Hospodin ponižuje i povyšuje
Nie v múdrosti, nie v sile, ani v sláve,
lež v Tebe, Pane, chváliť chceme sa,
len v Tebe, ktorý milosrdne súdiš
a vedieš k cieľu zem i nebesá.
Len v Tebe, Bože dobrý, naša ľúbosť,
i keď nás káraš, keď nám trpieť dáš…
Ó, neopusť nás ani v tieto časy
a vysloboď nás, drahý Pane náš! Amen. (M.R.)
Dan 4, 30 – 34:
„V tú hodinu sa splnilo slovo na Nebúkadnecarovi: vyhnaný bol spomedzi ľudí a byliny jedol ako dobytok; nebeská rosa mu kropila telo, kým mu nenarástli vlasy ako orlom perie a nechty ako vtákom pazúry. (31) Po uplynutí tých dní, ja Nebúkadnecar, pozdvihol som oči k nebu a rozum sa mi vrátil. Vtedy som dobrorečil Najvyššiemu, chválil a velebil som večne živého, jeho vláda je večná vláda a jeho kráľovstvo je z pokolenia na pokolenie; (32) všetci obyvatelia zeme sú pokladaní za nič; podľa svojej vôle nakladá s nebeským vojskom aj s obyvateľmi zeme; niet nikoho, kto by mohol prekážať jeho rukám a opýtať sa Ho: Čo to robíš? (33) V tom istom čase sa mi vrátil rozum a na slávu môjho kráľovstva môj lesk a veleba. Moji radcovia a veľmoži ma vyhľadali a znova som bol dosadený do svojho kráľovstva a dostalo sa mi ešte väčšej moci. (34) Teraz ja Nebúkadnecar, chválim, vyvyšujem a zvelebujem Kráľa nebies, lebo všetky Jeho skutky sú pravdou a Jeho cesty sú právom, lebo môže ponížiť tých, čo chodia v pýche“. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Každý veriaci kresťan môže zakúsiť určitú krízu viery, keď mu je blízka prosba nábožného žalmistu: „Prebuď sa, prečo spíš, ó Pane? Precitni, nezavrhni na veky! Prečo skrývaš svoju tvár, na našu biedu, utláčanie naše zabúdaš? Veď do prachu sa zohla naša duša a naše telo k zemi lepí sa. Povstaň nám na pomoc, vykúp nás pre svoju milosť! (Ž 44, 24-27)
V časnom živote prechádzame nielen výšinami viery a dňami radosti, ale aj rozličnými skúškami, ťažkosťami a biedami. Vtedy sa môže naša viera otriasať v základoch a človek hľadá novú istotu o Božej blízkosti a milosti. Môže sa stať aj to, že sa človek od Pána Boha odvráti v nevere.
Anglický prírodovedec Bernard Russel bol zbehlý v poznaní Biblie, ale v Boha neveril. Keď mu položili otázku, ako sa ospravedlní pred Božím súdom, odpovedal: „Ospravedlním sa Bohu tým, že mi nedal dosť dôkazov o sebe“. – Nevieme, aké dôkazy mal na mysli, ale je zrejmé, že človek by veľmi rád chcel, aby sa Pán Boh dokázal v našom živote nejakým zázrakom, alebo znamením, ako to chceli už Židia od Pána Ježiša, keď Mu povedali: „Aké znamenie nám ukážeš, že si Ty Syn Boží“? (J 6, 30; J 7, 5)
Podobnú otázku si položil aj spisovateľ Bruce Marshal v knihe: „Zázrak otca Malachiáša“. Hovorí v nej o to, že otec Malachiáš žil od mladosti v kláštore medzi veriacimi bratmi. Raz ho poslali do veľkomestskej farnosti a páter sa zhrozil: Toľko ľudí neverí v Pána Boha! Povedal si: Tu by pomohol iba zázrak! Jeden viditeľný a hmatateľný zázrak a celé veľkomesto musí potom uveriť! – Na modlitbu dobrého otca Malachiáša sa zázrak stane: známy tanečný klub bol prenesený na kopec pri mori.
Výsledok bol však iný ako čakal otec Malachiáš. Novinári sa síce predbiehali v uverejňovaní senzačných správ a špekulácií, ale neuverili. Majiteľ klubu chcel z toho vyťažiť čo najviac peňazí a urobil si z toho reklamu, gangstri chceli ulúpiť tajomstvo Malachiášovho triku, polícia ho vypočúvala pre rušenie verejného poriadku, cirkev sa od neho dištancovala, pretože robí cirkvi ostudu, ďalší si mysleli, že mu preskočilo. Nikto pritom nepomyslel na Pána Boha. Ostala iba senzácia a zmätok, žiadne davové obrátenie k viere. A tak sa otec Malachiáš hneď modlil, aby ho dobrý Boh z toho hrozného sna prebudil a zázrak zrušil!
Z evanjelia poznáme prosbu boháča, ktorý v mukách podsvetia žiada Abraháma, aby poslal Lazára k jeho bratom aby im svedčil o údele po smrti. Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú“. Boháč však chcel tiež zázrak: „Uverili by, keby niekto vstal z mŕtvych“. Abrahám mu však povedal: „Ak neveria Mojžišovi a prorokom, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal“.(L 16, 19 nn)
My kresťania sa máme spoliehať najmä na slovo a konanie Pána Ježiša Krista. On je najlepším vyjavením a obrazom Pána Boha a našou istotou o trvalej Božej milosti. On nám otvára oči pre skutočnosť, že aj bežné a všedné prejavy a situácie života sa stávajú Božími znameniami pre nás. K tomu neraz stačí oslovenie prostredníctvom svedka a rozsievača slova Božieho. Takým je aj dnešné svedectvo Písma z knihy proroka Daniela.
