Hodnota slova Božieho

                                   Hodnota Božieho slova

Rozsievaj, rozsievaj,

rosičkou polievaj

náš Bože z výsosti,

to slovo milosti!

Nech ono zasiate

príjme sa bohate

a láskou ohreje

tie naše nádeje! Amen  (M.R.)

Iz 55, 8- 13:

   „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov – , (9) ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky. (10) Lebo ako dážď a sneh padá z neba a nevracia sa tam, lež napája zem, robí ju plodnou, úrodnou a dáva semä rozsievačovi a jediacemu chlieb, (11) tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná čo sa mne páči, úspešne praví, na čo ho posielam. (12) Vskutku s radosťou vyjdete a v pokoji vás povedú; vrchy a kopce vypuknú pred vami v jasot a všetky stromy budú tlieskať. (13) Miesto tŕnia vzrastie cyprus, miesto hložia vyrastie myrta. Bude to na chválu Hospodinu a ako večné, nezničiteľné znamenie.“ Amen

Milí bratia a sestry v Pánovi, milí domáci viery!

  Témou dnešnej nedele je Božie slovo. Aká je jeho hodnota? Aký vzťah máme k Božiemu slovu, ktoré je obsiahnuté v písmach Starej a Novej zmluvy a ktoré je zvestované cirkvou Ježiša Krista?

   Sú to otázky zásadného významu pre každého človeka. Pre nás, evanjelikov, je tento vzťah pozitívny, kladný, pretože každý evanjelický kresťan uznáva „Písmo sväté vysvetľované v duchu našich Symbolických kníh za prameň viery a pravidlo života“.

   To je vyjadrenie aj našej Cirkevnej ústavy, ktorá je základným cirkevným zákonom, základom nášho poznania a vyznania a tak aj základom našej viery. Ak niekto aj má Bibliu, ale vysvetľuje si ju „po svojom“, alebo je nechá vysvetľovať nejakým neznabohom alebo posmievačom, je to asi toľko, keď niekto síce má mapu, ale nemá kompas, alebo buzolu a má sa orientovať v neznámom prostredí. Takýto človek obyčajne poblúdi. Preto aj v náboženskom ohľade je dosť „bludárov“, ktorí chodia s Bibliou v ruke a predsa blúdia. Sú mnohí „slepí vodcovia“, za akých označil Pán Ježiš aj vtedajších farizejov a zákonníkov.

   Iste ste si všimli, ako sa v poslednom čase zase aktivizuje sekta Jehovistov, o ktorých to platí v plnom zmysle slova. Nie div, keďže nepoznajú a neveria ani v taký dôležitý základ kresťanstva, že Ježiš Kristus je Pánom, „pravý Boh Otcom od večnosti splodený a pravý človek, z Márie panny narodený…“, neveria v Trojicu Svätú a neveria ani v sviatosti, ustanovené Kristom Pánom, ale aj iné základné pravdy Písma.

   Smutné je však aj to, ak niektorý evanjelik, ktorý nosí toto meno, ktorý bol pokrstený v evanjelickej cirkvi, nevie, čo je to evanjelium a nepozná jeho obsah. Kto chodí na Služby Božie, môže si tu pravidelne zopakovať obsah evanjelia: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“. (J 3, 16)

   Bratia a sestry v Pánovi!

   Stáva sa, že sa niekedy akosi mechanicky chápe napr. vstup do druhej polovice cirkevného roka v tom zmysle, že v prvej polovici-slávnostnej- počúvame evanjelium a v tej druhej zákon Boží, resp. to, čo máme, alebo by sme mali robiť na základe zákona. V skutočnosti je to tak, že evanjelium i zákon znejú a majú znieť v cirkvi a teda na Službách Božích neprestajne, čiže v oboch častiach cirkevného roku. To je naša hlavná a trvalá úlohu. Ide však o to, aby sme poznali hodnotu evanjelia i zákona správne rozlišovali a nezamieňali.

