Martin Luther a Katarína z Bory

„Dobre by bolo, keby sa človek nedotýkal ženy. Ale aby sa vyhlo smilstvu nech má každý svoju ženu a každá vlastného muža.“ 1K 7, 1─2

Uzatváranie sobášov býva zaiste príčinou mnohých klebiet a hnevov, mnohého ohovárania a odhovárania, ale vari žiadny sobáš nenarobil toľko hluku, o žiadnom inom sobáši sa toľko nehovorilo a nepísalo, žiadny sobáš nebol tak do neba vychvaľovaný a na žiadny sobáš nebolo kydané toľko hany ako na sobáš, ktorý uzavreli nemecký reformátor Martin Luther a z kláštora utečená Katarína von Bora.

Najprv sa patrí vedieť, že Martin Luther bol mníchom. Každý mních sa zaviazal žiť tu na zemi svoj život čistý, panenský. Takýto sľub urobil aj Luther svojmu rádu. Ten sľub zrušil, aj iných nabádal k tomu a s podobnou osobou (mníškou) vstúpiť do manželského stavu. Odtiaľ to vášnivé zlorečenie pápežencov. Nikto nemôže zaprieť, že Luther bol mužom veľmi nábožným a bohabojným, ktorému Boh a Jeho prikázania boli nado všetko a to všetko ostatné, čo sa s prikázaniami Božími a Božou vôľou nezrovnávalo považoval za lajno, ako hovorieval vo svojej drsnej prirodzenosti. Ako kajúcny hriešnik strávil mnoho nocí na modlitbách, mnoho nocí prebdel pri čítaní Svätého Písma, toho vzácneho pokladu duchovného života a duchovného svetla. Luther sa opravdivo staral o spasenie svojej duše a keď potom dostal silu od Hospodina, dbal o to, aby Božie svetlo a život v Kristu oznámil i iným. Veď stojí napísané: „Mesto, ktoré leží na vrchu, nemôže byť skryté. Ani sviecu nezažínajú a nestavajú pod nádobu, ale na svietnik, a svieti všetkým v dome. Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 5, 14─16) Neskôr, keď sladkosť mladej slobody zavítala i do kláštorných ciel; keď mnoho mníchov a mníšok už bez odporu opustili kláštorné steny, vrátiac sa k svojej rodine a svojim príbuzným, a keď niektorý z mníchov sa teraz na slobode opovážil vstúpiť do manželského stavu, čo bola vtedy neslýchaná a nevídaná vec; keď sa nakoniec niektorí milovníci čistého evanjelia nevediac či majú dodržiavať kláštorný sľub a či nie, obrátili sa na Luthera o radu: tu tento muž nemohol mlčať, vydal pamätný spis napísaný v latinskom jazyku O kláštornom sľube, v ktorom mocnými dôvodmi vyvrátil „nezrušiteľné“ kláštorné sľuby tak, že im nebolo možné odolať. Dokázal, že kláštorné sľuby nie sú založené na Slove Božom, ale proti viere, proti kresťanskej slobode, proti Desatoru Božích prikázaní i proti rozumu. Tento spis účinkoval ako mocná bomba hodená do kláštorných stien, odrážajúca sa sem tam, všade hubiaca kláštory a na slobodu prepúšťajúca kláštorníkov a kláštornice.

Medzi tými, ktorí si v tejto záležitosti pýtali od Luthera radu, bola aj jeho budúca manželka Katarína z Bory s ešte inými 8 mníškami, spolusestrami cisterciánskeho rádu v Nimbschen pri Grimme. Luther im bol nápomocný v úteku nielen radou, ale aj skutkom – vyzval Torgauského občana a radného Leonarda Koppa, aby tým pannám bol nápomocný, čo sa i skutočne stalo na Veľkú noc roku 1523. Vo veľkonočnom utorku vošli do Wittenbergu, do vtedy slávneho reformačného mesta, kde sa ich Luther otcovsky ujímal, premýšľajúc o ich ďalšom zaopatrení. Toto konanie, ktoré Lutherovi nepriatelia zlomyseľne prekrucovali, nebolo konané tajne, ale verejne, a preto Luther po tom odvážnom skutku neváhal a tlačou vydal spis Príčina a odpoveď, prečo panny kláštory po Božej vôli môžu opúšťať, v ktorom tento útek ospravedlňoval z Písma Svätého, a celú udalosť nielenže rozbúrenému ľudu rozprával, ale v spise vypísal i mená všetkých 9 mníšok dokladajúc „lebo čo konáme, to konáme v Bohu a neštítime sa svetla.“

