V mesiaci február uplynulo 350 rokov čo v blahej pamäti holandský námorný admirál Michiel de Ruyter prepustil na slobodu našich kňazov a učiteľov odsúdených na neapolské galeje.
Ak je naša cirkev cirkvou mučeníkov, a tým naozaj je, teda títo nevinní odsúdenci nezmyselného prešporského súdu sú zaiste mučeníci prvej veľkosti v našich dejinách: len niektorí z nich sa dožili dňa Ruyterovej slobody, iní pre vieru zahynuli.
Tu tichou rozpomienkou pamätajme na pamiatku týchto krvavých svedkov viery Kristovej medzi našimi otcami. Skoro každý kraj našej vlasti tam mal svojich svedkov viery.
Čo tomu predchádzalo sú známe udalosti. Len si ich v krátkosti pripomeňme. V septembri roku 1673 zasadal v Prešporku v mimoriadnom súde: Szelepcsényi, ostrihomský arcibiskup, Juraj Széchényi, kalocský biskup, Leopold Kolonics, novomestský biskup, Štefan Klobušický, päťkostolný biskup, Peter Korompay, opát, Štefan Balogh a iní súdili verných vyznávačov evanjelickej viery. Na stolici obžalovaných sedelo 33 kňazov, medzi nimi dvaja superintendenti Joachim Kalinka a Martin Tarnóczi. Žalovali na nich: že hanobia katolícku vieru, rúhavo píšu proti svätým, zvlášť proti panne Márii, ba i proti Ukrižovanému Ježišovi Kristovi; všetkých katolíkov i kráľa vyhlasujú za modlárov, búria krajinu a podporujú vzburu. Advokáti Resler a Heusler, tiež luteráni, nad slnko jasnejšie dokazovali neopodstatnenosť žaloby a nevinnosť obžalovaných. Nič nepomáhalo – boli odsúdení. Niektorí pozbavení úradov žili súkromne, niektorí sa museli vysťahovať, jeden, Matej Šuhajda ostal katolíkom.
To sa mimoriadnemu súdu pozdávalo. Vo februári roku 1674 predvolali pod inkvizíciu do Prešporku celé evanjelické kňazstvo a učiteľstvo. Prečo len toto? To krvibažiaci dobre vedeli. Pozvali vyše 300 ev. a kalvínskych kňazov a učiteľov. Žaloba bola s predchádzajúcou úplne totožná. Podmienky prepustenia boli troje: buď ostať katolíkom, alebo sa vzdať úradu, alebo ísť do vyhnanstva. Ani jeden sa nepoddal. — Súd ich odsúdil na smrť a výrok aj prečítal. Všetci stáli verne! — Súd zobral výrok smrti naspäť, ale obžalovaných rozhádzal po hnusných temniciach v Leopoldove a Komárne, kde 17 odpadli od viery, iní zahynuli v mučiarňach.
Ťažký osud čakal tých otrokov, ktorí sa dostali za veslárov na galeje. V marci roku 1675 odišlo z väzníc na galeje do Talianska 41 väzňov, evanjelikov a kalvínov, ktorí sa v septembri 1674 odmietli priznať k údajnej podpore Vesselényiho sprisahania. Tvrdili, že obvinenie je vyfabrikované s cieľom katolicizovať celú krajinu. Počas pešieho presunu v sprievode vojakov traja väzni v Taliansku utiekli, dvaja vyše 70-roční starci zahynuli na ceste od vyčerpania, šiesti zostali v jednom talianskom meste, lebo už nevládali. Na galeje do Neapola napokon 7. mája prišlo 30 väzňov, z nich na otrockých prácach zomreli šiesti od vysilenia a chorôb.
Zvyšných 24 galejníkov vyslobodil 11. februára 1676 holandský admirál Michiel de Ruyter, ktorý sa práve nachádzal v oblasti a dohodol sa s miestnymi úradmi na ich prepustení.
Teraz uplynulo 350 rokov, čo holandský admirál Ruyter vymohol týmto mučeníkom slobodu. Ale máloktorý sa jej dožil.
Galejní otroci – kedykoľvek počujeme tieto slová alebo si na ne spomenieme, vždy nám prichádza na pamäť hrozná doba Szelepczényi-Kollonicsovského prenasledovania našej evanjelickej cirkvi v Uhorsku (1670-1680); vždy sa rozpomíname na tých 400 kňazov a učiteľov, ktorí boli delegovaní pred prešporský súd: tam trápení, žalárovaní a súdení; najmä si spomíname na tých asi 30 spomedzi odsúdených, ktorých – keď ich nič nebolo odviesť od pravej viery – Kollonics dal odviesť do Neapola a tam predať ako otrokov po 50 španielskych piastroch.
Ale nie všetci vieme, aký bol vlastne osud galejných otrokov a tak si ani dokonale nevieme predstaviť aké muky museli vytrpieť naši neohrození muži, odvedení na galeje (lode) pre nezvratnú vernosť k čistému Kristovmu evanjeliu.
Nech nám ďalšie riadky slúžia na poučenie.
Galejníci boli lodní veslári. Skôr ako ich na niektorú loď prikovali k veslám, žeravým železom im boli vypálené znaky tak, ako sa to robí dobytku. Takto poznačení všetci dostali rovnaký odev: na hlavu otrhanú šatku na spôsob turbana a na ostatné telo zaplátané handry. Bradu, fúzy i vlasy im ostrihali a len navrchu nechali malý pramienok vlasov ako to mávajú Číňania. Je charakteristické, že na galeje dopravení uhorskí kňazi toto ostrihanie a zbavenie mužskej okrasy niesli ťažšie než vypálenie rán na tele.
