Vilko Šulek, – 200. výročie narodenia
Syn evanjelickej fary a mučeník slovenského národa
Pamätná tabuľa na evanjelickej fare v Sobotišti ozdobená symbolickým vencom mučeníkov nesie nápis:
„Pamiatke stého výročia martýrskej smrti
VILIAMA ŠULEKA
narodeného 31. III. 1825 v Sobotišti – popraveného 20. X. 1848 pri Hlohovci. Venuje v tridsiate výročie trvania československej republiky 402. odbor SEJ v Sobotišti“.
Pripomína históriu Slovenského povstania v roku 1848, do ktorej sa nezmazateľne zapísal aj syn sobotištskej fary Vilko Šulek.
Viliamov otec Ján Šulek bol sobotištský evanjelický farár, ktorý začínal pôsobiť v Mošovciach ako učiteľ, kde učil a národné povedomie vštepoval aj Jánovi Kollárovi, neskoršiemu farárovi v Pešti, básnikovi a autorovi Slávy dcéry. Po smrti prvej manželky sa oženil po druhý krát s Máriou rod. Neumanovou a všetky deti z oboch manželstiev boli vedené k pevnému a uvedomelému národnému povedomiu. Tak bol vychovaný aj Viliam, ktorý pre svoju hrdinskú, mučenícku smrť zostal vo vďačnej pamäti národa známy pod domáckym menom Vilko.
Dokladom o otcovej službe ľudu v tunajšom prostredí bolo založenie Gazdovského spolku v spolupráci so S. Jurkovičom a SND nitrianskeho, v ktorom účinkoval ako herec aj Vilkov starší Ľudovít, neskorší kaplán u Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom, ktorý sa tiež zapojil do Slovenského povstania. Zažiaril ako rečník na Brezovej pod Bradlom, kde 28. apríla 1948 po divadelnom predstavení v dome organára Šaška boli prečítané Hurbanom zostavené Žiadosti slovenského národa v nitrianskej stolici. Tieto sa stali základom celoslovenských Žiadostí slovenského národa prijatých začiatkom mája v Liptovskom Svätom Mikuláši.
Ľudovít Šulek (1822 – 1849) spolu s Danielom Bórikom, tiež sobotišským rodákom a synom vrbovčianskeho evanjelického farára boli obcami Brezovského okolia zvolení za parlamentárov, ktorí odniesli prijaté žiadosti do Nitry na tam prebiehajúce stoličné zhromaždenie 7. mája 1848. Tu im politickí odporcovia z radov košútovcov nedovolili vystúpiť a obaja boli zatknutí a uvrhnutí do väzenia. Neskôr sa Danielovi Bórikovi podarilo ujsť, ale Ľudovít Šulek bol odvedený do väzenia v Komárňanskej pevnosti, kde utýraný dokonal svoj svoj mladý život vo veku 27 rokov.
Ďalší brat z rodiny Šulekovcov, Bohuslav Karol (1816 -1895) sa uplatnil v Záhrebe, kde sa aktívne zapájal do národno-buditeľského života Chorvátov. Ich sestra Ľudovíka Mária sa stala manželkou Pavla Štefánika st., farára v Krajnom a mladšia sestra Hermína sa stala matkou známych Boórovcov. MUDr. Ján Michal Šulek (1806 -1860) bol lekárom v Sedmohradsku, MUDr. Bohumil Antonín Šulek (1810-1865) pôsobil ako lekár v Brode v Chorvátsku.
Vilko Šulek sa narodil 31. marca 1825 ako 14 dieťa. Základné vzdelanie dostal v rodisku, kde bol cirkevným učiteľom Samuel Jurkovič. Keďže mu obaja rodičia zomreli v tom istom roku (1837), o jeho výchovu sa postaral brat Imrich. V roku 1836 začal Vilko študovať na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde bol obľúbeným žiakom Karola Štúra. Keďže Imrich, ako jediný zo Šulekovcov bol k veciam národa vlažný, rozdielne politické názory rozdelili bratov natoľko, že Vilko sa rozhodol byť od brata nezávislým. Aby získal finančné prostriedky potrebné na štúdium, vyučil sa zlatníctvu. Neskôr, vďaka svojmu nadaniu a usilovnosťou v štúdiu, dohnal straty vo vedomostiach a v rokoch 1847/48 pokračoval v štúdiu už na evanjelickom lýceu v Bratislave. Jeho politické a filozofické názory sa formovali štúdiom najlepších diel svetovej a slovanskej literatúry a nemeckých filozofov, predovšetkým Hegla a najmä prednáškami Ľudovíta Štúra. Tu sa stal Vilko nadšený a odhodlaný zástanca štúrovského programu slovenskej samostatnosti.