Vtedy nemyslel na ženenie, nehovoriac o tom, aby pomýšľal na určitú osobu, teda svoju budúcu manželku. Keď Luthera dobromyseľne vyzvala učená manželka rytiera z Grumbachu, Argula von Stauff, aby sa oženil ako to už učinili iní mnísi a kňazi; vtedy jej odpovedal (bolo to dňa 30. januára 1524, teda vyše trištvrte roka po úteku jeho budúcej manželky), že sa nachádza v Božích rukách ako Jeho stvorenie, Ten Najvyšší že samozrejme môže jeho srdce zmeniť a opäť meniť, mŕtviť a oživovať každú hodinu a každý okamžik, ale podľa všetkého, ako to teraz s ním je, nebude z toho nič, aby on mal pojať ženu, nie hádam pre to, že by nepociťoval svoju telesnú žiadosť a pohlavnú náklonnosť, veď tiež nie je z dreva ani z kameňa, ale že jeho myseľ, nie je ani v tom najmenšom obrátená na ženenie, pretože ako kacír každý deň očakáva smrť a má tú nádej, že ho Boh nenechá dlho žiť. Boli to v Nemecku veľmi smutné časy.

Ak sa Luther vtedy o Katarínu staral, tak to robil nie ako ženích, ale ako otec. Katarína mala len 24 rokov, pre jej opovážlivý krok opustená všetkými príbuznými. Luther teda hľadal pomoc medzi cudzími ľuďmi, ktorú skutočne našiel v učenom právnikovi, dobrodincovi M. Filipovi Reichenbachovi, ktorý jej doprial útočisko vo svojom dome, ktoré však nemohlo trvať navždy; preto sa jej Luther chcel postarať o ženícha, ktorý by si ju vzal za manželku. Práve vtedy sa nachádzal vo Wittenbergu mladý pán Hieroným Baumgärtner z Norimbergu. Tomuto vznešenému pánovi, ktorý bol milým Lutherovým priateľom padla Katarína do oka a ani Katarína nezostala k nemu ľahostajná, preto Luther napísal dňa 24. októbra 1524 Baumgärtnerovi, ktorý sa medzitým pobral naspäť do svojho rodinného mesta, v jednom lístočku medzi iným tieto riadky: „ak ešte svoju Katarínu chceš mať, teda konaj než bude daná inému, ktorý je po ruke. Ona ťa ale dosiaľ miluje. Ja by som ju rád videl vydanú za jedného či druhého.“ Avšak Baumgärtner ju zanechal, prečo – to sa nevie. Žeby sa Baumgärtner prejavil nejako nečestne voči Kataríne, na to môže pomyslieť len ten, kto nepozná jeho šľachetnú povahu, ktorú si zachoval po celý jeho život. O tom nám dáva dostatočné svedectvo, jeho životopis spísaný od Cameraria, ktorý bol spolupracovníkom na Augsburgskej konfesii a spoluposlancom mesta Norimberg na ríšskom sneme v Augsburgu; o tom dáva písané svedectvo, ktoré Luther o 17 rokov neskôr Baumgärtnerovi, prosiac ho o podporu pre chudobných písal, v ktorom sa Luther o zmýšľaní svojej manželky Kataríny voči Baumgärtnerovi vyjadruje takto: „úctivo ťa pozdravuje tvoja bývalá láska, ktorá ťa teraz pre tvoje znamenité vlastnosti novou láskou miluje a tebe zo srdca všetko dobré praje.“ Keď potom starostlivý Luther videl, že sa Baumgärtner v tejto záležitosti nehýbe, obrátil sa na Dr. Gašpara Glatza, farára v Orlamünde, avšak toho Katarína nechcela. Neskôr sa raz Luther vyjadril k svojim dôverným priateľom: „moju Katušku som vtedy nemal rád, lebo som ju podozrieval, že je hrdá a pyšná,“- taký predsudok voči Kataríne mal možno Luther vtedy preto, že dala košom mužovi tak váženému.

