Nezabudnuteľné dožinky
Bože, Duchu Svätý, ktorý si nekonečne štedrý
vo svojich daroch, očakávame aj dnes Tvoj príchod k nám.
Otvárame Písmo, lebo veríme, že v ňom je život.
Popraj nám vidieť živého Krista Ježiša
a pomôž nám Ho prijať ako Pána.
Za dar pravej viery chceme Ťa radostne chváliť
a odvážne vyznávať.
Buď naším Radcom i Tešiteľom
a pomáhaj nám chodiť v novote života. Amen (ĽB)
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v Pánovi!
Dnes spoločne spomíname na jednu významnú a pamätnú dožinkovú slávnosť. Tí, čo sa na tieto dožinky dostavili, neboli by ani pri najväčšej fantázii prišli na to, čo ich čaká. Prišli poďakovať Bohu za úrody zeme a súčasne si pripomenúť aj iný dar ktorý dostali. Bol to dar, na ktorý bol ľud Izraela hrdý a pyšný, lebo robil z neho ľud výnimočný. Popri daroch zeme ďakovali Izraelci aj za dar „zhora“, totiž z nebies od Hospodina.
Išlo o dar Božieho zákona, vydaného Izraelu na Sínaji skrze Mojžiša. Vďaka za telesné prvotiny sa spájala na sviatok Letníc – tak sa totiž tieto sviatky v ich reči nazývali – s „prvotinou“ Ducha Božieho, s vďakou za Zákon Boží.
Ako to na dožinkových slávnostiach býva, bolo aj vtedy v Jeruzaleme veselo. Je to, milí priatelia, veľmi zaujímavé, ba až neuveriteľné, že prvá kresťanský kázeň odznela v takom veľmi veselom spoločenstve, keď apoštol Pavel povstal a hlasne prehovoril: „Mužovia, bratia a všetci, ktorí bývate v Jeruzaleme, počujte moje slová a vedzte toto: Títo iste nie sú opilí, ako sa domnievate- veď je ešte len deväť hodín ráno! Ale toto je to, čo povedal prorok Joel:…“ – tak svedčí pisateľ Skutkov apoštolských Lukáš.
Skutočnosťou teda je, že prvá kresťanská kázeň zaznela do takéhoto uvoľneného prostredia a ovzdušia. Iste by sme vôbec nepredpokladali, že si Pán ježiš zvolí takúto chvíľu, aby ukázal, že „Ho Boh Izraela učinil aj Pánom aj Mesiášom“ – Spasiteľom domu Izraela i celého sveta. Taký je Boží humor.
Ale hoci takouto obhajovacou rečou vkročila do tohoto sveta Pánova cirkev, je skutočnosťou, že sa ona stala duchovnou veličinou s ktorou sa musí každý nejakým spôsobom „vysporiadať“.
My sme tu dnes opäť ako tí, ktorí chceme túto Letničnú udalosť oslavovať. Nie preto, že by sme boli opojení muštom (burčiakom), ale závanom Ducha z nebies od Boha Otca a Pána Ježiša Krista.
Oslavujeme dielo Ducha Svätého, ktorým je všeobecná, svätá kresťanská cirkev, „telo Kristovo“. (Ef 1, 23) Ale nechceme sa upriamiť iba na výročie jej narodenia. Nevylúčme vopred ani my určité prekvapenia. Skôr však, pripravme k tomu naše srdcia spoločnou modlitbou Pánovou a vypočutím posolstva apoštolského slova.
Otčenáš…
Text: Sk 2, 37 – 41:
„Keď to počuli, bodlo ich to v srdci, a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo robiť, mužovia, bratia? (38) I odpovedal im Peter: Kajajte sa! A nech sa každý z vás dá pokrstiť v meno Ježiša Krista na odpustenie hriechov. A prijmete dar Ducha Svätého. (39) Lebo iste vám platít o zasľúbenie, aj vaším dietkam a všetkým, ktorí sú ďaleko,ktorýchkoľvek povolá Pán, náš Boh. (40) Potom ešte mnohými inými slovami vydával svedectvo a napomínal ich, hovoriac: Dajte sa zachrániť z tohto skazeného pokolenia! (41) A tí, čo ochotne prijali jeho slová, dali sa pokrstiť; i pripojilo sa v ten deň okolo tritisíc duší.“ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry, milí priatelia!
