Keď dostaneme vysvedčenie
5 M 32, 48 – 52:
„V ten istý deň riekol Hospodin Mojžišovi: (49) Vystúp na vrch Nébó v pohorí Abárím v Moábskej krajine naproti Jerichu a pohliadni na Kanaánsku krajinu, ktorú dávam Izraelcom do vlastníctva. (50) Na vrchu, na ktorý vystúpiš, zomrieš a budeš pripojený k svojmu ľudu, ako zomrel tvoj brat Áron na vrchu Hór a pripojený bol k svojmu ľudu, (51) pretože ste mi boli neverní uprostred Izraelcov pri vodách Meríby pri Kádeši, na púšti Cin, preto ste ma neuctili ako Svätého uprostred Izraelcov. (52) Krajinu pred sebou zhliadneš, do krajiny však, ktorú dávam Izraelcom nevojdeš“. Amen
Bratia sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi, milé deti!
O pár dní skončí školský rok. Žiaci a študenti už majú známky uzavreté a o výsledkoch ich práce je už rozhodnuté. Rodičia ich budú môcť vidieť a poznať po rozdaní vysvedčení. Ako to už býva, jedni budú spokojní, niektorí menej a niektorí vôbec. Žiakov za vysvedčenie a výsledky ich práce čaká zrejme odmena, ale niektorých možno trest.
Tieto rodičovské tresty vedia byť niekedy neuveriteľne prísne a tvrdé, keď sú rodičia sklamaní. Nemyslím teraz na telesné tresty – klasickú „lieskovú masť“, alebo otcov remeň. Oveľa horším trestom môže byť to, keď rodičia dieťaťu zakážu výlety s kamarátmi, alebo rekreáciu a povedia: „Tak a teraz sa budeš celé prázdniny učiť a nikde nepôjdeš! Musíš dobehnúť zameškané!“ Je to zlé a smutné rozhodnutie…
Chcem pripomenúť jednu myšlienku, ktorú vyslovil istý psychológ v súvise s vysvedčením žiaka: „Rodičia si často neuvedomujú, že výsledné známky sú obrazom práce nielen žiaka samotného, ale ukazujú na prácu a vzťahy aj rodičov. Je to aj ich hodnotenie“.
Rodičia to často cítia a niektorí sa preto vyhovárajú na učiteľov. Hovoria o tom, že učitelia ubližujú jeho dieťaťu, že „sedia“ na ňom a podobne. Je totiž jednoduchšie zvaliť zodpovednosť na iných, ako ju niesť na svojich pleciach a priznať si svoj diel viny.
Milí priatelia,
prejdenú cestu školského roku a priblíženie prázdnin by sme mohli pripodobniť putovaniu Izraelcov po púšti a priblíženiu sa k hraniciam zasľúbenej zeme. Tá historická cesta Izraelcov bola veľmi dlhá. Trvala štyridsať rokov a navyše bola veľmi namáhavá a úmorná. Ku hraniciam Kanaánu sa však napokon priblížili iba potomkovia tých, ktorí vyšli z Egypta. Rodičia totiž zomreli na púšti. Písmo sväté znova a znova pripomína dôvod tohto stavu a situácie, keď hovorí: „Nevstúpili totiž pre neveru“. Nevstúpili do Kanaánu pre nedôveru v Hospodina, ktorá bola často spojená zo vzburou.
Pán Boh síce trestal svoj ľud, aj keď nikdy nezrušil svoj sľub priviesť ľud do slobody a do vlastnej krajiny. Ukázal, že On svoje sľuby vždy plní, že je verný vo svojich zasľúbeniach.
Pritom je prekvapujúcim zistenie, že do Kanaánskej krajiny nevojde ani vodca Izraela, prorok a Boží muž Mojžiš, ktorý sa za svoj neraz prihováral. Zisťuje, že Pán Boh nie je „prijímačom osôb“ a že nevojde do zaľúbenej zeme napriek jeho osobnej námahe. Nebude mať účasť na plnej radosti a oslave víťaznej cesty a na konci úspešnej cesty zomrie, podobne ako jeho brat a kňaz Áron. Hospodin Mojžišovi povedal: „Zomrieš a budeš pripojený k svojmu ľudu, ako zomrel tvoj brat Áron na vrchu Hór a pripojený bol k svojmu ľudu, pretože ste mi bolo neverní uprostred Izraelcov pri vodách Meriby…“. Preto Mojžiš dostal pokyn, aby vystúpil na vrch Nébó, kde uzrie zasľúbenú zem a potom zloží svoje kosti.