Avšak aké nevyspytateľné sú Božie cesty a Jeho rada: sotva pominulo pol roka a hľa, práve tento Luther, ktorý mal takú malú chuť do ženenia si vzal za manželku túto vyberavú, hrdú a pyšnú, (ako sa vyjadril) Katarínu, skôr ako by sa o tom poradil so svojimi priateľmi a spolupracovníkmi.

Ako si máme vysvetliť tento Lutherov náhly obrat? Namudrované toho bolo dosť, a našiel by sa len málokto, kto by tento krok Lutherov schvaľoval. Nepriatelia reformácie sa chopili tejto udalosti vo svoj prospech, totiž k hanobeniu a špineniu samej reformácie, ktorej „stredom“ bol Luther; priatelia reformácie, ktorí videli Luthera ako Božieho bojovníka za právo a pravdu, ktorí sa domnievali, že Luther je akousi vyššou nadprirodzenou bytosťou im ku pomoci a osvete poslaný od Boha, pohoršovali sa nad týmto sčista-jasna prichádzajúcim sobášom a najbližší Lutherovi priatelia mu napokon dohovárali, že to nemal robiť, že tým uškodil svätej veci atp. Toto osočovanie a toto priateľské dohováranie z počiatku zmiatlo samotného Luthera, že bezmála ľutoval tento skutok. Ani Melanchton, ktorý bol najbližším Lutherovým spolupracovníkom na vinici Pánovej vo Wittenbergu, si nevedel udalosť vyložiť, ani sa o ničom nedozvedel, až po svadbe.