Pretože na tzv. Jozefskej noci v Hlbokom, na porade najdôvernejších priateľov J. M. Hurbana nechýbal ani jeho brat Ľudovít, vedel o prípravách slovenského povstania a s nadšením ho očakával. Keď po vypuknutí revolúcie vo Viedni a v marci 1848, v Budapešti bola vytvorená uhorská vláda, aby sa vyhol službe v maďarskej garde, prerušil štúdium a po odchode zo školy žil u svojej sestry Ľudovíty Štefánikovej v Krajnom.
Po príchode slovenských dobrovoľníkov na Myjavu pod vedením SNR vedenej Hurbanom, Štúrom a Hodžom, ktorá sa ustanovila ešte vo Viedni, zorganizoval a priviedol Vilko asi 400 domácich mužov a tu bol bol menovaný za ich veliteľa. (K. Goláň: Revolučné pokolenie, s. 104)
Dobrovoľníci z Krajného sa zúčastnili už prvého úspešného bojového stretnutia s maďarskou gardou v údolí potoka Holeška medzi Košariskami a Vrbovým. Po tejto bitke sa vrátil Vilko do Krajného, kde na krajňanských kopaniciach organizoval ďalších dobrovoľníkov. (D. Rapant: Slovenské povstanie I.)
28. septembra očakávali slovenskí dobrovoľníci maďarský nápor pri Starej Turej, kde došlo k tvrdému boju a kde napokon po požiari a vyplienení Starej Turej dala SNR pokyn na ústup na Moravu.
Maďarská výzvedná skupina, ktorá sa vracala 29. septembra z Myjavy, narazila v Krajnom na „silný odpor“, kde na čele dobrovoľníkov stál Vilko Šulek. V domnení, že do Krajného prichádzajú zvyšky porazenej gardy, rozhodol sa dať im konečný úder. Rozkázal pozväzovať brány, používané v poľnohospodárstve, zatarasili nimi cesty a za takto vytvorené prekážky sa skryl spolu s ozbrojenými mužmi, ktorí mu prišli na pomoc aj od Myjavy a Brezovej. Nápor postupujúceho vojska zle vyzbrojení povstalci nevydržali, takže odpor bol zakrátko zlomený. (D. Rapant: Septembrové povstanie, I. 235.)
Vilko Šulek neposlúchol radu svojich priateľov, aby odišiel na Moravu a tam sa skryl, ale ostal aj naďalej u svojho švagra Pavla Štefánika v Krajnom. Pri zatýkaní nechcel ohroziť rodinu svojej sestry a vyhlásil: „Keby nenašli mňa, vzali by môjho švagra do väzenia, keď nie toho, tak druhjeho“ (M. Dohnány s. 127.) Tunajšia fara bola vtedy jeho domovom. Na Štefánikovcov myslel vo väzení vo vážnici v Hlohovci a im patril aj jeho posledný pozdrav. Tieto vzťahy hovoria o jeho hlbokom vzťahu porozumenia a statočnosti, keď zobral ako veliteľ všetky dôsledky ozbrojenej revolty a nechcel nikoho, tým menej švagra, sestru a ich rodinu vystaviť represáliám.
Po neúspechu prvej, septembrovej výpravy nabrali udalosti rýchly spád. V Lubine zaistili gardisti aj druhého mladého vodcu dobrovoľníkov Karola Holubyho a uväznili ho spolu so V. Šulekom v Hlohovci. Štatariálny súd ich jedného po druhom odsúdil na smrť obesením. Podobne nemilosrdne sa pokračovalo aj proti ďalším hurbanovcom: J. Langsfeldovi, ale i J. Franciscimu a J. Kráľovi v Honte a Martinovi Bartoňovi, richtárovi z Čáčova a ďalším.