Takto odetých a poznačených otrokov si majitelia podelili na lode. Pripútali ich na to miesto, kde ich usadili, a toto miesto už nesmeli opustiť. Na tomto sedadle si museli vybaviť všetko. Jedenie, spanie, močenie aj stolicu. Boli prikovaní po šiestich k veslovým laviciam, na ktorých mali veslá pohybovať tak, aby listy sa nikdy nezachytili jeden o druhý. Ťažký veslový sochor dobre že im pri každom pohybe ramená nevytrhol, najmä keď vlny silno dorážali. Veslovanie trvalo niekedy 15-20 hodín denne; a ak sa dozorcom zdalo, že niektorý z nich sa ulieva, boli schopní na ňom dolámať biče.
Na lodi panovalo hrobové ticho, prerušované len špliechaním vĺn pohybovaných listami vesiel, lebo počas veslovania otrokom dávali do úst piadlo, aby nemohli bedákať. Pri veslovaní ich kŕmili tak, že im suchár namočený v octe alebo víne vopchali do úst. V čase oddychu im dávali jesť z hrantov, ku ktorým ich privádzali po šiestich a tak dali jesť miešaninu otrúb, kaše a bôbu.
Pre piadlo v ústach takmer úplne odvykli od hovorenia. Ak prišiel na loď niekto nový, vítali ho hu-hu-hu.; večer páter jezuita odbavil litánie na znak, že sa priblížil vítaný čas spánku, vydávali monotónne zvuky podobné viac psiemu zavíjaniu než ľudskému hlasu a zomdlení sa zvalili na lavicu alebo pod ňu, okamžite zaspali.
Nadľudská námaha, zápach a barbarské zaobchádzanie ničili životy a hromadne vyslobodzovali úbohých z tohto „pozemského pekla“. Keď niekto vypustil ducha hneď z neho sňali reťaze a mŕtvolu hodili do mora.
Medzi galejníkmi neustále panovala choroba skorbut, zapríčinená zlým stravovaní. Väčšinu otrokov len smrť oslobodila zo „zlorečených galejí“ (maledictae galeae). Muzulmani (moslimovia) otročili doživotne; kresťanom bola udelená sem-tam milosť, smeli sa vykúpiť a namiesto seba iného otroka posadiť na veslovú lavicu. –
Nie všetci galejníci boli ako tovar kupovaní otroci. Boli aj dobrovoľní, ale len v Itálii. Pochádzali z najchudobnejších vrstiev a najímali sa za peniaze na určitý čas k veslárskym prácam.
Skutoční galejní otroci pochádzali zo zajatcov vo vojne, alebo z odsúdencov. Všetky štáty okolo Stredozemského mora zaviedli takú inštitúciu, že koho raz súd odsúdil, ak bol fyzicky silný muž, bez ohľadu na priestupok bol rovno poslaný na galeje. Týmto spôsobom lacno dostali pracovnú silu a zvýšilo ešte aj to, čo by museli vynaložiť na žaláre a vydržiavanie odsúdených. Táto inštitúcia sa tak zapáčila, že francúzsky minister Colbet vyzval všetky súdne stolice, aby čím viac ľudí odsudzovali na galeje. A kto sa tam raz dostal, toho ani potom neoslobodili z reťazí ani keď už mu prešiel prisúdený čas trestu. Mnohí sa nikdy neoslobodili.
V 17. storočí veľmi vzrástol počet galejných otrokov z odsúdených pre príčiny náboženské i politické. Bol to vek náboženskej reakcie, ktorá i v Uhorsku spôsobila prešovskú jatku a prešporský súd a z tohto evanjelických galejníkov.
A táto neľudská inštitúcia, ktorá – mimochodom – bola v plnom rozkvete i na pápežských lodiach trvala bezo zmeny takmer až do francúzskej revolúcie. Vtedy nakoniec z časti zdokonalenie plachtových lodí, z časti vanutie voľnejšieho ducha naveky zničilo galejnícke otroctvo a tým tisíckam ľudí oslobodilo zo života, ktorý sa podobal viac hovädziemu ako ľudskému životu.
Deň slobody viery si u nás ctime. Pamätajme na vodcov! Ich pamiatka buď požehnaná!
Vďaka Mathos za významnú spomienku. A kde si našiel tú výstižnú kresbu?
Poznamenal by som k tomu iba nasledovné: V roku 1946 vydal Tranoscius knižku Ľudovíta Szimonidesa a názvom: „Či bolo galejné otroctvo zákonitým trestom“. Tento vynikajúci historik (potomok z rodu J. Simonidesa!!) a znateľ Uhorského práva jednoznačne dokázal, že galejné otroctvo v Uhorsku nebolo zákonitým trestom (!!). (Na rozdiel od napr. Francúzska)
Ak napriek tomu odsúdených na doživotie poslali na galeje, bolo to porušenie práva a zodpovednosť za to nesie jezuitmi manipulovaný cisár Leopold I. a sudcovia, ako sú aj spomenutí, medzi nimi najmä Kolonič, ktorému sa ako bývalému vojakovi tento spôsob likvidácie väzňov svedomia veľmi pozdával a ktorý sa ním väzňom už vopred vyhrážal.
2. Trošku nezrozumiteľne zneje v článku otázka: „Prečo len toto?“ (…“evanjelické kňazstvo a učiteľstvo“) – totiž pozvaní boli napr. aj niektorí študenti teológie. V ďalšom sa upresňuje, že pozvanie sa týkalo evanjelikov a.v. i kalvínov. – Niektorí neprišli – z územia obsadeného Turkami ich nepustili, niektorí prenasledovaní už skôr emigrovali ako napr. Štefan Pilárik st. zo Senice, alebo sa skrývali- ako napr. Daniel Krman st. z Turej Lúky a pod.