Slúžil cirkvi i národu
230. výročie narodenia Samuela Jurkoviča (*9. 2. 1796 Brezová pod Bradlom – +13. 7. 1873, Brezovej pod Bradlom) je príležitosťou, aby sme si pripomenuli významnú osobnosť, ktorá je známa nielen v našej cirkvi, ale v celom slovenskom národe, najmä v podbradlansko podjavorinskom kraji, v ktorom žil a pôsobil po celý život.
Roky štúdiá
Samuel Jurkovič, láskavý učiteľ, svedomitý hospodár a neohrozený národovec pochádzal z roľníckej rodiny Štefana Jurkoviča a Alžbety rod. Jurkovičovej. V rodisku začal chodiť do evanjelickej školy a po dvoch rokoch ďalšie vzdelanie nadobudol v Györi a meštianku ukončil v Trnave. S finančnou podporou ujca Štefana Jurkoviča, pokračoval v štúdiu na lýceách v Banskej Bystrici (2 r.) a v Banskej Štiavnici (2 r.) a ukončil ho na evanjelickom lýceu v Bratislave v roku 1816. Ujec Štefan Jurkovič, lekárnik a lekár v Banskej Bystrici nahováral Samuela na štúdium medicíny, čo neprijal vzhľadom na jeho citlivú povahu. Bol ochotný podporiť ho v štúdiu na Hospodárskej škole v Keszthelyu, keďže poľnohospodárstvo ho zaujímalo od mladosti. Keď sa však od priateľa Jána Valenčíka, syna senického učiteľa, dozvedel o podmienke, zaviazať sa panstvu úradníckou službou na 15 rokov, od tohto plánu upustil. Tým však stratil ďalšiu podporu svojho dobrodinca.
Za katedrou
Samuelov otec si prial, aby sa stal kňazom a táto túžba bola blízka aj jeho srdcu. Keďže na ďalšie štúdium nemal peniaze, prijal v prechodnom období pozvanie za učiteľa do Nového Mesta nad Váhom. Plánoval zostať tam jeden rok, a tak získať prostriedky na ďalšie štúdium. S veľkým rešpektom prekročil prah školy. Spoliehal sa nielen na svoju všestrannú vzdelanosť, ale aj na metódy výučby svojich učiteľov. Zároveň si dopĺňal vedomosti ďalším štúdiom dostupnej literatúry. Vynikal zodpovednosťou a príkladnou svedomitosťou v príprave. Pomocou mu bola však najmä láska k deťom, čo predurčilo jeho ďalšiu životnú postať. Práca učiteľa a zároveň ľudovýchovného pracovníka ho celkom napĺňala a uspokojovala. Už na tomto pôsobisku sa venoval hospodárskej činnosti, a tak si tu pre potešenie i úžitok založil malý vinohrad. Malý plat ho nútil vykonávať aj funkciu notára. V Novom Meste sa v roku 1819 aj oženil s Katarínou Fialovou, s ktorou mal šesť detí. Tri mu však zomreli ešte v detskom veku.