Pri tejto príležitosti je vítaný Melanchtonov úsudok, pozostalosť, kde sa zachoval list, ktorý napísal 6 týždňov po svadbe svojmu najdôvernejšiemu priateľovi Camerariovi. A preto, aby chúlostivému obsahu nikto nerozumel, napísal ho po grécky: (úryvok) „Pretože snáď tie najrozličnejšie správy o sobáši Luthera sa k Vám dostanú, myslím že neurobím chybu, keď Ti pravý priebeh vecí a svoj náhľad o tom vyrozprávam. Dňa 13. júna znenazdajky vstúpil do stavu manželského, hoci by sa skôr s ktorýmkoľvek zo svojich priateľov o tom poradil. Sobáš bol večer. Na hostinu pozval len Bugenhagena, maliara Lukáša (Kranacha) a právnika Dr. Jana Appela. Mnohý sa bude diviť, že on v tak nešťastnej dobe, keď všetci dobre zmýšľajúci sú obťažení starosťami, sa nezdá ani pomyslieť na to nebezpečenstvo, ktoré všade máme pred očami, a že on svoju vážnosť zmenšovať dáva, teraz keď Nemecko toľko jeho sily a dôstojnosti potrebuje. Ja ale myslím, že tá vec sa má vykladať takto: on zaiste nie je z tých, ktorý ľud nenávidí a spoločnosti sa stráni. Veď poznáš spôsob jeho každodenného živobytia a nemôžeš z toho uzavrieť, i keby som to nenapísal, že to nie je nič divného, keď jeho veľký a silný duch akosi zmalátnel. Ostatne vec sama o sebe je úplne bezúhonná; klamú a utŕhajú, kto inú o tom dávajú správu. Zaiste je manželský život pokorujúci, ale svätý – v Písme Svätom je vo veľkej počestnosti. Ak konal nevhodne a bez rozmyslu, čo mu protivníci najviac vytýkajú, tu nás to nesmie naľakať. Lebo je bez pochýb niečo tajomného a Božského v tej veci o čom nemáme zvedavo mudrovať, ani nedbajme na posmech a hanu tých, ktorí sa ani Boha neboja, a ľuďom tiež nič dobré nečinia. Preto teda vidím, že sám Luther následkom zmeny svojho stavu je zarazený, áno skormútený, preto sa ho snažím čo najsrdečnejšie potešovať. Netrúfam si jeho skutok zatratiť ako nepravý, hoci nám Boh hriechy mnohých svätých starého veku predkladá, pretože chce, aby sme spytujúc sa v Jeho slove, nie na dôstojnosti nejakého človeka, ale len na Jeho slovo dávali pozor. Ostatné by bolo bezbožné, pre pochybenie učiteľovo samo učenie zavrhovať. Opätujem pri tom, že sa nič tu nestalo, čo by apológia potrebovala. Mám dosť dôkazov, aby som považoval Luthera za muža práve pobožného a Boha milujúceho. Jeho žalobníci a posmievači nerobia nič iné, než zbierajú nehanebné lži. Podľa mojej mienky nebude ani táto udalosť neužitočná, ona privádza akési poníženie, pretože je to nielen pre kňaza, ale i pre všetkých ľudí nebezpečné, keď sa vždy len do výšky vynášame. Šťastný výsledok privádza nielen bláznov, ale častokrát i múdrych k spupnosti. Vypísal som ti vec obšírnejšie, aby ťa tá prekvapivá udalosť nemiatla a nekormútila, lebo viem, že je ti Lutherova česť drahá a že si praješ, aby ho nikdy nestretla nejaká hana.“ Toľko Melanchton. Hoci je to úsudok o tej záhadnej a nijako nedôležitej udalosti jeden z najpriaznivejších, nič menej nie je k Lutherovi spravodlivý. Lutherovo konanie nesmie byť vážené na váhach úzkostlivosti a rozličných ohľadov, Lutherovo konanie musíme vykladať jedine z mohutnej a neoblomnej povahy Luthera samotného, ktorý sa nedal viazať žiadnymi ohľadmi, pretože konal vždy len to, čo mu kázal duch prebývajúci v ňom, nech sa deje vo svete čo deje. Jediným regulátorom toho ducha bolo samo Písmo sväté, avšak len potiaľ, pokiaľ on Písmu svätému rozumel, osvietený darom Duch svätého vyproseného z nebies. Luther nebol ľahkomyseľným človekom, do stavu manželského nevstupoval z ľahkomyseľnosti v tak ťažkej dobe pre evanjelikov. Vtedy, keď množstvo rozviazaných a surových ľudí, odvolávajúc sa na evanjelium a Lutherom hlásanú slobodu, chopila sa zbrane proti vlastnej vrchnosti. Či to bolo ľahkovážne konanie, že Luther vstúpil do stavu manželského a žije v tej nádeji, „že len krátky čas ešte bude žiť“ ako sa zreteľne vyjadril hneď po sobáši v jednom liste Nicolausovi von Amadorfovi? Treba vedieť, že niektoré kniežatá v tom roku vypuknutú revolúciu pripisovali hlavne jeho učeniu „o slobodnej vôli človeka“, a že Luther bol rozhorčený touto surovosťou spupného a neviazaného ľudu napísal krátko pred svojim sobášom spis „proti lúpežným a vraždiacim chlapom.“ Luther sa teda domnieval, že padne za obeť buď jednej alebo druhej strane; okolo ktorého sa toho času všetko sústreďovalo. A predsa vstúpil v tak kritickú dobu do manželského stavu.