Skúsme dnes pochopiť, alebo aspoň na chvíľu si predstaviť tento dnešný výročitý sviatok cirkvi ako deň „Poďakovania za úrody“. Tento spôsob oslavy nám umožní lepšie si uvedomiť dve veci: Prvá je tá, že tak, ako úroda na poli je vždy nová, tak je nová aj ponuka darov Ducha Svätého ľudu Božiemu. My dnes máme ďakovať nielen za tie prvotné dary pri zoslaní Ducha Svätého, ale aj za všetky mnohé a nové a máme prosiť aj o ďalšie. Prosiť a očakávať, s vierou, že Pán Boh nás vypočuje. Tak to zasľúbil On, tak to zasľúbil aj Jeho Syn Kristus Pán.
Otázkou zostáva, či my dnes o takýto dar stojíme!? Či nás zaujíma, či je pre nás príťažlivý. A či sa nám aspoň trochu hodí do nášho zaužívaného rytmu a spôsobu života. Veď vieme, že Duch Svätý aj na apoštolov zostúpil v podobe vetra. On iste nielen „prevetral“ ich rozum, ale v ich živote toho dosť aj rozmetal, rozhádzal a rozfúkal…Duch Svätý zostúpil na nich „ako oheň, či plameň“. Ten nebeský plameň chce niečo zapáliť, ale chce aj niečo staré „spáliť“. Nie som si istý, či je pre nás a pre dnešného človeka práve vítané to, čo sa udialo s poslucháčmi prvej Petrovej kázne.
Lukáš svedčí, že „Keď to počuli, bodlo ich to v srdci“…
Dnes je toľko slov a toľko ľudí, čo vie do nás poriadne „pichnúť“, či aspoň nás „podpichnúť“, že je nám z toho nanič. Niekedy pre to nemôžeme ani zaspať…
Lenže Duch Svätý naozaj koná aj niečo podobné pri človeku. Je ako „dvojsečný meč“, ako povedal už prorok Izaiáš. A vyvoláva naliehavú otázku, ako ju vyslovili aj ľudia v Jeruzaleme: „Čo robiť, mužovia bratia?“ Je zrejmé, že Duch Svätý vedie ľudí k určitej zmene myslenia i konania. Dobre to vidíme na samotných apoštoloch – na Petrovi i na ostatných. Sami hovorili o tom, čo skúsili a zažili. Neskôr niečo podobné zažil aj apoštol Pavel, ešte ako Saul, na ceste do Damašku. Duch Svätý vedie človeka k zmene života.
Cirkevný otec Aurelius Augustín napísal vo svojich Vyznaniach (Confesiones), ako počul vnútorný hlas, ktorý mu hovoril: „Vezmi a čítaj… !“ (lat.Tole, lege !) – Vzal do rúk Písmo sväté a z veselého tridsať ročného pohana sa stal kresťan a biskup a najvýznamnejší cirkevný učiteľ nielen svojej doby, ale celej epochy. Veľa sa od neho naučil aj Martin Luther…
Všetci títo urobili vo svojom živote pokánie. Pokánie však nie je „plač nad rozliatym mliekom“, ale skutočná zmena myslenia a života podľa Ducha a Božieho slova.
V živote ma oslovilo už veľa ľudí, ktorí mali „vypité“. Niektorí sú vtedy agresívni, ale mnohí sú pod vplyvom alkoholu takpovediac „namäkko! Ohromne vedia byť vtedy sebakritickí, vedia na seba žalovať, aj plakať nad sebou. Ale to nie je pokánie.
Pokánie je tam, kde je skutočná zmena orientácie človeka v duchu a v pravde. Kde prichádza nový život. Takáto zmena nie je iba vecou vôle, ale aj sily Ducha Svätého, ktorý koná v našom duchu. Iba tam je otvorená cesta k záchrane, k spaseniu.
Sú ľudia, ktorí sú zatvrdilí ako kameň. Nič sa ich nechytí, nič do ich vnútra neprenikne. Nedá sa povedať, že by nemali v sebe ducha – ale je to duch vedený diablom. Tam niet ochoty k pokániu. Mnohí dokonca hovoria, že sa vo svojom hriechu cítia dobre… Všetci ľudia majú svojho vodcu a radcu, alebo utkvelú ideu, ktorej veria a sa jej držia. Majú aj svoje nenásytné mafiánske ciele, ktorým podriadia a obetujú všetko. Z pokánia sa vysmievajú a tvária sa bohorovne. Áno, aj takéto podoby má ľudský život. Aj také pokolenie sa rodí a rastie v každej dobe, vtedy i dnes.
Apoštol Peter v moci Ducha Svätého vyzýval Židov v Jeruzaleme: „Kajate sa! – Dajte sa zachrániť z tohto skazeného pokolenia! A tí, čo ochotne prijali jeho slová, dali sa pokrstiť; i pripojilo sa v ten deň okolo tritisíc duší“. Nevieme, koľko to bolo percent z tých, čo boli v Jeruzaleme a ho počúvali. Iste nie všetci, ale je faktom, že sa vedy „narodila“ v tomto svete kresťanská cirkev.