Ťažké straty
Po pätnástich rokoch učiteľského pôsobenia prijal Samuel Jurkovič pozvanie za učiteľa do CZ v Sobotišti, kde našiel široké pole práce. Od začiatku úzko spolupracoval s miestnym farárom a predsedom školskej stolice evanjelickej školy Jánom Šulekom. Oboch spojila láska k cirkvi, k rodine, k vzdelávaniu mládeže, ale aj láska a služba k chudobnému ľudu. Oboch stíhal podobný údel – strata manželiek, vdovstvo a starosť o početnú rodinu. Obaja sa oženili po druhý krát a opäť obaja ovdoveli. Jurkovičovcom tu zomrel syn Gustav Adolf (+7. 6. 1832) a zakrátko po pôrode aj manželka Katarína (+19. 10. 1832) Keďže potreboval pomoc pri starostlivosti o deti, oženil s jej mladšou sestrou Julianou, ale aj ona po dvoch rokoch zomrela. Jurkovič potom vychovával s veľkou láskou a obetavosťou svoje tri dcéry sám a pomáhal im aj neskôr v ich rodinách. Výstižne o tom napísal zať Daniel Sloboda z moravskej Rusavy: „Vidíte milý apko, až po druhé budete mě tri dcery, nedávejte ich jak živ takovým chudárom jako sme my traja, co ač jsú velice dobrí a poriadni, aj majú po kúsku tej slávy akejsi a vážnosti, ač jsú perillustres, reverendes, docti, doctisimique, auctores et sciptores, doctores in spe, schachistae,…a kolik ješte tech slávnych titulú môže byť, ale pritom všem chybuje jim ten vozík, co by se na něm pohodlně pres ten svet a život provésti mohli.“
Ľudovýchovná práca v Sobotišti
Samuel Jurkovič s Jánom Šulekom sa spoločnými silami od začiatku snažili zlepšovať hlavne upadnuté poľnohospodárske usadlosti poddaných roľníkov. Zavádzali v Sobotišti nové druhy plodín a propagovali intenzívnejší spôsob obrábania pôdy. Od Šuleka sa Jurkovič naučil plánovitému vysadzovaniu ovocných stromov a propagácii ovocinárstva. Obaja sa vhodne dopĺňali. Šulek bol známy populárno-náučnou spisbou a Jurkovič bol zase mimoriadne schopným organizátorom-praktikom, čo dokázal uplatniť v každodennom živote. To všetko sa dialo v spoločenskom prostredí silnejúceho maďarského nacionalizmu, na úkor nemaďarských národností v Uhorsku. Spolu s Jánom Šulekom založili v roku 1837 v Sobotišti „Čitateľský spolok,“ pre pospolitý ľud, aby sa roľníci mohli ďalej vzdelávať formou „nedeľnej školy“ v rozličných praktických otázkach života. Jurkovič sa podieľal aj na organizovaní „čitateľského spolku nitrianskeho seniorátu,“ na ktorý 30. januára 1839 venoval značnú sumu 64 zlatých. I keď vinou nepriaznivej vrchnosti v krátkom čase spolky zanikli, ukazovali cestu ľudovýchovných spolkov pred revolúciou roku 1848 – 1849. Jurkovič preto nechýbal ani na oslave vydania prvých politických Slovenských národných novín redigovaných Štúrom na vrch Javorina, kde recitoval aj vlastnú, na tento cieľ zloženú báseň.
Inú báseň: „Slávy navštívení v Sobotišti na památku učinení zbírky na to, aby se knihovna učencú řeči slovenské Wratislavské čili Prešpurské údem Matice české státi mohla“ napísal pri vykonaní zbierky pre Slovanský ústav a na počesť zosnulého Jána Šuleka.
V službe cirkvi
Okrem drobnej výchovnej a vzdelávacej práce je menej známe, že Samuel Jurkovič v zmysle vokátora cirkevného učiteľa a kantora mal právo vykonať nešporné služby Božie na tri hlavné, výročité sviatky. Z jeho služby je zachovaných 21 rukopisných kázní, obsah ktorých dokazuje, že bol kresťan pevne ukotvený v Božom slove. Jeho kázne boli precízne vypracované a vyznačovali sa teologickou hĺbkou a rozhľadom. Samuel Jurkovič ako kazateľ je príkladom v poctivej príprave a vernosti Písmu. Napísal tri učebnice pre školy, obsah
ktorých konzultoval s D. Slobodom a J. M. Hurbanom i ďalšími odborníkmi. Žiaľ, tlačou nevyšli a postupne sa stratili, okrem jeho rukopisnej prípravky na vyučovanie náboženstva. Venoval sa aj miestnej histórii a v rukopise zanechal historickú prácu „Biographie Rectoru“ z nám neznámych prameňov o miestnych cirkevných učiteľoch.
Vznik divadla a prvá hra
Silnejúce slovenské národné hnutie získalo v Samuelovi Jurkovičovi významného spojenca a podporovateľa. Medzi ním a Spoločnosťou česko-slovanskou, neskôr Ústavom slovanským, ktorý vznikol po jej úradnom zákaze roku 1837, bolo dlhoročné pravidelné spojenie.