Sám Luther udáva príčiny svojho oženenia sa – poslušnosť, ktorou je zaviazaný svojmu otcovi a potom, aby svojim príkladom potvrdil to, čo učil, ako píše v liste Amsdorfovi: „Nevedel som teda, ako mám svojmu otcovi odoprieť to posledné poslúchnutie, ktoré odo mňa vyžiadal v tej nádeji, že mi Boh dopraje deti. Spolu som chcel svojim príkladom potvrdiť to, čo som učil vediac, že mnohí pri tak jasnom evanjelickom svetle ešte sú malomyseľní. Boh to tak chcel a spôsobil to.“ Synovské poslúchnutie k otcovi prikázané Pánovým zákonom nad všetky ohľady – to je krásny príklad všetkým synom, ktorí vychádzajú z otcovského domu. Luther mal vtedy už vyše 40 rokov a predsa sa oženil v poslušnosti k otcovi. Ale samozrejme aj táto poslušnosť mala svojho regulátora – Písmo Sväté. Keď otec žiadal 24 ročného Luthera, na ktorého pozeral vtedy celý prebudený svet, aby sa oženil – počúvol; ale keď svojho 20 ročného Martina, na ktorého vynaložil takmer celý svoj skromný majetok a do jeho učenosti skladal toľko nádeje, žiadal a prosil, aby nevstupoval do kláštora, tu Martin svojmu skormútenému otcovi pripomínal slová Ježiša Krista: „Kto miluje otca väčšmi ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37), neposlúchol a zostal v kláštore, kam ho vohnalo znepokojené svedomie.

Za druhé Luther chcel, ako píše Amsdorfovi, svojim príkladom potvrdiť, čo učil. Kto číta Lutherove spisy vie, v akej veľkej úcte mal manželský stav. Pripomeňme si len jeho niektoré fragmenty. „Podľa slova Božieho nemá svet zaiste milšieho a ľúbeznejšieho pokladu na zemi ako svätý stav manželský, ktorý On sám ustanovil, opatruje a pre všetky stavy zriadil  požehnal, z ktorého nielen všetci cisári, králi a všetci svätí, ale tiež večný Syn Boží pravdaže iným zvláštnym spôsobom, narodený je. Preto kto je proti stavu manželskému a zle o ňom hovorí, ten je iste z diabla“. „Okrem známosti Božej a Jeho slova, je najväčšou milosťou a darom Božím, keď manželia pokojne a svorne medzi sebou žijú!“ „Najväčšia milosť a dar dostal si Ty od Hospodina, kto máš cnostnú, prívetivú, bohabojnú a správnu manželku, s ktorou pokojne žiješ, ktorej smieš zveriť všetok svoj statok a všetko čo máš, i svoj život.“ „Chválim a budem chváliť i na smrteľnej posteli svätý stav manželský.“ Tak hovoril a napísal Luther a odtiaľ jeho presvedčenie a jeho viera, že stav manželský ustanovil Boh pre všetky stavy; preto sa staral za koho by sa Katarína vydala, a nielen Katarína z Bory, ale i ostatné mníšky z kláštora a tiež o každého, kto mu k srdcu prirástol, zvlášť osamelý. Vidiac Melanchtona sedieť len nad knihami a bojac sa o jeho zdravie, sám niekoľkokrát prosil za Melanchtona o zvýšenie jeho profesorského platu, dokladajúc ako nevyhnutne potrebuje pomocnicu, ktorá by pri ňom bola a dbala o jeho zdravie a domácnosť, o ktoré sa vraj Melanchton tak málo stará.

Svojmu švagrovi Dr. Rühelovi do Mansfeldu poslal list, kde píše: „a keby Jeho kniežacej milosť opäť povedali, ako som už počul, prečo sa ja tiež neožením, pretože každého k tomu pobádam, vtedy odpovedzte, že som sa doposiaľ vždy ten krok obával urobiť, domnievajúc sa, že nie som toho schopný. Ale, ak by môj sobáš Jeho kniežacej milosti poslúžil k posilneniu, bol by som skoro pripravený Jeho kniežacej milosti príkladom predísť, pretože skutočne na to pomýšľam skôr ako umriem, vstúpiť do stavu manželského, ako Boh, ako za to mám, od nás vyžaduje, hoc by to bolo len Jozefovské zasnúbenie.“ Kurfirst by tiež rád videl Luthera ženatého a preto mu dohovoril, aby sa oženil. Tento list je preto dôležitý, pretože ho Luther napísal jedenásť dní pred svojim sobášom.