   Pre našu cirkev je veľmi dôležité, aby neskĺzla do záslužníckeho chápania spasenia a tak správne učila aj o „tretej hodnote zákona“, ako o odpovedi veriaceho srdca, ktoré prijalo Ježiša Krista ako Pána a tak aj Jeho dielo. je to najmä úloha zvestovateľov Božieho slova. Každý kazateľ v našej cirkvi má byť „služobník Božieho slova“ (Verbi Divini minister) a dobrý „šafár tajomstiev Božích“.

   Kazateľ je a má byť na prvom mieste služobník Ježiša Krista a služobník Božieho slova. Len ako taký môže byť sluhom poslucháčov a ich duchovným pastierom. Ak by sa kazateľ snažil na prvom mieste páčiť sa ľuďom, mohol by sa stať „falošným svedkom a prorokom“, populistom, ale nie služobníkom Božieho slova.

   O význame kazateľa pre cirkev hovorí zásadné slovo apoštol Pavel v liste Rímskym: „Každý človek, ktorý by vzýval meno Pánovo bude spasený. Ale ako budú vzývať Toho, v koho neuverili? A ako uveria v Toho, koho nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? – A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? Ako je napísané: Aké vzácne sú kroky tých, čo ako evanjelium zvestujú pokoj a dobré veci!“(R 10, 13 – 15)

   Milí bratia a sestry,

v tomto súvise si chceme pripomenúť  dnešnú nedeľu pamiatku a službu dlhoročného, významného služobníka Božieho a cirkvi Miloša Beblavého, ktorý temer celý svoj život prežil a pôsobil v tomto našom sobotištskom cirkevnom zbore. Stal sa tunajším duchovným pastierom po smrti svojho otca Pavla Beblavého, ktorý zomrel v roku 1910, teda jeden rok po dokončení veže kostola.

  Pavel Beblavý stál na tejto kazateľnici dvadsať osem rokov a po ňom jeho syn Miloš štyridsať dva rokov. Spolu tu teda Beblavovci pôsobili sedemdesiat tokov, čo je iste ojedinelým zjavom v našej cirkvi.

   Spomíname na jeho službu pri 50-tom výročí jeho smrti a v duchu zalietame do Pukanca, kde ležia jeho telesné pozostatky, kde je pochovaný. Miloš Beblavý prežil v našom zbore mnohé pekné a významné obdobia, ale aj ťažké časy počas prvej a druhej svetovej vojny. Požíval mnohú úctu, mal prirodzenú autoritu v zbore i v prostredí obce. Boli tu však aj kritické chvíle, keď sa zastal prenasledovaných Židov a keď bol osočovaný a posielaný „do starého železa“…

  Tu zažil aj začiatky tzv. socializácie dediny a prevratné zmeny vo vzťahu štátu a cirkvi, ktoré neprivítal, ale odsúdil ako historickú chybu, čím si zase nezískal sympatie nových mocných tohoto sveta. Považoval sa za stúpenca demokracie a československej vzájomnosti, čo dal aj do vienky založenému Vzdelávaciemu spolku M. R. Štefánika ako jeho dôležité poslanie.

   Predovšetkým však bol kazateľom Božieho slova, o ktorom vyznával to, čo zvestuje prorok Izaiáš: Božie slovo „sa nenavráti prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam“.

   Milí bratia a sestry v Pánovi!

  Pre niekdajších izraelských zajatcov v Babylónii to bolo veľmi potešujúce a nádej prinášajúce posolstvo. Pod jarmom a panstvom pohanov si zrejme len málokto dokázal predstaviť, ako sa toto Božie zasľúbenie prejaví a naplní. A predsa sa to zdanlivo nemožné stalo skoro skutkom. Preto aj radosť detí Izraela mohla byť úprimná, opravdivá a spontánna.

