Zvon zvoní, večer padá na kraj,
nad nami mračná nevidieť,
ako keď mávne peruť vtáčka,
do mäkkých perín klesne svet.
Zmĺkol zvon, ticho hosť je všade,
do úľa včielka prilieta,
v poli bdie v krížoch zlatá nádej
na obrus zeme vystretá.
Za siedmou horou búrka duní,
tam v blesku zrieť je mračien tieň;
z okrúhlej mláčky splnu luny
svetlo sa leje do okien.
Posledný chodec privrel dvere,
už doznel v zámke kľúča hlas,
knihu dňa slnko sebou berie…
Zmĺkol zvon… Pokľaknúť je čas…