Týmto výrokom Pán Boh vystavil vysvedčenie nielen svojmu ľudu, ale aj svojmu služobníkovi Mojžišovi. Treba pripustiť, že nebolo lichotivé a jeho známka „z chovania“ bola „znížená“.
Keď sme sa s deťmi na náboženstve rozprávali o tomto príbehu a Mojžišovom konci, niektoré deti to považovali za veľmi nespravodlivé, že Mojžiš musel znášať trest za hriechy iných a nielen za svoje. Na ich nevere mal svoj podiel. Mojžiš však túto zodpovednosť prijal a cítil, že má na zlyhaní mnohých svoj diel viny. Preto neobviňoval Hospodina, nepoukazoval na svoje zásluhy a na to, čo všetko urobil pre záchranu Izraelcov, neprotestoval, ale poslušne kráčal na vrch Nébó, aby bol pripojený k svojmu ľudu. Vedel, že cieľ, ktorý Izraelci dosiahli prekonaním náročnej cesty je prejavom a darom Božej milosti. Preto poslušne kráčal na temeno hory, tak ako neskôr Abrahám so synom Izákom na vrch Mórija. Mojžiš sa uspokojil iba zo závdavkom tej budúcej radosti svojho ľudu, keď napriek svojim zlyhaniam mohol uvidieť pred sebou krajinu, ktorú Hospodin dával svojmu ľudu.
Bratia a sestry!
Končí sa opäť jeden rok nášho spoločného putovania. Naším konečným cieľom nie sú vysvedčenia, ani prázdniny, ale tým konečným cieľom je vstup do nebeskej otčiny. Sme tu spoločne akoby na hranici, na ktorej si máme pripomenúť my rodičia, že najmä my máme pred Hospodinom plnú zodpovednosť za naše deti. Za ich výsledky a napokon aj za to, či dosiahneme spoločne aj ten konečný cieľ. Pán Boh žiada a bude žiadať, aby sme vydali z našej pastierskej úlohy počet. On vystaví vysvedčenie nielen deťom, ale aj nám a v konečnom dôsledku aj našej cirkvi. Uvedomujeme si, že sa nemôžeme zbaviť zodpovednosti za tých, ktorých sme priniesli ku Krstu svätému a za sľuby, ktoré sme dali Pánu Bohu.
Bratia a sestry!
Môže sa nám teraz zdať, že ak bude Pán Boh počítať naše zlyhania a zmeškania, nikto z nás nemôže vojsť do Jeho kráľovstva. Vieme, že On je vysoko náročný, že On vážne berie svoje slovo a svoj zákon. Možno sa v duchu pýtame tak, ako sa pýtali v istej chvíli Ježišovi učeníci: „Kto teda môže byť spasený“?
My však smieme poznať a povedať, že dar spasenia skutočne nie je výsledkom a dôsledkom nášho konania a našou zásluhou. Je však dosiahnuteľný našou vierou v Toho, ktorý je naším Vodcom, naším Prímluvcom a Záchrancom. Cieľ a to najdôležitejšie vysvedčenie ktoré nám bude raz vystavené je dôsledkom dôvery v Božiu milosť darovanú nám v našom Pánovi. Je dôsledkom Jeho pokory, Jeho poslušnosti a Jeho pokornej cesty na vrch Golgotu. Neniesol tam svoje, ale naše hriechy, aj naše zlyhania a dáva nám radostný pohľad a výhľad do budúcnosti vykúpených Božích detí.
Dnes sme vypočuli aj podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Mohlo by niekoho viesť k myšlienke, že boháč sa dostal do na miesto múk preto, že bol bohatý a chudobný prišiel do neba preto, že bol chudobný. Ani bohatstvo, ani chudoba sama o sebe nie je ani zásluhou, ani trestom. Oboje je skúškou viery. Skúškou, ako dokážeme naložiť s tým, čo nám Pán Boh dáva. Rozhodujúcou vecou pre spásu je však napokon vždy viera. Iba ona má zasľúbenú trvalú odmenu.
Bratia a sestry!
My rodičia sa iste ťažko ubránime tomu, aby sme odmenu dávali za „zásluhy“, za dobré známky a výsledky našich detí. V dnešnú nedeľu však nemajme pred sebou iba našu prácu a odmenu, ale Toho, ktorý z nás urobil Božie deti a dedičov nezaslúženej odmeny vo večnosti. Toho, ktorý nás chce prijať do trvalej radosti v sláve svojho Otca. Vysvedčenie od ľudí napokon nie je tá najväčšia pocta a odmena, ktorú smieme získať, ale je ňou radosť a pokoj v kráľovstve Kristovom a Božom. Amen
- nedeľa po Svätej Trojici – Záver školského roku – MyS
Ľubomír Batka st.