Čo teda má človek zmeniť, ak naozaj koná pokánie? Predovšetkým je to zmena pohľadu na udalosť Golgoty. To, čo sa tam odohralo nie je prehra, ale víťazstvo. Z neho sa môžeme aj dnes tešiť a radovať. Je veľké, priam obrovské.
Dnes sa ľudia tešia najmä z víťazstiev svojich futbalových a hokejových klubov. Mestských, či reprezentačných. Tisíce ľudí prežíva priam ošiaľ, ak ich klub vyhrá. Vyrazia do ulíc a oslavujú – akoby sami boli víťazi, patril im pohár, či guľaté odmeny…
Víťazstvo Pána Ježiša nad smrťou je však naším vlastným. Prijať ho môžeme tak, že sa dáme pokrstiť. Tak svedčí Peter po zoslaní Ducha: “ Nech sa každý z vás dá pokrstiť v meno Ježiša Krista na odpustenie hriechov. A prijmete dar Ducha Svätého. Lebo iste vá platí to zasľúbenie, aj vaším dietkam a všetkým, ktorí sú ďaleko, ktorýchkoľvek povolá Pán, náš Boh.“
Bratia a sestry!
Všimnime si že dôvodom k pokániu môže byť dnes aj postoj ľudí k samotnému Pánovmu Krstu. Je množstvo všelijakých výhrad voči Krstu svätému, k jeho významu a dôsledkom. Jedni hovoria o „svojom krste“ a nechcú vidieť, že on je Pánov, ktorý je Boh. Vylučujú toho i onoho. Niektorí si myslia, že Pán nechce prijať deti, tých, ktorých k nemu priniesli iní. Pán však uzdravil aj porazeného, ktorí iní niesli a „prebúrali strechu domu“ a On ho uzdravil pre ich vieru. Preto pre našu vieru, moju i vašu, dá odpustenie hriechov tým, čo Ho prosia. Či už sú to rodičia, krstní rodičia a cirkevný zbor.
Uzdraví na duchu a znovuzrodí tých, ktorých Mu vo viere prinášame. Možno nemajú takú vieru ako my, ktorí ju vieme vyznať slovami, ale aj im platí to isté zaľúbenie.
Napokon, ak k tomu my vytvoríme podmienky, najmä spôsobom svojho života, keď príde čas, vyznajú tú istú všeobecnú vieru ako my. Preto v tejto oblasti je dôležité pokánie a poslušné konanie, pretože tak sa cirkev zrodila, tak rastie a trvá dodnes.
Bratia a sestry!
Pán Ježiš nám zanechal nielen Boží zákon, Desatoro, ale aj jeho správny výklad. Je jednoduchý. Deťom niekedy hovorím, že je to „jedenáste“ prikázanie: „Milovať budeš svojho Pána…a svojho blížneho ako seba samého“. Podobne aj apoštolské slovo hovorí: „Láska blížnemu zle nečiní“. V tejto láske sa dokazovali tí, ktorí prijali Ježišov Krst. Pohania neskôr s úžasom hovorili o prvotnom zbore: „Pozrite, ako sa milujú!“
Lukáš svedčí, že ich na začiatku bolo tritisíc. Je to veľa, či málo? Dnes mnohí rezignujú vo viere, keď vidia úbytok v počte duší v cirkevných zboroch, pretože nemôžeme zmeniť demografický vývoj. Ak sme však našli v sebe ochotu patriť k nášmu cirkevnému spoločenstvu, nuž vedzme, že sme práve objavili prvotinu – čiže prvú novú a dobrú úrodu Ducha Svätého vo svojom srdci.
Ak objavíme túžbu zmeniť niečo k dobrému najmä pri sebe – aj to je prejav pôsobenia Ducha Svätého.
Ak zistíte, že niekto, kto bol možno doteraz ďaleko, prichádza k nám s otázkou na perách: „Čo robiť, mužovia, bratia?“ – tak iste sa aj jeho dotkol vánok Ducha Svätého.
Ak zatúžime po odpustení a zmierení so svojimi najbližšími, aj to je ohník Ducha Svätého v nás. A sú samozrejme, sú aj mnohé iné znaky a prejavy. Učme sa ich vidieť, aby sme „Ducha neuhášali“.
Bratia a sestry!
Rozvešali sme k dnešnému dňu v našich domoch i v kostole lipové halúzky. Nech sú a zostanú symbolickým prejavom toho, že túžime po tom, aby holubica Duch Svätého našla miesto na prebývanie v našich domoch, domácnostiach i v chrámoch, ale aj v našich srdciach. Amen
- slávnosť svätodušná – MyS – Ľubomír Batka st.