Pavel Štefánik: Či sa pamätáš?
Či sa pamätáš…keď v zelenom sade
Letným večierkom spolu sme si sedeli
Mlčanlivo, tklivo – len v oka pohľade
Tlmočiac si navzájom duše pocit vrelý.
Na nebi zaskvel sa jas severnej žiare,
Vše vôkol zrumeniac – i na naše tváre
Usadil sa odlesk šťastia, lásky, blaha…
Či sa pamätáš na ten večer drahá?
Potom odznel hlas večerného zvonu
Pozvoľne hasli barvy nebesklonu…
Všetko zatíchlo – len šelest vetríka
A tlkot našich sŕdc so spevom slávika
Pojili sa v harmóniu…
Tu vzrušil nás oboch
Pocit božský, svätý
A ty spočinula
Si v mojom objatí.
Slasti nadzemskej pal
Srdcá naše schvátil
A prvý bozk lásky
Zväzok náš spečatil.
Oj, kto by bol tenkrát
smel nám riecť: že to len
Klamnej vidiny tieň,
Blaha prchavý sen.
Po šťastí smädných
Duší márna snaha…
Či sa pamätáš na to všetko drahá?
A potom stanulas so mnou pri oltári
Vonným kvetom Myrty ovenčiac si vlasy;
V beloskvúcom rúchu – s úsmevom na tvári
Plná pôvabov nevinnosti, krásy:
Zrela s okom plným nehy, blaženosti
V jasnom rámci – obraz jasnej budúcnosti;
V zraku nebe – v srdci pevnú vieru:
Že Boh iste na nás zošle šťastia mieru.
(úryvok)
(Pavel Štefánik: Zápis do pamätníka v deň 25.jubilea manželského sobáša – 4.júla 1896).