  Aj my si dnes máme uvedomiť, že i nám platia dôležité sľuby a zasľúbenia najmä Pána Ježiša Krista. Aj tie sa plnia a raz sa naplnia aj tie najväčšie a najslávnejšie. Za nimi stojí Ten, ktorý je všemohúci Stvoriteľ a Pán, ktorý svojím slovom stvoril aj „veky“, ktorý stvoril nebo i zem i to, čo ju naplňuje i celý vesmír.

  Pán Boh a Jeho slovo nás vo všetkom prevyšuje a preto nie je možné dávať na jednu rovinu Jeho a naše ľudská slová. Božie slovo je vždy zároveň aj skutkom. Skutkom, ktorý pôsobí dobro pre všetkých ľudí. 

   „Moje slovo sa nenavráti prázdne, ale úspešne spraví, na čo ho posielam“. Ak je Božie slovo prijaté s vierou, ak je človek naplnený Duchom Svätým skrze evanjelium, dostáva vždy dosť dôkazov o Božej moci a pomoci a môže mať aj nádej pre budúcnosť a večný život.  

Tam, kde sa Božie slovo a zasľúbenia Božie plnia, tam je realitou to, čo spomína už prorok Izaiáš: „Vskutku, s radosťou vyjdete a v pokoji vás povedú“. Cesta s Pánom Bohom je cestou nádeje, radosti a pokoja.

   Bratia a sestry!

   nezabudnime na to, že Božie slovo je súčasne aj večné slovo. Je preto aj chválou Toho, kto ho hovorí a posiela. „Je ako večné, nezničiteľné znamenie“. Preto má viera v Božie slovo a zasľúbenie v sebe veľké požehnanie.

  Môžme sa oprávnene pýtať: Čo sa tam, kde slovo Božie nie je prijaté? Stratí sa jeho význam, sila a hodnota?

   K tomu stačí povedať iba toľko, čo Pán ježiš povedal na inom mieste: „Kto neverí, už je odsúdený“, pretože neuveril v jednorodeného Syna Božieho“.

   Neprijatie slova Božieho, dokonca jeho poníženie a odmietnutie znamená, že človek narazí na Skalu vekov. Buď na nej stojí a buduje svoj život, alebo narazí na Skalu, ktorá ho rozdrtí. „Kto neuverí, už je odsúdený“, hovorí Pán. Je to posolstvo o tom, že Boží súd sa koná už dnes, v tomto svete a v tomto živote. V konečnom dôsledku nevera znamená pre človeka večné zatratenie, trvalé odlúčenie od zdroja Života, Lásky a Dobra.

  Mnoho teda záleží na tom, či počúvame, a ako počúvame, a či aj  prijímame Božie slovo. Pán Boh oznamuje, že tak ako On dáva dážď, či sneh, čiže životodarnú vlahu na polia, aby boli úrodné a na zem, aby prinášala požehnanie v podobe chleba, ale aj požehnanie v podobe radosti  a krásy rastlinstva, tak každé Jeho slovo prináša život, radosť a krásu už dnes, tu a teraz, ale aj potom vo večnosti. Pán Boh nechce, aby zem bola púšťou a vyprahnutou stepou.

   „Všetky stromy budú tlieskať. Miesto tŕnia vzrastie myrta, miesto hložia vzrastie myrta. Bude to na chválu Hospodinu a ako večné, nezničiteľné znamenia“. Človek odmietaním Božieho slova obracia na púšť nielen seba, ale aj krajinu danú Pánom Bohom, ale prijatím Jeho slova prijíma život, radosť a večné, nezničiteľné spoločenstvo s Ním.

   Preto, bratia sestry, prijímajme aj naďalej s dôverou a vďakou Božie slovo, aby aj na nádvoriach našich sŕdc a životom rástol „cyprus a myrta“ a všetky íné príjemnú, bohumilú vôňu šíriace rastliny, vyrastajúce z dobroty a milosti nášho Otca a Spasiteľa, prostredníctvom Ducha Svätého. Amen

                Nedeľa po Deviatniku – Sobotište – Ľubomír Batka st.

    OsA – 50-te výročie smrti kňaza Miloša Beblavého – Sobotište 2004