Sláviť a neradovať sa?

„Zvestujem vám veľkú radosť….lebo narodil sa vám …. Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán.“ L 2, 10, 11

Tento radostný hlas sa po tieto dni ozýva takmer po celom svete. Všade, vo všetkých kútoch sveta, kde bývajú ľudia sa nájdu aj kresťania a títo hlásajú vo vianočný čas Kristove narodenie. A nielen hlásajú, ale sa aj tešia, radujú sa tejto udalosti a na Vianoce potešujú jeden druhého a chcú si spôsobiť radosť; rodičia deťom, deti rodičom, manželia navzájom, súrodenci, priatelia a známi. Lebo Vianoce sú časom radosti. Boh spôsobil tú radosť, keď nám daroval svojho jednorodeného Syna na spásu našich duší, teda aj my konajme radosť, darujme (nielen na Vianoce) hoci aj biednym, aby sme v nich zobudili pocit radosti. Nech sa hlasne ozýva malými či veľkými domami, kostolmi i ulicami ba aj celým svetom ten srdcia uchvacujúci hlas: „Čas radosti, veselosti nastal požehnaný, keď Spasiteľ, Vykupiteľ narodil sa z Panny.“ (ESP 41, 1) Nech svetom znie a zatrasie našimi srdcami ten milý vianočný hlas:
„Radujte sa, srdečne plesajte, plesajte,
narodenie Pána oslavujte,
veseľte sa, veseľte sa, veseľte sa v Pánu,
veď vaše spasenie v Kristu je zjavené, Haleluja!“ (ESP 56, 1) Tento veršík nám ukazuje aj na príčinu vianočnej radosti, keď hovorí: „veď vaše spasenie v Kristu je zjavené.“ To má byť skutočný pôvod a základ, inak je márna aj všetka vianočná radosť a nemá žiadny význam a osoh pre naše duše. Či naozaj poznáš, cítiš a veríš tomuto pôvodu a základu vianočnej radosti? Či sa tvoja radosť zakladá na piesku márnych pozemských vecí, na ozdobách, na svetlách a darčekoch, na zvykoch, jedlách a nápojoch a tomu podobných veciach a či na skale spasenia – Ježišovi Kristovi – o ktorom počuješ spievať evanjelický zbor i zbory nábožných duší: „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa!“ Mnohí sa radujú z márností a z krásnych kvietkov svojej minulosti a svojho detstva, ktoré sa pominuli, alebo náhle pominú, ktoré zvädli a opadli, alebo náhle uvädnú. Pozrime sa na dieťa ako sa raduje vianočným svetielkam, ktoré o chvíľu zhasnú a ozdobám, ktoré sa rozbijú, rozpadnú, ostarnú a ošpatnejú! Pozrime na mládencov či dievčatá ako sa tešia milým darom, ktoré im milujúce srdcia pripravili a pod stromček položili! Pozrime na muža a ženu v sile a zdraví svojho najlepšieho veku, i oni sa radujú pozerajúc na svoje milé deti, tá radosť rozožína ich srdcia pocitom uspokojenia a radosti! Pozri na starca i starenku, ako ich vek zoslabil a skľúčil a už majú len krátku cestu k hrobu, pozri aj oni sa radujú krásnemu Sväťvečeru. Ale nie preto, že sa rozpomínajú na svoj detský vek a jeho radosti! A čo povieme o tých, ktorí sa tešia iba tým jedlám a nápojom na Vianoce? Takýchto a týmto podobným vianočných radostí máme okolo seba po svete dostatočne – ale sú to ozajstné vianočné radosti? Radosti kresťanské, evanjelické? Nie, nie, neklamte sa ľudia! To nie sú vianočné radosti, to sú radosti na Vianoce!

Pre tých, ktorí poznajú len takéto telesné a vonkajšie, svetské a časné radosti, by mohla platiť rozprávka o diablovi zo starých pápežských čias, ktorú v jednej svojej kázni spomenul Dr. Luther: „Keď raz diabol prišiel na omšu do kostola a spievali tam tie slová: „Syn Boží sa stal človekom!“ a ľudia stáli a nepokľakli, tu diabol dal jednému zaucho, vyhrešil ho a hovoril: ,Ty grobian, či sa nehanbíš stáť ako kus dreva a neskloníš sa od radosti? Veď keby sa Syn Boží stal našim bratom tak ako sa stal vaším, nevedeli by sme čo robiť, kam sa podieť od radosti.‘ Nemyslím, hovorí Luther, žeby to bola pravda, lebo diabol je prevelikým našim i Kristovým nepriateľom, ale to je pravda, že ten, kto toto vymyslel mal vysokého ducha a chápal tú veľkú úctu, ktorá sa nám dostala v tom, že Syn Boží sa stal človekom.“ Tak hovoril Luther, ale keď si to lepšie uvedomíme, ako málo ľudí sa skutočne zo srdca teší vteleniu a narodeniu Syna Božieho; áno, ako často sme i my sami tak chladní a nevšímaví k tejto veľkej Božej milosti a či neuznáme, žeby sme veru aj my často zaslúžili také diablove vyhrešenie?!

Nechajme teda plytkosť a poďme do hĺbky, do hĺbky svojho svedomia i evanjelicko-kresťanského povedomia! Čože má nám spôsobiť skutočnú vianočnú radosť? Či nie tá veľká Božia milosť, zjavená v narodení sa Syna Božieho? Áno, Božia milosť – to je jediným prameňom čistej evanjelickej vianočnej radosti! Nieto na svete človeka, ktorý by sa nezaradoval milosti! Raduje sa dieťa i dospelý, keď mu odpustíš zaslúžený trest; raduje sa väzeň, keď ho púšťaš na slobodu, keď mu rozviažeš jeho putá, otvoríš dvere žalára; raduje sa zločinec odsúdený na muky a smrť, keď mu zvestujú: „dostal si milosť! Nebudeš trpieť! Zostaneš živý!“ Raduje sa umierajúci, keď počuje tú nepochybnú pravdu: Boh ťa z milosti prijme do lepšieho, večného života!

A či nám takúto, iste neskonale väčšiu nebeskú milosť neprináša Pán Ježiš Kristus svojim narodením? Či nám v nej nedáva prameň ozajstnej vianočnej radosti? Sláviť a neradovať sa, to nejde spolu. Veď aká by to bola oslava vianočných sviatkov bez radosti? Bez radosti z Božieho milostivého sklonenia sa k hriešnym ľuďom, lebo nie my prichádzame k Nemu, ale On prichádza k nám. On prišiel k nám, preto my môžeme prichádzať k Nemu! To, že prišiel k nám do tmy s požehnaním so svojim svetlom života sme si ničím nezaslúžili; je to čistá nezaslúžená láska Boha k nám, alebo Božia milosť! Vianoce bez Krista sú lacnou náhradou neprežitej radosti v srdci.

Nech nám Boh dá svoj pokoj a pravú, hlbokú radosť, ktorá pramení z vedomia, že nás miluje, odpúšťa nám, udeľuje spásu a je blízko. Túto radosť nám nikto a nič nemôže vziať!

Pokoj Vám!!

Vložiť komentár