Búrka musí byť

„Čo sa strachujete, ľudia malej viery!“ Mt 8,26b
Keď si Peter, ktorý Kristovou silou chodil po mori, všimol veľký vietor, následkom slabosti viery stratil Kristovo slovo, ktoré mu prikazovalo: Poď!, ‒ v ktorého sile síce zoskočil z lode do mora, ale v sile nevytrval. Vietor, ktorý si všimol, prenikol ho tak náhle, že úplne stratil slovo „Poď sem“, už nemyslel na Slovo, ale na vietor, ktorý si všimol. Oko teda narobí sluchu vždy veľa škody, viditeľné veci víťazia nad Slovom a neviditeľnými vecami. Kým Peter načúval slovo „Poď sem“ a nevšímal si, ako ho more unáša, šiel, šiel šťastne. Akonáhle si začal všímať vietor, stratil zvuk slova „Poď sem“ a začal sa potápať. Tak to chodieva, akonáhle príde do lode Kristus, nezostáva v nej dlho ticho, prichádzajú nárazy vetra a príval. Ak chceš zostať kresťanom, vysiela ťa to do nečasu a nepokoja; nemôže to chodiť ináč, kto chce byť v Kristovi blahoslavený, hovorí Pavel, ten musí trpieť prenasledovanie. A čím mocnejšie je Slovo, tým zlostnejšie a zúrivejšie útočí diabol so všetkými svojimi prisluhovačmi.       Dr Martin Luther ‒ Smerovník kresťanskej cesty, 19. november

Keď vstúpil na loď, nasledovali Ho učeníci. A hľa, veľká búrka strhla sa na mori, takže vlny prikrývali loď, a On spal. I pristúpili, zobudili Ho a povedali: Zachráň nás, Pane, hynieme! Odpovedal im: Čo sa strachujete, ľudia malej viery! Nato vstal, pohrozil vetrom a moru i nastalo veľké utíšenie. A ľudia sa divili a hovorili: Aký je to človek, že Ho aj vetry aj more poslúchajú?“    Mt 8, 23‒27

Z knihy evanjelia sme čítali o búrke na Genezaretskom mori. Podobné búrky, tajfúny, hurikány, cunami i dnes zaplavujú veľké územia, búrajú domy, ničia pôdu, usmrcujú ľudí; vídame to v televízii až nám pri tom chodí mráz po chrbte. Podobné útrapy zažili Ježišovi učeníci pod návalom veľkých morských vĺn. Prejavy prírody a jej živlov skusovali ľudia na mori od čias budovania lodí. Predovšetkým tam na mori rybári skusovali veľké dobrodenie, veď svojou prácou na lodi zadovažovali stravu a ďalšie prežitie dňa života.
A predsa, čím iným je napísaná perikopa z evanjelia podstatne zaujímavá a poučná? Keď Ježiš vstúpil na loď nasledovali Ho učeníci – to poradie nástupu na loď chce byť trvalo platné a poučujúce. Učeníci nasledovali Ježiša. Naozaj nejde o nejaké povery a pomýlené domnievanie sa, že keď niekam vkročíme za Ježišom, za Jeho slovom, tak sa nám nič nemôže stať, že sa nám nemôže prihodiť niečo nepredvídané, že veriaci človek má zabezpečenú životnú plavbu, či cestu, bez rizika a ťažkostí. To by bola pohodlná viera, ktorá by nemala nič spoločné s Kristovým krížom. O falošné istoty nemôže ísť. To poradie je dôležité pre niečo iné; že Ježiša uznávame ako zvrchovaného a jediného Pána. Kráčame za Ježišom, lebo On je našim dobrým Pastierom, Učiteľom. On nás chce vodiť, sprevádzať svojim svetlom a my sa Mu môžeme dávať viesť. Aj kvôli tomu sme boli krstom svätým vštepení na Ježišov vínny kmeň, boli sme prijatí do spoločenstva veriacich v Pána Boha. Pán Ježiš Kristus pred svojou smrťou ustanovil aj Večeru Pánovu. Aj tu On vykročil prvý, a za Ním smieme kráčať a prinášať Mu každý svoju biedu, svoje hriechy. On jediný nás ich zbaví, keď Ho v spoločnom spovedaní prosíme o milosť a zmilovanie. To všetko robíme vo viere v Ježiša Krista, Spasiteľa. Tá viera je vtedy najdôležitejšia, nie ukazovanie kalicha a patény.

