Meno nad každé meno
Fil 2, 5-11: „Tak zmýšľajte medzi sebou ako aj v Kristu Ježiši, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi aj na zemi aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán“. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Sú mená, ktoré sa stali príslovečné. Hovorí sa : múdry, ako Šalamún, alebo: krutý ako Herodes! Vladárov s označeným „Veľký“ je hneď niekoľko: grécky kráľ Alexander, rímsky cisár Konštantín, nemecký cisár Karol, francúzky Napoleon, poľský kráľ Kazimír III. (1333-1370), ruský cár Peter atp. Časté sú aj poetické prívlastky a mená vladárov: český kráľ Ján Luxemburský dostal pri smrti (Kresčak 1346) od svojho nepriateľa angl. kráľa Eduarda III. takéto ocenenie: „Dnes padla Koruna rytierstva, nikdy nikto nebol podobný tomuto kráľovi“. Francúzky Ľudovít XIV. bol označovaný ako kráľ „slnko“, anglický Richard: Lvie srdce atp. Sú mená, ktoré sú synonymami hrôzy: napr. Hitler, alebo Stalin. Sú mená milované, mená obdivované i zbožňované. Sú mená budiace závisť. V Amerike bola vlani anketa, v ktorej žiaci odpovedali na otázku: Čo by si chcel rád povedať Billovi Gatesovi?- Vyhrala táto odpoveď školáka: „Dobré ráno, otecko“!
Je jedno meno ktoré je nad všetky ostatné mená. Kedysi to bolo celkom bežné meno, aké dávali izraelské matky svojím synom: Jošua! Toto meno sa však stalo, ako svedčí aj apoštol, „menom nad všetky mená“! V slovenčine znie: Ježiš!
Určil ho svojmu Synovi nebeský Otec, skôr, ako sa On počal v živote matky Márie. Skôr, ako sa narodil a skôr, ako sa Jozef rozhodol prijať Božiu vôľu. Dnes je pre kresťanov celkom bežné vyznanie: Ježiš Kristus je Pán! To znamená: Ježiš Kristus je Boh! Ježiš svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež.
Ale cesta k tomuto poznaniu a vyznaniu nebola jednoduchá ani ľahká.
Dnešné pašiové udalosti Kvetnej nedele nám pripomenuli, aká zvláštna a zložitá to bola cesta. Na začiatku bola lemovaná volaním na slávu: „Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!“ (Mt 21, 9). Skončili však výzvou: „Ukrižuj Ho!“
Tento povestný a známy, priam „kopernikovský obrat“ vyjadruje dvojaký pohľad a postoj ľudí k Ježišovi ako Pánovi. Na jednej strane je Ježiš milovaný, očakávaný, rešpektovaný a uctievaný – na druhej strane je tá istá osoba terčom najväčších urážok, zaznávania, poníženia, podcenenia a nenávisti. Jeho osoba spája ľudí do spoločenstva s názvom: Cirkev -„Kyriake“ (čo patrí Pánovi). No súčasne sa ozýva aj to druhé: „preč s Ním, preč!“ Na jednej strane je pravdou, že nikto – nikdy v dejinách nemal takú „armádu“ nasledovníkov, ktorí chcú ísť za Ním za každých okolností, na strane druhej je Ježiš predmetom sústredeného útoku ponižovania, križovania, boja s nasadením všetkých prostriedkov, vrátane zrady. Tu vďaka a dobrorečenie – tam zlorečenie a nenávisť.
Všetko toto je známe od chvíle, ako sa Ježiš ponížil a zo slávy neba vstúpil do sveta „hriechu, bludu, žalosti a trudu“ (Lúčanský), keď „sa vzdal hodnosti a vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom a keď sa zjavil ako človek a ponížil sa“.
Nemôže nám uniknúť zvláštny paradox. Vtedy, keď sa zdalo, že je na vrchole slávy a uznania, keď ľud Jeruzalema volal: „Hosana“ – Ježiš sedel na osliatku ťažnej oslice, čo samo o sebe nebolo ničím veľkým. Ničím, po čom by ľudia túžili, čo by obdivovali… „Nemal postavy, ani dôstojnosti“,- ako napísal o Ňom už prorok Izaiáš.
Na druhej strane vtedy, keď ľud kričal: „Ukrižuj Ho“!, keď potom visel bezmocne na dreve kríža, potupený a pošliapaný, je označený v Písme ako Ten, ktorý je „povýšený“, ktorý je na ceste k sláve. Povýšil Ho Boh Otec a dal Mu „meno nad všetky mená“. Preto napokon On sám bude súdiť svet, „aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi, aj na zemi, aj pod zemou a aby každý jazyk na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán!“ Ježišova hodnosť je tá najvyššia. Je Pán neba i zeme, Pán života i smrti, Pán pánov a Kráľ kráľov.
Áno, paradoxne Ježišova cesta z neba na zem, cesta poníženia začala za spevu anjelov „Sláva na výsostiach Bohu…“ – a Jeho cesta k sláve začala za kriku a v skandovaní davu: „Ukrižuj Ho, ukrižuj“! Vo chvíli, keď visel na kríži a bol ľuďmi zavrhnutý, akoby pre lúpež svätého mena, v skutočnosti bol Otcom povýšený k prijatiu najväčších a najvznešenejších titulov a označení, ktoré si tak radi dávali, dávajú a nárokujú ľudia a zemskí králi.
V kríži Pána Ježiša vidíme dnes nie „znamenie hanby a bied“, ale cestu k osláveniu. Aj keď tá cesta viedla cez smrť a zostúpenie do pekiel, predsa len viedla k sláve, ktorá nekončí, ale trvá naveky.
Za dar vykúpenia a spasenia, za záchranu k životu večnému Mu aj my dnes dobrorečíme a spievame: „Meno Ježiš nevybledne..“. Spievame s mladými kresťanmi: „Ježiš, Ty máš meno najkrajšie…“ Chváľme Ho a dobrorečme Jeho menu svätému s celou Cirkvou a zástupmi anjelských zástupov, ďakujúc Mu za dar milosti a spásy! Amen.
Kvetná nedeľa 28.3.2010 Rovensko a Sobotište Ľ.Batka st.