V slávnosti zoslania Ducha Svätého považujeme založenie kresťanskej cirkvi. Čo je cirkev? Pre rímskych je cirkev ústav poisťujúci spasenie; kto je v cirkvi, kto plní všetky predpisy a ustanovizne ten nielen sám dosiahne spasenie, ale môže vykonať ešte viac ako je potrebné k spaseniu. Toto nepripomíname preto, aby sme chceli kohokoľvek potupiť, ale ako príklad kam zájdu ľudia, keď sa spoliehajú na ľudský rozum, či už svoj, alebo na cudzí. Je to zaiste pohodlnejšia vec poslúchať a dať sa viesť, lebo keby tu bola reč o nejakých veciach sveta, nech by každý konal, alebo mal konať svoje veci ako sám chce, ale tu je reč o veciach večných, o nesmrteľných dušiach, o večnom blahoslavenstve alebo zatratení.
Na tú otázku: čo je cirkev? nemôžeme a nesmieme povedať, žeby cirkev bola nejaký zaisťovací ústav, do ktorého sa dá niekto zapísať, alebo iný dal zapísať a už mal isté spasenie. Cirkev je spoločenstvo veriacich, alebo podľa augsburského vyznania – spoločenstvo svätých –, teda pokiaľ nebolo veriacich tak nebola ani cirkev, a kde niet veriacich, nieto cirkvi. Hoci keby by bolo čokoľvek nádherné, slávne chrámy, slávnostná bohoslužba, mnoho kňazov, farárov či farárok to ešte nie je cirkev, lebo cirkev sa zhromažďuje podľa Pánovho slova: „kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi“ (Mt 18,20), kde je Pán, tam je cirkev.
Ale čo znamená zhromažďovať sa v mene Pánovom? Zvyčajne sa schádzajú ľudia, ktorí majú niečo medzi sebou spoločné: jazyk, povolanie, cieľ, majetok, šport, a vôbec všetko čo sa nazýva spoločnými záujmami.
Onedlho po Pánovom ukrižovaní, vzkriesení a na nebo vstúpení sa začali schádzať ľudia, ktorí sa predtým nikdy nevideli, ľudia rôzneho veku, rozličného vzdelania, rôzneho povolania, rôzneho rodu, majetku, a ba aj rozličného náboženstva, reči, vlasti a čítame o nich v Sk 4, 32: „to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné.“
Čo týchto ľudí spájalo? Nazývajú sa veriacimi, rozumie sa tomu veriacimi v Pána Ježiša Krista; ako sa stali veriacimi, to sa rozpráva v predchádzajúcom verši (31): „A keď sa takto modlili, zatriaslo sa miesto, kde boli zhromaždení, všetci boli naplnení Duchom Svätým a smelo hovorili slovo Božie.“ Z Ducha Svätého mali všetci spoločnú myseľ, jedno srdce a kde je jedna myseľ a jedno srdce, kde je povedomie, že dosiahli milosrdenstvo, večné spasenie bez zásluhy, tam sa necenia a nevážia veci sveta tohto, tam každý vďačne obetuje to čo má k sláve Božej a napomáhaniu blížneho. Takáto je cesta Ducha Božieho.
To množstvo povolaných veriacich „prestavané“ Duchom Svätým bola ozajstná cirkev Božia, zhromaždenie svätých. Všetko išlo takou cestou, že Duch Svätý každého z nich osobitne priviedol k Pánovi Ježišovi, Spasiteľovi hriešnikov, a oni potom spojení jedinou vierou, jedinou túžbou, jedinou láskou hľadali príležitosť, aby mohli čo najviac spolu prebývať, aby sa rozprávali, čo vzácne komu zjavil Duch Boží. Toto oni vyznávali, radi o tom hovorili ako ľudia radi rozprávajú o tom, čo je pre nich milé a vzácne, nebáli sa nikoho a ničoho hovoriť o tom, a ako rovnako zmýšľajúci vďačne a radi zvlášť medzi sebou o tom hovorili. Tu máme pravú cirkev, ktorá sa nepočala tak, že bolo niečo spoločné, už hotová bohoslužba, už hotové obrady, ale tak, že bola spoločná viera. Tak sa nám vysvetľuje tretí článok viery všeobecnej kresťanskej a podľa toho vidíme a poznávame pravú cirkev ako spoločenstvo veriacich; kde niet viery, niet Ducha Svätého, niet Pána Ježiša a tak niet ani cirkvi.
Pokoj Vám!!