Učeníci, ako sme čítali, ako ovečky nastupovaním na loď nasledovali dobrého Pastiera, svojho Učiteľa. Loď bola ich pôvodným pracoviskom – veď boli rybári, lovili ryby a predsa na ich loď vstupuje Ježiš ako prvý, až po Ňom, za Ním nastupovali učeníci. A potom sa stalo to, čo sa stáva, s čím sa na mori musí počítať. Na loď dorážali nepríjemné vlny. Viera v Boha automaticky nechráni pred vznikom nebezpečenstva. Kristus Pán nikomu nemaľoval ružové okuliare, nesľuboval nejaké dlhé žitie na zemi bez chorôb, bez vojny, bez nebezpečenstva ako to vo svojich fantáziách ohlasujú niektorí, k náboženstvu sa hlásiaci ľudia. Pán Ježiš naopak, často svojich učeníkov pripravoval aj na zlé dni, momenty, nebezpečenstvá, keď povedal: na svete máte súženie, prenasledovali mňa, prenasledovať budú aj vás; kríž nesiem ja, kríž budete znášať aj vy. To však Pán Ježiš neoznamoval azda ako program, plán, že to tak musí byť, ale predpovedal to, aby svojich nasledovníkov pripravoval aj na to nečakané, aby neboli zaskočení, keď sa to vyskytne.
Počas plavby zatiaľ more bolo bez vĺn, Ježiš spal. Učeníci Ho nerušili. Ako skúsení rybári si mysleli, že na druhú stranu mora sa dostanú aj vlastnými silami a skúsenosťami. A preto; nech Ježiš spí. Celkom tým učeníkom rozumieme. Keď všetko v živote ide bez ťažkostí na Pána Boha nemyslíme, zabúdame na Neho, akoby sme Ho nechávali spať. Často tak nechávame zaspať svedomie, zvlášť vtedy, keď sme sa dopustili nejakého zla, nespravodlivosti, hriechu. Potom sa však zdvihnú vlny, nastáva búrka. Niekedy prichádza ako blesk z jasného neba. Hádam každý z nás takéto momenty zakúsil v osobnom, rodinnom, pracovnom či cirkevnom živote. Ako reagujeme v návale nečakanej búrky? Netreba pripomínať formu preklínania, nadávania na všeličo možné i nemožné, aj na samého Pána Boha. Všímajme si tých učeníkov – zobudili dobrého Pastiera – zachráň nás, Pane, hynieme! V podobnej situácii volal žalmista v 144 žalme: vystri ruky svoje Hospodine z výšin, zachráň ma a vytrhni z veľkých vôd. Viera a dôvera v Boha učí v ohrození života volať, vzdychať a očakávať pomoc od Boha Spasiteľa: naša pomoc je v mene Hospodinovom, ktorý učinil nebesá i zem ako spevom vyznal žalmista a my to liturgickým spôsobom opakujeme na začiatku nešporných alebo večerných SLB. Veď ku komu inému máme volať nielen v nebezpečenstvách, ale aj v dobrej pohode života, keď prežívame šťastie, radosť, úspech, dobré spolužitie!? V našom živote býva na to dosť príčin ale aj príležitostí, keď mimo mora, doma, na ulici, na pracovisku, v zbore vznikajú búrky, hnevy, závisti, nevraživosti, upodozrievania. Vtedy nás napomína hlas nášho svedomia volať k Bohu: Pane zachráň nás, odstráň bodajúci osteň, odstráň bremeno zlosti a zlej nálady. O to nemožno volať k nikomu inému, len k Pánovi. On ustanovil prístav pokoja a učí nás do neho kráčať. Je ním pokánie, vyznávanie hriechov, spoločným spovedaním sa, slávením a prijímaním Večere Pánovej. V tomto Vianočnom kruhu spievame kyrie – to je to naše „Pane, zachráň nás, odpusť hriechy, zmiluj sa, zjav svoju odpúšťajúcu milosť a lásku!“ A potom na rozbúrenom mori sa Pán Ježiš karhajúco prihovoril: „Čo sa strachujete ľudia malej viery!“ Možno i nám zaznie, alebo už aj zaznieva Jeho karhajúci tón, ak počas spoločného spovedania si myslíme, že tá spoveď k ničomu nevedie, že to nemá žiadny zmysel, že Večera Pánova je len chvíľkovou záležitosťou požívania chleba a vína, že život ide svojim tempom tak, ako išiel pred prijatím Večere Pánovej. Diabol ponúka rôzne pokušenie aj v blízkosti oltára či kazateľnice aj v chvíli prijímania Večere Pánovej. Máme mu podľahnúť? Nie! Musíme volať pokorným srdcom: Pane zachráň, odpusť! Znova odpusť! Vždy k spoločnému spovedaniu sa a prijímaniu kráčajme ako veriaci za Ježišom. A s Ním to ukončime, lebo skončenie s Ježišom je v náš prospech, v naše dobro – nato vstal a pohrozil vetru a moru a nastalo veľké utíšenie. Spovedajúcim, hriechy vyznávajúcim to zasa prítomný Kristus hovorí takto: „Dúfajte synovia a dcéry odpúšťajú sa vám kajúcim vaše hriechy.“ Vstupujme za Ježišom spoločne do kostola a k stolu milosti, k oltáru, k spovedi, k sláveniu a prijímaniu Večere Pánovej. Mnohí to skúsili a skusujú, že duchovne pripravení a vstupujúci za Ježišom prijímajú utíšenie búrok darovaný pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum.

Pokoj Vám!!

Vložiť komentár