Vy vzletne cnosti hlásate,
vám voľnosť v mysli tanie –
a zákon v krivdu beriete
a lásku v pohŕdanie.
Vy za úkol si beriete
ctnosť v právo postavovať,
a Boh čo za cieľ položil,
to chcete kameňovať.
Boh k žitiu stvoril človeka
a obťažil ho trudom:
byť, cítiť, strádať, sužovať
a vlastným trpeť bludom.
Však lásku dal mu – v náhradu,
by súlad šiel s ním v ruke,
a s láskou právo k blaženstvu
i prísny zákon k muke.
Tak láska vládne vo svete
a srdcia v putá viaže
a v svete Božím rozkazom
rozdáva slasť i tiaže.
Tu slabosť hriechom zaroní,
tam slasti budí hravé –
však stále mocná, vznešená
a prísna v svojom práve.
Tak v láske k žitiu ctnosť i hriech
Boh večným právom stvoril –
nuž ktože by tu nový smer
a nový zákon tvoril?!
Súd Boží rušiť nemožno,
bo trest tu nečakane:
najväčšia muka: raneným
byť ostrím vlastnej zbrane. –
Kto zákon ruší svevoľne,
vždy môže pamätovať,
že nikdy nesmie beztrestne
vtip božstvo kameňovať.