Sládkovičov, Martin:
K odhaleniu sochy Dr.Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom
Hlboké skvie sa v slávnostnom rúchu,
slávnostný ruch sa nesie dedinou,
slávnostný žalm sa donáša k uchu,
hudba sa nesie vieskou, dolinou;
z krajov tu blízkych, z krajov tiež dialnych
prišiel sem nával v zástupoch valných,
na tvárach hrdosť, v srdciach nadšenie,
pred chrámom živé množstva vlnenie.
Áno, tu veľký sviatok sa svätí,
slávne tu hody slávi pieta,
k výšinám neba vrúci hlas letí,
k trónu až slávy Božej zalieta,
v hlase tom národ slovenský volá,
sprava i zľava, zhora i zdola:
Bože, buď milosť Tvoja žehnaná,
veľkého že nám dala Hurbana !
Beckova šeré, dumavé rumy
vídaval denne v svojom rodisku,
už vtedy mohol nadpriasť si dumy
o rozváľanom Slávov ohnisku –
zmýlili ho v tom neprajné prúdy,
i bolo treba rozbiť v ňom bludy,
vymaniť juna z bludov obvodu,
ratovať ho a priviesť k národu.
Bratislava – Štúr – Devína rumy –
družina čulých, vrelých junákov – :
tam rozpálil sa, nadpriadol dumy
o zašlej sláve drievnych Slovákov,
tam v mladoňovi zapláli túžby,
venovať svojmu národu služby,
vymaniť národ zo sna, z poroby,
nahotu obliecť v ducha ozdoby.
Za tým sa statne rozohnal cieľom,
na života keď pole vykročil,
Brezová vie, jak v nadšení vrelom
perute ducha k letom roztočil,
v kaplánke tichej v knihy sa noril,
budoval Sion, bádal a tvoril –
stával sa rekom ducha, prorokom –
až prišla práca, borba v Hlbokom.
Hurban – jak zvučne meno to zuní,
koľko v ňom kúzla, koľko zápalu!
jako keď zblíska, jak hrom keď zuní,
jak orkán, príboj prívalu.
Hurban – to meno budilo ľudí
úctu a hrdosť v Slováka hrudi,
nepriateľ, slyšiac ho, sa zatriasol,
zachvel sa zášťou, žasom užasol.
Hlboko-umná, jasavá hlava,
myseľ tiež bodrá, srdce horúce,
plamenné slovo, čerstvá jak láva,
pero tiež zlaté, bystro píšúce,
unášajúce k výšinám vzlety,
duch stíhajúci najvyššie méty,
pracovnosť včely, zápas Titana –
To slabý obraz nášho Hurbana.
Cez polstoročie naším bol vodcom,
majákom v žití nášho krútňave,
prorokom mocným, pečlivým otcom,
obrancom v krívd a zloby záplave –
národ a cirkev – za tie sa boril,
prácou a bojom za tie sa moril:
za veľké, silné, slávne Slavianstvo,
za čisté, zbožné, živé kresťanstvo.
Vždy v prednom šíku, v najtuhšej paľbe,
pálil sa stále, rany odnášal…
Nepriateľ nad ním v šialenej šiaľbe
svedectvá krivé drzo vynášal,
zúril a hrmel, šibeň mu staval –
A Hurban všetok súžob tých nával
prenášal vďačne, neohrozene
až po špatno-slavné väzenie…
A v toľkej práci a v toľkom boji,
a v toľkých súžbach, v toľkom trápení
kde čerpal silu, čo rany hojí
a z ktorej taký život pramení?
Hlboká viera v mocného Boha
a s láskou k cirkvi, k národu mnohá
a láska úcta k nemu národa –
to zdroj ten bájny, to tá výhoda.
No, ktože tohto zhodnotí reka?
Kto prácu, borbu jeho ocení?
Biedne mi – cítim – slovo z úst steká,
slabým sa cítim v svojom umení –
Anjel by musl zostúpiť z neba,
vylíčiť slovom vhodným, jak treba:
Ký to dar vzala Slovač od Pána,
a čo mal národ, keď mal Hurbana.
Že mal ho? Má ho ! To skutok istý,
vo svojom diele Hurban ožíva:
„Únia“ – „Cirkev“ – „Cirkevné listy“ –
svätoreč jeho silná, žiarivá –
„Pohľady…“ – „Nitra…“ a ktože sčíta,
čo všetko duch ten veľký nám skytá?!
Nech časy tajdú, letia v preteky – :
Hurbana máme – žije na veky.
Hrdina slova, hrdina činu,
vojvoda chrabrý v cirkvi, v národe,
vodieval teba, Slávie synu,
z temnosti k svetlu, z väzieb k slobode.
Iskrou bol z Boha, ktorá vždy jasne
plápolá, hreje mocne a krásne
a bude večne pláť a zohrievať,
k svetlu a k spáse národ vodievať…
Štyridsať rokov, čo Hurban drahý
ku spánku smrti oči zatvoril,
nad jeho rakvou muž krásnej snahy,
dojatý pevec, veštiac hovoril:
„Již nová zrastú po nás pokolení,
již o nás žádné nebude zpomínky,
když tobě národ svobodný, blažený
stavěti bude slavné monumenty“ –
Hľa, čas ten prišiel: tuhľa pred nami
monument slavný stojí nádherne,
a národ, čo už netápe tmami,
monumentu a teší nesmierne,
s chlúbou naň hľadí, hruď sa mu vlní,
i volá, úcty nadšenia plný:
Vodca náš! vernosť sľubujeme Ti –
Sláva, česť, vďaka Tvojej pamäti !
Martin Braxatoris – Sládkovičov
