Čím viac nábožného spevu – tým menej hnevu
Sk 16, 25 – 34:
„Okolo polnoci modlili sa Pavel a Silas, spievali Bohu chvály a väzni ich počúvali. (26) Odrazu nastalo veľké zemetrasenie, takže sa otriasali základy žalára, všetky dvere sa razom otvorili a všetkým uvoľnili sa okovy. (27) Keď sa žalárnik prebudil a dvere väzenia videl otvorené, tasil meč a chcel si vziať. život; domnieval sa totiž, že väzni utiekli. (28) Ale Pavel zavolal silným hlasom a povedal: Neubližuj si! Veď sme všetci tu! (29) I pýtal si svetlo, vbehol a trasúc sa padol pred Pavlom a Sílom, (30) vyviedol ich, hovoriac: Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený? (31) Odpovedali mu: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom! (32) Potom hovorili mu slovo Božie, aj všetkým v jeho dome. (33) V tú nočnú hodinu prijal ich k sebe, umyl im rany a hneď sa dal pokrstiť aj on, aj všetci jeho domáci. (34) Potom ich zaviedol do domu, pripravil stôl a veselil sa s celým domom, že uveril Bohu“. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry!
Máj je krásny mesiac v roku, keďže Božia príroda je svieža a krásna. Nechýba v nej ani spev vtáctva, ktoré sa od svitania ozýva v lesoch, parkoch a sadoch. So žalmistom môžeme povedať: „Celé stvorenstvo rozpráva o sláve Božej a zvestuje dielo Jeho rúk“. Do tohoto orchestra oslavy Stvoriteľa sa má zapojiť aj človek, koruna stvorenia. Vyzýva nás k tomu aj dnešná nedeľa s názvom: „Spievajte!“ (lat. Cantate!). Nielen preto, že príroda akoby nanovo ožila, ale najmä preto, lebo stále zneje v našich srdciach a mysliach posolstvo Veľkej noci o Ježišovom vzkriesení a víťazstve života nad smrťou. Preto s naším nábožným pevcom M. Braxatorisom aj my radostne spievame:
„Kristus Pán vstal slávne z hrobu,/ premohol smrť, hriech i zlobu;
kresťanský svet zbožne plesá:/ Radujme sa, veseľme sa!( ES 138, 1)
K radostnému spevu a oslave nášho Pán nás povzbudzuje aj dnešný prečítaný text Písma svätého, ktorý svedčí o význame a sile nábožnej piesne v ľudskom živote. Približuje nám skúsenosť apoštolov Pavla a Sílasa v žalári v meste Filipis. Aj na takomto mieste, kde sa dostali pre svoju zvesť o spáse skrze Ježiša Krista, neprestávali ich chvály a prejavy dôvery v Božiu moc a pomoc.
Je zrejmé, že spev na chválu Božiu pomáhal im v pokoji znášať utrpenie pre Krista, ale zaujal aj väzňov, ktorí ich chvály Pána Boha so záujmom počúvali. Tí, čo sú uväznení skutočne pre protizákonné činy, často zlorečia ľuďom i Pánu Bohu a spriadajú plány na útek. Väzni vo Filipis však v apoštoloch spoznali ľudí, ktorí sa dostali do väzenia zjavne pre dobrý skutok a pritom nezlorečili ani Bohu, ani ľuďom. Ich viera a chvály mena Kristovho ich naplno zaujali.
Preto neutiekli a neopustili väzenie ani potom, keď Pán Boh odpovedal na modlitby a dobrorečenie otvorením brány žalára a uvoľnením okovov cez náhle zemetrasenie. Nastalé zemetrasenie prebudilo žalárnika a keď videl dvere väzenia dokorán otvorené, bol presvedčený, že väzni ušli. Keďže si bol vedomý, že nesie za nich plnú zodpovednosť, chcel so vziať život.
Vtedy prišlo ďalšie, zrejme ešte väčšie prekvapenie. Pavel opäť konal s láskou aj voči svojmu väzniteľovi a zachránil ho pred smrťou, keď zvolal: „Neubližuj si! Veď sme všetci tu!“ Všetko toto počínanie súhlasilo s hlásanou vierou a oslavou Ježiša ako Spasiteľa. Prejavená dôvera v Jeho pomoc a oslava Jeho mena bolo skutočne mocnou zvesťou evanjelia. „Božou mocou“ (R 1, 16), ktorá vedie ľudí k záchrane. Keď si dozorca vypýtal svetlo a na vlastné oči videl, že väzni neutiekli, padol pred Pavlom a Sílasom na kolená. Vo svojej pohanskej viere ich považoval za bohov, alebo Božích poslov.