Učitelia i študenti Evanjelického lýcea v Bratislave ho právom pokladali za „zaslúžilého a horlivého vlastenca“, za jeden z pilierov národného hnutia v nitrianskom kraji. Jurkovič ochotne podporoval každú významnejšiu akciu odchovancov tejto školy vedených Ľudovítom Štúrom. V povedomí národa je Samuel Jurkovič zapísaný najmä svojou službou na poli kultúrnom, založením „Slovenského národného divadla v stolici nitranské“ (1841), ako ho nazval vo svojej obsiahlej písomnej a zachovanej „Zpráve“. V skutočnosti bolo ono viac ako skromným združením ochotníkov Štúrových žiakov, čiže nešlo o nijakú reprezentačnú a najmä nie profesionálnu národnú scénu, ako si to niekedy predstavovali domáci i zahraniční odborníci. Cieľom divadla bolo prebudenie národného povedomia najmä v prostredí slovenskej inteligencie, ktorá podliehala maďarizácii, cudziemu vlastenectvu, pretože celé okolie Záhoria, najmä mestá a mestečká túžiace ísť s dobou strácali slovenský charakter. Výnimkou neboli ani slovenskí farári v cirkevných zboroch v Senici, Holíči, na Myjave a aj v Sobotišti, kde pôsobil Ján Klsák, nástupca Šulekov. Myšlienka zahrať ochotnícke divadlo sa zrodila pri návšteve Ondreja Braxatorisa u Jurkoviča počas suplikácie. Dohodli sa na jednoduchej veselohre v jednom dejstve: „Vozka Petra Třetího.“ Zostali však nevyriešené tri ďalšie závažné otázky: kde, kto a kedy budú hrať? Všetko vyriešil príznačne muž činu J. M. Hurban. 3. augusta nechal vytlačiť pozvánky na ktorých bolo uvedené miesto: Sobotište, 5. augusta 1841 o 17. hodine. Konkrétne veci ostali na pleciach Jurkoviča…
Do začiatku zostávali necelé tri dni. Hektické prípravy a opis predstavenia v remeselníckom dome Antala Hrebíčka podrobne opísal sám Jurkovič. Nepodarilo sa vykonať ani jednu kompletnú skúšku. Všetko zachránil však už úvodný príhovor Daniela Kolényho, ktorý ohromil a oduševnil prítomných skeptických divákov. Nie div, lebo jeho autorom bol Jozef Miloslav Hurban. Okrem samotnej hry, študenti zaspievali niekoľko spevov a predniesli vhodne volené recitácie. Úspech bol mimoriadny a pribudlo nadšenie pokračovať v započatom diele. Ochotníci hrali s úspechom divadlá aj v širšom okolí. S nimi aj prvá herečka nitrianskeho kraja, nezabudnuteľná Anička Jurovičová a ďalšie odvážne dievčatá.
Úverové družstvo
Ďalšia známa priekopnícka služba Samuela Jurkoviča vošla nielen do slovenských, ale aj európskych dejín. Bolo to založenie: „Grošového Gazdovského spolku“ v Sobotišti 9. februára 1845. Pri všetkej skromnosti, so základným vkladom 30 grošov a s trojgrošovými vkladmi v striebre týždenne toto prvé úverové družstvo, (sporiteľna ľudu), znamenalo začiatok mohutnej vlny nasledovníkov, počnúc susednými Vrbovcami, naprieč Slovenskom až na Dolnú zem. Spolok povstal z usilovnosti niekoľkých mužov: „Michal Horňák a Ján Kaňa mu dali telo, Ján Zatkalík mu pristrojil pekné šaty a učiteľ – Samuel Jurkovič mu dal dušu.“ Návrh stanov, s dôrazom na mravný a poctivý kresťanský život, pomohol spísať opäť J. M. Hurban. S limitovaným počtom členov spolok úspešne dosiahol svoj cieľ. Pomohol zachrániť lacnejšími úvermi desiatky roľníkov pred úpadkom a bankrotom a na konci, po šiestich rokoch trvania rozdeľoval členom vyše 600 zlatých kapitálu.
