Zvuk zvonov slávnostne znie veľkonočným ránom
a hlasom velebným do chrámu ľudí zove,
a každý pospiecha, by v cite ukochanom
sa vrúcne pomodlil i potešil sa v Slove.
Ruch valne ožíva, chrám zbožnými sa plní,
ľud v zjavnej pokore tam pred oltárom kľaká;
a šepot sterých úst sa priestranstvami vlní
a k Bohu nesie sa vzdych, prosba tristoraká.
Tu s hlavou sklonenou kmeť kľačí striebrovlasý,
pokojnú starobu od Boha prosí darom;
tam statný hospodár priaznivé žiada časy,
rúk prácu mozoľnú by korunoval zdarom.
Tu žien zas biely húf – na ústach povzdych sterý –
tam devíc strojný rad, sťa kvety zavčas rána.
A každý v zbožnosti tak pevne úfa, verí,
že vrúcna modlitba nemôž‘ byť oslyšaná!
Oj, ľud môj, dobrý ľud, zlou suďbou bitý kruto,
vo svojej prostote jaks‘ predsa blažený!
Sto bied a nerestí ťa v ťažké roní puto –
a v pomoc s istotou ty veríš, nadšený!
Čo bied ťa sužuje, zadáva ranu k rane,
a tebe v prostote tá jedna len je drahou –
ty voláš: „Vozdajší chlieb daj nám denne, Pane!“
ten prácou dosiahnúť, to jedinou snahou. –
Ty, starče, o pokoj čo prosíš Hospodina,
či vieš, tvoj celý rod že pokoja tu nemá?
Či vieš – snáď minulosť, či slabosť tomu vina –
že stálej útrapy naň kliatba vyrečená?
Oj, nevieš . . . Bojov zvesť, ston bôľov, ľúta vrava
ku tebe nevnikla: žils‘ – ale ako v spánku.
A lepšie nevedieť! Tak aspoň tvoja hlava
sa ľahšie uloží ta do hrobného stánku . . .
Vy, práce mužovia, ichž najviac biedy tlačia,
imž žitia lopoty pot krve nútia z čela –
či viete vašich rúk čo mozole tie značia?
Tuk, hojnosť, dobrobyt – však vášho nepriateľa!
Vy prácou úmornou márnite mužnú silu,
i k dielu prosíte o Božie požehnanie –
a práce odmena? Zisk vlci schmatnú v chvíľu . . .
Vám povzdych zostane a – nové ustávanie.
Ty biely, tichý húf – snáď najvrúcnejší v cite –
vy matky starostné, aké vy túžby máte?
Za svoje deti tu sa iste pomodlíte:
by láska Hospoda neznala medzí hate . . .
Oj, modliže sa len, a vrúcne, v mene Krista,
snáď tvoja modlitba prelomí pekla sily:
vrah zbrane pekelné už drobnej detve chystá,
by ti ju jazyka i srdca pozbavily.
Oj, modliže sa, ľud môj, vrúcne celým sborom!
Len tichá modlitba ti ešte pozostala,
v úľavu neresti, v záštitu pred náporom:
zbraň tvoja jediná, však spoľahlivá, stála – –
Že veky modlíš sa – a ešte pomoc váha,
že hrad jak na skale je viery tvojej sila,
a predsa víťazstvo len na strane je vraha!
Tu chmúrna myšlienka sa v mysli vyronila:
Snáď radšej nemodliť! Nech Kárcu ťažká ruka
už cele dopadne na pustošené kraje,
nech zem tu zmení v púšť – nech doplní sa muka,
nech zvŕši s‘ určenie – snáď kliatba dávnej báje,
nech cele zhynie rod, no vrah tiež nesšetrený!
A pomstu vďačne tak my smrťou spečatíme . . .
Oj, milšia rázna smrť, než život v dlhom mrení:
tá razom stoletím páchané krivdy sníme . . .
Snáď nelkať, nevolať . . . skôr v tuposť padnúť zvera,
cit v duši vyhasiť – nech mrak v nej pozavisne,
cnot ľudských lepotu nech temno bludu stiera . . .
Tu krásny, dobrý ľud mi biednym umom blysne –
a razom mäkne cit – zas spásu lkám i čakám
z rúk mocných Hospoda – i nádej v duši vzplane . . .
A v príklad pokory ja prvá v prach kľakám . . .
„Buď vôľa Tvoja v nás – – však viery prispor, Pane!“