ktorých zmiešal Pilát s ich obeťami. Ježiš im odpovedal: Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete.“ A apoštol Pavel v liste Rímskym píše: „A ty, človeče, ktorý súdiš tých, čo tak robia, a sám robíš to isté, či sa nazdávaš, že ujdeš súdu Božiemu? Alebo pohŕdaš bohatstvom Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti a nevieš, že dobrota Božia vedie ťa k pokániu? Ale ty vo svojej zatvrdilosti a nekajúcnosti srdca zhromažďuješ si hnev – keď príde deň hnevu a zjaví sa spravodlivý súd Boha, ktorý odplatí každému podľa jeho skutkov . . .“ (R 2, 3-6).
Teda pokánie a zatvrdilosť majú priamy vzťah k životu, sú vlastne jeho súčiastkou a možno povedať, že priamo pôsobia na hodnotu života. Pozrime ako to bolo so životom Zacheusa, bohatého colníka, ktorý mal príležitosť vidieť Ježiša Krista a stretnúť sa s Ním. Skôr ako sa mu žiadosť vyplnila, musel Zacheus prekonať prekážky, ktoré sa mu stavali do cesty, bol malej postavy, musel vyliezť na figovník, mal určité vyššie spoločenské postavenie. Ale nepozeral na to, čo povie okolie, ktoré ho pozná. Pre neho bolo hlavné vidieť a prijať Ježiša Krista a skoncovať s doterajším spôsobom života. Pán vedel o takejto dobrej snahe u Zacheusa. Oslovil ho, sklonil sa k nemu svojou milosťou, vošiel do jeho domu. V Pánovej blízkosti sa dejú veľké veci. Pri stretnutí s Ním musia nastať veľké zmeny, veľké následky. Nastáva nový život, čoho dôsledky sú nové vzťahy k Bohu a k blízkemu. Tu nastáva pokánie. Kajúci Zacheus nehovorí veľa, ale z toho čo povedal, je jasné, že pochopil, že pokánie je niečo činné, hybná sila a preto hovorí: „Ajhľa, Pane, polovicu svojho majetku dávam chudobným, a ak som niekoho oklamal v niečom, vraciam to štvornásobne.“ (L 19, 8)
Ako úplne inak to dopadlo tam, kde nebola ochota činiť pokánie, ale bola vytrvalá zatvrdilosť. Boh dáva každému príležitosť, aby sa s Ním stretol a aby to stretnutie poslúžilo k záchrane. Boh sa stretol prostredníctvom apoštola Pavla – väzňa aj s pohanským vladárom Felixom. Pavel mu hovoril o spravodlivosti, o zdržanlivosti a o budúcom súde, ale on sa naľakal a odročil celú vec na neurčito a potom natrvalo. Boh mu dal veľkú príležitosť, ale on ju nevyužil, ťažko mu bolo učiniť pokánie – dobre mu bolo v bahne hriechov. Zatvrdilosť u Felixa bola silnejšia ako všetko iné. Vidíme teda, čo je ovocím pokánia a čo je ovocím zatvrdilosti a nekajúcnosti. A predsa na Zacheusa by sme mali myslieť čím častejšie a mali by sme sa radovať z toho, že sa Pán chce k nám skloniť a byť v dome nášho srdca a chce nás vidieť prichystaných k čineniu pokánia. Keď pozrieme štatistické dáta o účasti našich veriacich na Večeri Pánovej, tak máme dojem, že si málo vážime veľké chvíle, aké zažil Zacheus. Alebo nepoznáme povahu pokánia, takže nám je táto kresťanská povinnosť najťažšia a hľadáme, ako by sme sa jej vyhli. Mnohým je ťažko priznať sa k hriechom i keď by mali najviac myslieť na veľkosť a bohatstvo milosti Božej. A predsa, aký je zo veľký zážitok, keď všetky škvrny hriechov a zaslúžený trest miznú v tej chvíli, v ktorej sa v kajúcom človeku rozbehne nový prúd Božieho života. Celé bohatstvo Božieho života, ktoré býva potrhané hriechmi, znovu je ustanovené, lebo od tej chvíle Ježiš Kristus najskutočnejšie žije v človeku ako víťaz nad hriechom a smrťou ako darca života, ktorého bohatstvo milosti sa prelieva aj na bratov a sestry v Kristu. Blížnemu dávame z toho, čo sme v Kristu prijali.
Pokoj Vám!!