Hoci bol pevnej vôle oženiť sa, viac-menej 11 dní pred svojou svadbou ešte nevedel ktorú si vezme. Divný ženích, povie mnohý. Ešte divnejší bol sobáš. Katarína z Bory vraj ešte ani nevedela, že sa stane manželkou nemeckého reformátora, keď Martin Luther s dvomi svedkami a mestským farárom Dr. Bugenhagenom išiel do príbytku mestského pisára Reichenbacha na svoju svadbu. Keď, vraj žiadal v prítomnosti týchto troch mužov, ktorých Melanchton vo svojom liste Camerariovi menovite udáva, Reichenbacha o ruku jeho zverenkyne, Katarína spočiatku vraj ani nevedela ako si má tie slová vykladať, či to mieni Luther naozaj, alebo je to len žart. Keď však spoznala skutočné Lutherovo predsavzatie, zvolila bez rozmýšľania a sotva uplynulo niekoľko hodín – bol Luther už manželom a Katarína jeho milou a vernou manželkou. V ten istý večer o 5 hodine bol sobáš. Keď temer celé Nemecko vzhliadalo k tomu mužovi s úctou, áno aj celá Európa na neho obracala svoje zraky, tu nevedelo, okrem niekoľkých osôb, ani to mesto, v ktorom prebýval, ani jeho najbližší priatelia o tomto pre celý jeho život rozhodnom kroku. Prečo zatajoval svoj úmysel i pred priateľmi a s nikým sa neporadil a so svadbou sa čo možno najviac ponáhľal, o tom príležitostne sám raz povedal tieto slová: „A keby som sa hneď nebol tajne oženil s vedomím len niekoľkých ľudí, vtedy by mi v tom všetci bránili, lebo všetci moji dobrí priatelia kričia: Len keby si si túto nevzal, ale inú.“ Ako z týchto Lutherových slov vysvitá, Katarína nebola obľúbenou osobnosťou medzi evanjelikmi. Možno preto sa kormútili Lutherovi priatelia nad týmto sobášom, pretože sa obávali ľudských rečí, ktorí každú maličkosť prevracajú, ako túto, keď si vzal za manželku mníšku – vec dosiaľ neslýchaná. Prečo si Luther vzal za manželku práve túto mníšku, keďže mal proti nej predsudky, o tom Luther nepíše, len toto jeho vyrieknutie: „Bohu sa tak zaľúbilo, Ten chcel, aby som sa nad ňou zmiloval.“ Ale, hoci sa neženil ako nejaký „zamilovaný“ (asi týždeň po sobáši napísal jednému zo svojich priateľov: „Ich bin weder verliebt noch brünstig, doch liebe ich mein Weib.“), svoju ženu miloval, o tom Luther podáva vo svojich listoch a rozhovoroch mnoho dôkazov, nazývajúc ju „svojim rebrom“, nazývajúc ju „svojou Katuškou“ a „že si ju veľmi váži, viac než celé Francúzske kráľovstvo i s Benátskou republikou.“ – „Katuška“ povedal jej raz Luther „ty máš dobrého muža, on ťa miluje, preto si, ako iné dobré ženy, cisárovnou, uznaj to a ďakuj Bohu za to.“

