Anna Batková: Spomienky nad kolískou
Keď povila som prvé dieťa
do našej kolísky, čo nebola už nová,
len čistá radosť, šťastie
napĺňali srdce i dom
každý deň znova a znova.
Keď šieste dieťa kládla som už do kolísky,
cítila som, že aj iný pocit mi je blízky.
A šťastie moje, moje lásky
spravili na mojom čele prvé vrásky.
Pribudlo detí, ubudlo chleba,
lež neubudlo v mojom srdci lásky –
dvanástim dopriala som žiť.
Len Pán Boh vybral koho mi nechá
a s kým sa musím rozlúčiť.
A ľudu môjmu vďala nemalá,
veď sama by som ich ešte ťažšie chovala.
Pestúnke mojej, aj tým čo priniesli
k nám poživeň, hoc sami toho veľa nemali,
aj tým, čo milé slovo povedali
a deti moje pohladkali.
Tým všetkým ďakujem.
(Báseň venovaná spomienke na matku Milana Rastislava Štefánika, pani farárku Albertínu Štefánikovú rod.Jurenkovú.
Uverejnil: Sinokvet, občasník rodákov M.R.Štefánika, teraz aj v knihe: Tu sú jeho korene)
Štefan Krčméry — Štefánikova matka
„Choď, syn môj, vo svet široký,
keď, už raz tak byť musí,
to naše plemä slovenské
i tak sa v biede dusí.
Choď, syn môj . . . V svete ďalekom
na mater nezabudni
a vráť sa, vráť sa víťazom,
ak svitne raz deň súdny.“
A išiel chlapec beľavý —
a míňali sa letá,
a naučil sa vo svete,
ako sa voľne lieta.
Po púšťach lietal, ostrovoch
a meral hviezdne dráhy,
matkino slovo v srdci mal,
na mysli domov drahý.
A keď mu boli tri svety,
za matkou túžil veľa
a v očiach sa mu ziskrilo,
keď zahrmeli delá.
A roztúžil sa bolestne
a bôľ mu viazol v hrdle,
a vyšvihol sa ako vták
a za ním celé kŕdle.
Hoj, za ním kŕdle bez počtu,
a všetky jasné, smelé,
slobodu nesú, slobodu,
a on im lieta v čele.
Slobodu nesú, slobodu,
a rodná zem ich čaká,
už videl letieť oblohou
najjasnejšieho vtáka.
Slobodu nesie, slobodu,
hoc život svoj dá za ňu.
Už rodná zem mu pije krv,
a matke slzy kanú:
„Už si mi, syn môj, dolietal,
už, ty môj sokol prvý!
Nech čistý kvet tu vyrastie
z tej tvojej čistej krvi.
Nech slnce Božie svieti naň
a zem mu dáva vlahy.
Mať tvoja rodná žehná ti,
spi sladko, syn môj drahý.“