Z neho poznávame, že
Poznanie Kráľa nebies nás privádza:
1. k pokániu
2. k oslave
3. k požehnaniu
Prečítaná stať Písma nás uvádza do čias babylonského zajatia Židov okolo roku šesťsto pred Kristom. Stretáme sa tu s postavou najslávnejšieho kráľa Babylonskej ríše Nebúkadnecarom. Židia majú na neho tie najsmutnejšie spomienky, pretože to bol on, ktorý dal zbúrať hradby Jeruzalema, vyraboval chrám a veľkú časť ľudu odvliekol do zajatia. Bol to tyran a dobyvateľ, ktorého ríša sa rozrástla do nebývalých rozmerov. To ho priviedlo k veľkému sebavedomiu a k pýche, ako o tom svedčia aj jeho slová: „Nie je to ten veľký Babylon, ktorý som ja vystavil ako kráľovské sídlo mocou svojej sily a ku cti svojej slávy“? (v.27) Prorok Daniel mu však jasne zvestoval Božie slovo: …„spoznáš, že nebesá majú moc. Preto kráľu, obľúb si moju radu: Zameň svoje hriechy za spravodlivosť a svoje neprávosti za milosrdenstvo voči biednym. Azda to predĺži tvoje blaho“ (v .24)
Úvodný text Písma svätého je však už vo veľkom kontraste s predchádzajúcimi slovami kráľa. To, čo počujeme sú už slová pokory, z ktorých necítiť nič z jeho predchádzajúcej pýchy plynúcej z jeho vysokého postavenia. Naopak, tu už uznáva vládu Najvyššieho aj nad sebou i nad všetkými ľuďmi. Je to tak preto, lebo medzi tým sa udiala radikálna zmena v jeho postavení. Nebúkadnecar „bol vyhnaný spomedzi ľudí a byliny jedol ako dobytok“, pretože sa pomiatol na rozume a žil ako zviera. Obrazne povedané: strom, ktorý vyrástol vysoko, nedosiahol až po nebo, ako mu to Daniel aj predpovedal pri výklade jeho sna.
Tak kráľ spoznal, že iba Pán Boh je všemohúci a človek žije, hýbe sa a trvá len z Jeho milosti. Reformátor M. Luther k tejto otázke napísal: „Ono to už tak býva, že kde nastupuje ľudská sila, tam opúšťa Božia sila. A keď sa už bublina celkom nafúkla a každý si myslí, že je navrchu a zvíťazil, práve vtedy urobí Pán dieru do tej bubliny“…
Poznanie Najvyššieho vedie aj nás na jednej strane k pokore a k pokániu v celom našom živote. Učí nás vo všetkom očakávať na Hospodina. „Niet nikoho, kto by mohol prekážať Jeho rukám a opýtať sa Ho: Čo to robíš?“
2. Bratia a sestry v Pánovi!
Na druhej strane dôvera v Božie konanie a v Jeho milosť vedie človeka k radostnej oslave Božej. Z pokorných sŕdc vyvierali vždy najkrajšie slová Božej chvály, ktoré poznáme zo života mnohých básnikov a pevcov. Takou je aj známa pieseň K. Royovej: Kráľu nebies…
Keď človek oslavuje Pána Boha, nie je to niečo čo by sa priečilo zdravému rozumu. Práve naopak. Chvála vychádza z čistej mysle. Pokora je znakom zdravej duše. Pýcha „peklom dýcha“, hovorí aj skúsenosť ľudí. Nie náhodou Žalmista vyznáva: „Blázon hovorí vo svojom srdci: Niet Boha“. Nebúkadnecar chválil Boha hneď potom, ako sa mu vrátil rozum.
Aj my sme volaní Pánom Bohom k tomu, aby sme Ho oslavovali v radosti a pri úspechoch, ale aj v kríži, v nemoci, v ťažkostiach života, lebo aj tie používa Hospodin k našej záchrane a k rozhojneniu svoje slávy.
3. Bratia a sestry!
Pravé pokánie pred Tvorcom života a všemohúcim Otcom nebeským spojené s Jeho oslavou vedie napokon k požehnaniu od neho samého.
Nebúkadnecar, ktorý bol postihnutý ťažkou nemocou a žil zvieracím životom, mohol napokon prežiť uzdravenie a zmenu. Návrat k dôstojnému životu človeka, pozdvihnutie zo zvieracieho spôsobu na úroveň človeka, ktorý nachádza správne miesto v Božom poriadku stvorenia. Nie je iba živočíchom, ale nie je ani Bohom, či božstvom. Ako človek dobrorečil Najvyššiemu a velebil „večne živého“. Toho, ktorému patrí všetka, sláva a dobrorečenie z pokolenia na pokolenie až na veky vekov. „Teraz ja, Nebúkadnecar, chválim, vyvyšujem a zvelebujem Kráľa nebies, lebo všetky Jeho skutky sú pravdou a Jeho cesty sú právom“…
Hospodin je Ten, ktorý ponižuje, ale aj povyšuje každého človeka. Pripomína nám to aj údel veľkého trpiteľa, zbožného Jóba, ktorý ani v ponížení nezlorečil Bohu a bol napokon Pánom Bohom požehnaný. Jób nás už jasne upriamuje na Toho, ktorý zdanlivo „nemal moci, ani dôstojnosti“, ale patrí Mu všetka česť, moc a sláva naveky. Ukazuje na Toho, ktorý „pretrpel kríž“ a je Pánom pánov a Kráľom kráľov. Jemu naplno dôverujme a zverme našu prítomnosť i budúcnosť a nebudeme zahanbení. Amen
Nedeľa po Deviatniku – MyS – Ľubomír Batka st.