Svoju manželku tiež chváli na mnohých miestach ako „veriacu“, „čistú“, „nábožnú“, „vernú,“ „dobrú,“ „poctivú,“ „správnu,“ „užitočnú,“ „pokornú,“ „opatrnú,“ „rozumnú,“ „starostlivú“, „tichú“, „trpezlivú“, „zhovievavú“ a „poslušnú“ (Keď sa Lutherovi rok po sobáši narodil jeho prvorodený synček Johannes, napísal jednému za svojich priateľov o svojej manželke medzi inými slovami aj toto: „Je chvalabohu zdravá a je mi poslušná a vo všetkom po vôli a viac užitočnejšia než som sa mohol nádejať, tak že by som svoju chudobu ani s Krösusovými pokladmi nechcel vymeniť.“ Inde opäť: „Mám dosť príčin aby som ju miloval…ona žije vo viere a počestne sa správa ako sa na nábožnú a poctivú ženu patrí.“ Dr. Hieronymus Weller, ktorý žil mnoho rokov v dome u Luthera rozpráva, čo počul z Lutherových úst „že sa za šťastného považuje, že mu Boh ráčiť dal paniu tak primeranú, skromnú a opatrnú, ktorá sa tak výborne o jeho zdravie stará, o jeho mravy a spôsoby a jeho chyby a krehkosti s takým pokojom vie zniesť.“ A opäť Luther: „Lebo mám dobrú vernú ženu, ktorá zo srdca mužovo smie dôverovať ako hovorí Šalamún Pr. 31, 11).“

Avšak Lutherova manželka sa necítila v prvých rokoch svojho manželstva šťastná, nie snáď preto že by Luthera nemala rada, mala ho vo veľkej úcte nazývajúc ho „pánom“ a videla jeho lásku k nej. Príčina tohto jej nešťastia boli klebety a hany, ktoré sa na ich manželstvo kydali; boli to kliatby, ktoré boli vysielané na ich hlavy z úst horlivých pápežencov a vôbec z úst zaslepeného ľudu. Nemecký ľud totiž prechovával toho času poveru, že z hriešneho spojenie mnícha a mníšky bude splodený antikrist. Lutherovi nepriatelia tieto povery vedeli proti nemu dobre použiť a rozsievať medzi zaslepený ľud, že Luther je pôvodom antikrist. Takéto a podobné reči Lutherovu manželku, ktorá bola znepokojená i drzými listami v tom duchu − to ju nemohlo tešiť. Ale takéto charaktery, ktoré vášeň a ľudskú zaslepenosť na zlé používajú bude súdiť Boh. Takým utŕhaním bolo ublížené nielenže Lutherovej manželke, ale i cirkvi a to až do dnešných dní. Je známe, že nejeden i u nás nevedomý o Lutherovi dosiaľ nič iné nevie, len zlorečené klebety a že tento Luther vraj je zakladateľom cirkvi nazvanej podľa jeho mena. Ale nám sluší treba tieto škvrny hubiť a ničiť. 

Na koniec ešte filologická poznámka o pôvode rodného mena Lutherovej manželky. Katarína pochádzala zo starého šľachtického rodu v meste Meissen, rozvetveného v Lužiciach a v Sliezsku. Jej predkovia sa podpisovali „von Borau“. Že je to slovo slovanského pôvodu o tom netreba podávať dôkazy. Len treba podotknúť, že ten rod podľa písomných svedectiev siaha až do 12. storočia, kde rod odkiaľ pochádza bola ešte slovanská krajina. Priezvisko bor (niečo ako „boj“) je v rytierskych staroslovanských rodinách veľmi obľúbené: napr. Dalibor, Bořita, Bořek, Boreš, Všebor, Ratibor. V časopise českého múzea r. 1832 str. 60−68 (Popis staročeských osobných a krstných mien od Františka Palackého) sa nachádza medzi inými tiež staročeské priezvisko „Bora“, zaiste toho istého pôvodu ako Bořita, Buřita, Bořice, Borotín atď. všetko ukazujúci na rytiersky, bojovnícky pôvod. Nebude teda „Bora“ genitív ale nominatív – odtiaľ sa dá „von Borau“ preložiť z Bory a skloňovať nom. Bora, gen, Bory atď.