Marcel Gažík, človek s láskavým srdcom, múdry a pritom pokojamilovný, už teda nie je medzi nami. Predišiel nás na večnosť v 89. roku života, keď dokonal časný boj 9. 5. 2015 na Starej Turej, kde prežil najväčšiu časť pozemského života.
Tak ako v mnohých iných prípadoch, o smrti viacerých známych osobností, priateľov či kolegov sa dozviem až po pohrebe, ak o poslednej rozlúčke s nimi informuje EPST, v niektorých prípadoch i svetské médiá. Patrí mu však vďačná spomienka i úcta i tých, ktorí ho na poslednej ceste nesprevádzali.
Vo vlastnom životopise napísanom rok pred smrťou uvádza: „Narodil som sa v Žiline 29. mája 1926, otec Martin Gažík, rodom z Východnej, bol rušňovodič, matka Elena. rod.Elischer, pochádzala z Nemeckého Pravna. Bol som ženatý od roku 1951, moja manželka Vierka, rod.Zvončeková, pochádzala z Myjavy. Narodili sa nám dve deti: syn Peter /1952/ a dcéra Marcelka /1965/, ktorá zomrela náhle v r. 2012 ako 47 ročná. V r. 2014 zomrela aj moja manželka, prežili sme spolu viac ako 63 rokov života. Keď toto píšem, mám už v týchto dňoch okrúhlych 88 rokov naplnených dňami radostnými i smutnými a mnoho razy takmer tragickými, najmä v období druhej svetovej vojny a SNP. Predovšetkým hádam spomeniem tú udalosť, keď nám do obytného domu v železničiarskej kolónii v Žiline spadla americká či anglická letecká 600 librová bomba, ktorá vedľa nášho bytu na druhom poschodí preletela asi v 4-5 metrovej vzdialenosti od povaly po prízemie a – nevybuchla. Zostala „ticho“ ležať predsieni bytu na prízemí. Bolo to v prvé dni septembra 1944 po vypuknutí Povstania. Dobrovoľníci – železničiari bombu potom odvliekli cez železničnú trať k Váhu a tam ju pyrotechnici odpálili. V ohrozenom byte boli vtedy aj moji rodičia.
Ako 18 ročný som sa zúčastnil SNP, dobrovoľne som vstúpil do povstaleckej slovenskej armády v Žiline a už 29. 8. 1944 som bol nasadený proti nemeckým vojskám na Hornom Považí pri Hričove. Ďalších bojov som sa nezúčastnil, nakoľko po udaní som bol 8. 11. 1944 zaistený gestapom a väznený postupne v Žiline, Trenčíne a Ilave, odkiaľ som bol 14. 1. 1945 omylom ako „železničiar“ prepustený. Uväznení boli aj moji rodičia a brat. Vojnu sme z milosrdenstva Božieho prežili.
Keď som sa potom po štúdiách a po vojenčine vrátil do civilného života a začal pôsobiť ako právnik v podniku (Chirana St. Turá) ktorý mal postupne až šesťtisíc zamestnancov, naskytla sa mi príležitosť či možnosť venovať sa bezplatnej poradenskej právnej službe a inej charitatívnej činnosti a pomoci vdovám, rozvedeným či rozvádzajúcim sa, sirotám, prestarlým, sociálne slabým i hluchoslepým deťom. To som chápal a beriem podnes ako moje Bože poverenie“.
Marcel Gažík vo verejnom živote pôsobil ako nestranník v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov a bol členom historicko-dokumentačnej komisie. Bol jedným z inciátorov osadenia pamätnej tabule venovanej pamiatke obetí holokaustu v r. 1942- 1945. V Chirane pracoval temer 40 rokov.
V ECAV zastával funkciu seniorálneho presbytera Považského seniorátu, zborového presbytera a dozorcu cirkevného zboru Stará Turá. V 90-tych rokoch bol členom Právneho výboru ECAV a Synody, kde sme sa aj spoznali a spolupracovali.
Pri spomienke na jeho život, postoje a službu prichádzajú mi na myseľ slová ap. Jakuba:
„Kto je medzi vami múdry a rozumný? Nech dobrým obdovaním preukáže svoje skutky v múdrej skromnosti! ..múdrosť, ktorá je zhora je predovšetkým čistá, potom pokojamilovná, krotká, poslušná, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, nestranná, bez pokrytectva. A ovocie spravodlivosti rozsieva sa v pokoji tým, čo tvoria pokoj“. (Jk 3, 13, 17-18)