Oni Božími poslami a svedkami Kristovými aj skutočne boli. Neprijali však osobné pocty a vďaky, ale na otázku, čo má robiť aby dosiahol spásu a večný život ktorý oni ohlasovali, odpovedali pravdivo, jasne a jednoznačne: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty, aj tvoj dom!“
Bratia a sestry!
Často sa stretáme s takouto, alebo podobnou otázkou aj my dnes. „Čo mám robiť, aby som bol spasený?“ – Je v nej počuť ešte kus toho starého myslenia a presvedčenia starého Adama v človeku, ktorý si myslí, že môže sám vykonať niečo pre svoje spasenie, pre záchranu k živou večnému. Nedivíme sa, ak na túto otázku odpovedajú neveriaci v Krista Pána tak, že stačí byť slušným človekom a občanom. Inoveriaci hovoria, že človek má konať „dobré skutky“, čo od čias poreformačného Tridentského koncilu znamená konať pôsty, zúčastniť sa na omši, modliť sa ruženec, konať púte a podobne.
Odpoveď apoštolov však hovorí o význame a hodnote viery v Pána Ježiša ako darcu spasenia. Veriť v Ježiša, znamená dôverovať v Jeho vykupiteľskú smrť na kríži, ale aj v Jeho slávne vzkriesenie a cestu tam, kde nám sám pripravuje príbytky večné v nebesiach.
Takáto dôvera má svoje dôsledky. Vidíme ich aj pri Pavlovi a Sílasovi. Modlia sa, ďakujú Pánovi za všetko – aj za možnosť zvestovať Ježiša aj v žalári. Spievajú Bohu chvály a v láske sa dokazujú aj k väzňom, aj k žalárnikovi. To sú skutočné dobré skutky, milé Bohu i ľuďom.
Nie div, že po všetkom tomto poznaní a skúsenosti ich žalárnik pozval do svojho domu. Že chce vedieť viac o živom Pánu Bohu a Jeho milosti, o diele a konaní Pána Ježiša. Ešte v tú istú nočnú hodinu prijal apoštolov k sebe, do svojej rodiny a umyl im rany.
Iste pri tom prišla reč aj na „duchovné obmytie od hriechu“ a preto sa dal pokrstiť on i „všetci jeho domáci“, celé jeho rodina. Je to prejav viery, že chceli patriť Pánovi a žiť z Jeho milosti.
Evanjelista Lukáš ďalej píše, že v dome „pripravil stôl a veselil sa s celým domom“. Nepochybne máme myslieť nielen na telesné jedenie a pitie, ale na skutočnosť, že tí, ktorí prijali Krst svätý, chceli prijať Božiu milosť aj v sviatosti Pánovej večere. Verili, že platí Pánovo slovo: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život“.
Bratia a sestry!
Verím, že aj nás sprevádza nábožná pieseň v celom našom živote. Naši evanjelickí predkovia spievali Pánu Bohu v radosti, v skúškach i v žalosti. Svedčia o tom vzácne zbierky piesní: Kancionál, Spevník evanjelický aj Funebrále, až po náš náš dnešný Evanjelický spevník. Je známy výrok z dejín evanjelikov: „Hrozné jest, když Búh neúrodou a morem trestá přísně – však ze všech trestú největší: když národ nemá písně“. Typickým prejavom a znakom duchovno-náboženského života našich predkov bola práve nábožná pieseň, ktorá znela nielen v kostoloch, ale aj v domácnostiach. Dokázali tak pravdivosť príslovia: „Čím viac nábožného spevu, tým menej hnevu“.
Samozrejme, každý pokrstený v Pána Ježiša vie, že potrebujeme počuť slovo Božie a prijímať Pánovu večeru vždy nanovo. Aj jej prijatie je prejavom viery a zároveň účasťou na trvalej nebeskej liturgii a oslave nášho Pána v nebesiach. (Zj 5, 8-14) Večera Pánova neznamená len prijatie odpustenia hriechov, ale je aj radostnou oslavou Pána ako Víťazného Baránka Božieho. Účasť na nej je naplnením výzvy: „Spievajte!“ (Cantate!)! „Svätý, svätý, svätý je Pán, Hospodin mocností! plné sú nebesá i zem Tvojej slávy“ a prejavom našej osobnej vďaky a dobrorečenia za dar vykúpenia a spasenia. Amen
4. nedeľa po Veľkej noci – MyS – Ľubomír Batka st.