V službe národa
Služba Samuela Jurkoviča národu pokračovala oblasti, v ktorej by sme činnosť tohoto zbožného, citlivého a rozvážneho muža azda ani nečakali. V roku vypuknutia revolúcie 1848 Samuel Jurkovič opúšťa svoje povolanie cirkevného učiteľa i notára v Sobotišti a odchádza na funkciu notára, do rodnej Brezovej. Urobil tak obetavo, na žiadosť predsedu revolučnej SNR J. M. Hurbana, ktorý sa stal medzitým jeho zaťom. Príprava na prvé ozbrojené vystúpenie Slovákov za národnú slobodu, sociálnu spravodlivosť a národné sebaurčenie začala sa rysovať od Jozefskej noci na fare v Hlbokom, kde nechýbali najoddanejší národovci a Samuel Jurkovič bol s nimi. Znamenalo to, že sa musel rozlúčiť nielen so Sobotišťom, ale aj s so svojím povolaním, ktoré si zamiloval. Tamojšia pôda bola už prihorúca nielen pre Hurbana, ale aj pre neho. Preto postupne odviezol svoj i Hurbanov majetok z Hlbokého na Brezovú, v nádeji, že tam bude v bezpečí. Svoju rozlúčkovú kázeň dňa 2. júla zakončil pokojne a zmierlivo:
„Na rozlúčenou ješte všechnem reknu s Bohem! Všickni, všickni žite v potešení mnohém.Přejní i nepřejní, však všickni smíření –Požívejte v svět stálé potešení,Tak se váš učitel s všemi loučí – Všech Boží milosti srdečne poroučí. Amen.“Bol však najvyšší čas odísť. Medzitým sa začalo rozsiahle protihurbanovské vyšetrovanie nariadené uhorským Ministerstvom vnútra a cirkevnou vrchnosťou, v ktorom boli aktívni aj „uhorskí vlastenci“ na čele so Samuelom Tesákom a Jánom Klsákom. Podozrievali Jurkoviča, že pomáha tajne šíriť Hurbanov príhlas: „Bratia Slováci.“ Koho usvedčili z prípravy, alebo podpory povstania Slovákov a dostal sa maďarónom do rúk, putoval do väzenia, ba aj na šibenicu. Takými boli Šulekovi synovia Vilko a Ľudovít, mučeníci slovenského národa, ale aj čáčovský richtár Martin Bartoň a Vojtech Bermet, poľovník u grófa Vietorisa, ktorých štatariálny súd dal popraviť obesením 13.októbra v senickom poli a 18.októbra Pavla Svatíka, richtára z Koválovca a Františka Kapitána z Doliny na tom istom mieste.
Exil a strata majetku
Samuel Jurkovič pomáhal organizovať pomoc dobrovoľníkom na Brezovej, a preto po potlačení prvej slovenskej výpravy bol nútený odísť do exilu, spolu s dcérou Annou a vnukom Svetozárom. Najskôr na Rusavu, ale keďže boli aj tam ohrození, odišli k priateľom do Prahy. Počas revolučných bojov prekonával zdravotné ťažkosti a stratil aj svoj majetok, ktorý mu nepriatelia na Brezovej zničili. Majetok Hurbanov a svoj, ktorý odviezol do rodiska na 29 vozoch, zmestil sa na jeden voz. Snažil sa dostať na učiteľské miesto v okolí, ale to sa mu už nepodarilo. Dva roky požehnane účinkoval ako notár vo Vrbovciach, ale musel nedobrovoľne odísť s maličkou penziou na dôchodok. Pomáhal aspoň svojmu ďalšiemu zaťovi Jurajovi Jurkovičovi, účastníkovi odboja a notárovi na Turej Lúke až do posledných síl. Jurkovičov pohreb sa stal národnou manifestáciou ľudu z celého okolia. Slová ocenenia a vďaky vzácnemu učiteľovi, príkladnému hospodárovi a odhodlanému národovcami vložil kňaz Ján Pravoslav Leška do modlitby, ktorá zostáva aj naším vrúcnym vzdychom.
„Vidím spanilých túžob snaženie
V prácach za národ milý môj,
Za jeho slávu sväté nadšenie
Boj za jeho sladký pokoj,
Jasanie jasné keď svitli časy,…
Medzi prvými i ty kriesiteľ
Bol si ľudu Slovenského,
Mysliteľ umný, verný učiteľ,
Otec a zástupca jeho.
Keď mnohí zbrkli za sveta módou
Zradcovia krve vlastnej, národov,
Tys’ plnil verne úlohu Nepoškvnený
sebas’ zachovali dom tvoj verný,
čistý daroval Cirkvi, národu a Bohu.“
Ľubomír Batka st.