Pri vyšetrovaní sa správal Vilko Šulek statočne. Nevyužil možnosť zachrániť si život tým, že by sa zriekol príslušnosti k slovenskému národu a prísahou na maďarskú ústavu sa prihlásil k maďarskej národnosti. Až do smrti bol pripravený slúžiť svojmu národu. Nikoho z tých, ktorých sa maďarskej garde podarilo chytiť nezradil a všetku vinu svojich spoluobčanov zobral na seba. 19. októbra 1848 bol štatariálnym súdom v Hlohovci odsúdený ako burič na trest smrti. Popravený bol 20. októbra pri Bereksegu (dnes Šulekovo). Smrť podstúpil veľmi statočne. Pod šibenicou chcel ešte prehovoriť. Umlčaný bol rachotom bubnov. Mohol povedať iba: „Sbohom národe, pozdrav mou rodinu. Nech žijú Slováci, Sláva Slovanstvu“. ( J. M. Hurban, NN, 22. novembra 1844).
Na poslednej ceste ho odprevádzal hornozelenický evanjelický farár Karol Adamiš, ktorý na jeho žiadosť poslal dňa 28. októbra rodine Pavla Štefánika v Krajnom jeho posledný pozdrav. Posledné chvíle Vilka Šuleka popisuje takto:
„Powinnost je newinnou vúli zemírajících naplniti. -…Dne 20. řijna po prečtení jemu na městském fraštackém domě ortel smrti, wešel sem k nemu z powinnosti do Wážnice. Smutná to věřte powinnost. Y nalezl jsem je tichého. Mezi jinými řečmi tázal sem se ho, zdaliž w této rozhodné dobé swého žiwota uznává a cítí, že proti krajině a zákonu jednal? Odpowědel: Ano, já to uznáwám, že sem proti krajině a zákonu jednal, ale já pokojně umru. Potom nábožně svetil swatou wečeři Páně a mimo té otázky: Newíte co se deje s mým bratrem v Nitre (Newím) a hned nasledující prosby: abych tak dobrý byl a jeho rodině zwláště Krajňanskej i jeho poslední pozdravení pozdrawení wyřídil – ničeho wíce we Wážnici nemluvil.
… A wíce nebylo z úst jeho – až se zdal tichý a pokojný – až po popravní místo slyšeti. Tam odhodlaně preslyšel ješté jednou ortel náhlého saudu – Šel pevným krokem pod šibenici, pak když již hore wytáhnutý byl, zapomenuw – čemu se nediwím, na mou prosbu, aby jako ewanjelik žádného pohoršení gardě zúkol-wúkol stojící, wětším dílem, ba wúbec náboženství Řim.katolického nezawdal: hlasitě řekl: Sbohem národě! (všeobecné mrmlání) Pozdrawuj moju rodinu! Pak dokonal. Na třetí den byl pochowán“.
Dňa 26. októbra 1848 bol na tom istom mieste popravený a pochovaný aj mladý Karol Holuby, slovenský komisár z Lubiny.
Na jar v roku 1849 slovenskí dobrovoľníci vedení generálom Šimuničom Vilka Šuleka a Karola Holubyho slávnostne pochovali. Slovenskí oficieri – jeden po druhom – po tri razy zaťali do šibeníc- až padli, zrúbali a zapálili ich; reči držali Francisci, Minich a Pauliny.
V roku 1880 dal ich hroby obnoviť JUDr. Valášek z Hlohovca. V roku 1919 bolo miesto popravy označené masívnym dubovým krížom, ktorý bol 21. októbra vymenený pomníkom, ktorý projektoval architekt Dušan Jurkovič. Pri stom výročí smrti bola obec Bereksek premenovaná na Šulekovo.
V rodine Pavla Štefánika, otca M. R. Štefánika sa udržiavala tradícia o tom, ako štvorročný Paľko išiel vítať hurbanovcov ďaleko za Krajné, ako ho hurbanovci našli spať v priekope a priniesli podvečer v náručí ustráchanej matke Ľudovíte. Posledné riadky, ktoré Vilko pod šibenicou napísal oloveným gombíkom na útržok papiera opatrovali Štefánikovci s pietou ako vzácnu relikviu. Poznal ju aj neskorší náš „orol, generál“. S úctou a pietou sa zastavujeme aj my pri dvestom výročí narodenia martýra nášho národa a skláňame sa pred jeho výnimočnou obetou za našu národnú slobodu v čase, keď zaznel Hurbanov „zvon slobody“.
Ľubomír Batka st.