Tú vieru čistú – nalej v nás, vzkriesený Kriste, Mesiáš.
Nech veríme, že vstali si, vstal,
Abys´ nám život zachoval! Amen (MR)
Ján 20,11-18:
„Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu (12) a na mieste, kde ležalo telo Ježišovi, videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách.(13) Títo jej povedali: Žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili. (14) Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. (15) I riekol jej Ježiš: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník, a povedala Mu: Pane, ak si ty odniesol, povedz mi, kam si ho položil, a ja si Ho odnesiem. (16) Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala Mu po hebrejský: Rabbúní! /to znamená Majstre!/ (17) Ježiš jej riekol: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. (18) A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal.“ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, Pánovi!
Existuje poviedka, ktorá má názov: Moderný človek. Veľmi výstižne predstavuje tragiku dnešného moderného človeka. Jej obsah je v stručnosti takýto: Dvaja beduíni našli len pár metrov od oázy v ktorej bola studňa, telo mŕtveho človeka. Zomrel vysilený a vysmädnutý. „Ako je možné, že tento človek zomrel, keď mal tak blízko – na dosah ruky vodu a tak možnosť záchrany?“- Druhý mu odpovedal: bol to moderný človek. On si myslel, že to, čo vidí pred sebou nie je skutočnosť, ale fatamorgána.“ (Prelud)
Veľká noc je veľkou previerkou našej viery. Sme tu priamo pri centrálnom bode našej kresťanskej viery a nádeje. Je pred nami ako oáza pokoja, radosti a života a v nej vzkriesený Ježiš, ktorý nám ponúka to, čo ponúkol napr. žene Samaritánke pri Jákobovej studni. „Voda, ktorú mu ja dám , bude v ňom prameňom vody, prúdiacej k večnému životu“. (J 4, 14)
A predsa, koľkí sa ostýchajú do tejto oázy vstúpiť? Koľkí veľkonočné evanjelium považujú iba za akúsi fatamorgánu, za akési zdanie, ale nie za skutočnosť?
Iste, naplno prijať tento Boží skutok a čin, naplno uveriť, nie je niečo samozrejmé a prirodzené. Tu musíme vždy nanovo s naším otcom M.Lutherom povedať a vyznať slovami Malého katechizmu: „Verím, že ja zo svojho rozumu a z vlastnej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána veriť, ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval…“ (Vysvetlenie 3. čl. Kréda) Toto poznanie platí nielen o samotnom Lutherovi, ale o každom úprimne veriacom. Preto musíme povedať, že nielen moderný človek je nedôverčivý, alebo maloverný, ale takí ľudia boli v každej dobe. Takí boli aj emauskí učeníci, o ktorých sme počuli z dnešného Lukášovho evanjelia. Aj im Pán Ježiš musel adresovať výčitku: „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci“. (Lk 24, 25)
Ale nestačí slová prorokov počuť a poznať. Dôležité je im veriť ako slovám Božím. To, čo hovorili proroci SZ, to boli slová inšpirované Duchom Božím. „Lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení, hovorili svätí ľudia Boží“- pripomína nám slovo apoštola Petra. (2Pt 1, 21) A okrem toho stále platí :„…že ani jedno proroctvo nepripúšťa samovoľný výklad“.(v.20)
Preto si uvedomujeme, že aj vtedy, po udalostiach Veľkého Piatku a pri návšteve hrobu, v ktorom bol pochovaný Ježiš, to nemali zbožné ženy, alebo učeníci jednoduché. Za skupinu žien, ktoré mali rady Ježiša a považovali Ho svojho Učiteľa, povedal Mária Magdaléna učeníkom: „Vzali Pána z hrobu a nevieme, kde Ho položili. (J 20, 2) Podobné pocity mali aj učeníci Peter a Ján, ktorí prázdny hrob a zmiznutie Pánovho tela považovali skôr za Jeho posmrtné zneuctenie ako Jeho oslávenie. Akoby zabudli na Božiu moc; viac mysleli na vykrádačov hrobov.
Obrazom bezmocnosti, nešťastia a malovernosti je najmä Mária Magdaléna. „Mária však stála von pri hrobe a plakala“. (v. 11) Plač- to bolo všetko, na čo sa vtedy zmohla. Jej túžba a snaha – pomazať mŕtve telo Ježišovo vyšla navnivoč. Nakúpené vonné veci boli zbytočné, služba mŕtvemu bola prekazená.
Vtedy z miesta, kde ležal predtým Ježiš jej zaznel hlas anjela: „Žena , čo plačeš?“ Nemala dôvod k plaču, ale ona o tom vtedy ešte nevedela. Preto opakuje svoje presvedčenie: „Vzali mi Pána a neviem, kam ho položili“.
Pre slzy nevidela skutočnosť, pre bolesť v srdci nevnímala realitu. Nechápe, že opak je pravdou. Pána Ježiša jej nikto nevzal. Pravdou je, že skutočného Pána dostala. A nielen ona, ale celý svet. Pána nad životom a smrťou. Pána, ktorému je daná všetka moc…Pána, ktorý už predtým vztýčil zástavu víťazstva života aj v ríši zosnulých. (Zostúpil do pekiel…)
Evanjelista Ján, keď neskôr písal o tejto udalosti, poznamenal, že Mária zrazu zacítila zvláštny pohľad očí, ktoré sa na ňu pozerali a ona sa rýchlo otočila. Vtedy videla Ježiša stáť – ale nevedela, že je to Ježiš. Vo svojej duchovnej slepote si myslela, že je to záhradník. A Ježiš jej znova kladie tú istú otázku ako Boží posol: „Čo plačeš? Koho hľadáš?“.
– Je to hlboká a ďalekosiahla otázka: Koho hľadáš? Hľadala skutočne Syna Božieho, alebo iba milého, múdreho človeka, ktorý pre svoje učenie ukončil svoj život v hlbokom zavrhnutí a ponížení? Aj my sa musíme pýtať, keď sa stretáme s Ježišovým učením, alebo s Jeho osobnosťou: Koho hľadáme a koho vidíme v osobe Ježiša? Syna tesára z Nazaretu, učiteľa mravnosti, alebo náboženstva?
Hľadáme v tom prvom dni po sobote a vo všetkých ostatných nedeliach mŕtveho Ježiša, ktorého pamiatku si chceme uctiť raz kvetmi, inokedy spomienkami, alebo nejakou inou službičkou – alebo hľadáme Toho, ktorý nám sám chce a môže zásadne a bytostne slúžiť? „Lebo Syn človeka neprišiel preto, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých“
Jeho ďalšia otázka je iste plná lásky, súcitu a snahy pomôcť tejto žene k správnemu poznaniu a videniu Ježiša ako vzkrieseného Mesiáša, Spasiteľa. Pán sa jej prihovára celkom osobne a volá ju po mene, tak, ako to urobil už mnohokrát predtým! Oslovuje ju láskavo: Mária!
Bratia a sestry!
Aj nás všetkých Pán Ježiš pozná veľmi dobre. Pozná nás po mene a považuje nás za svoje ovečky od chvíle Krstu svätého. Prorok Izaiáš spomína, že už ľud SZ oslovil láskavo Pán Boh, keď mu riekol: „Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom; môj si ty“. (Iz 43, 1) V Krste svätom nás osobne povolal a pozval k pravému a správnemu poznaniu Jeho milosti a lásky. On živý Pán chce vždy slúžiť nám, mŕtvym v hriechoch a v prestúpeniach, alebo aj mŕtvym v nevere, či v pochybnostiach o Jeho plnom a pravom živote. Práve neveru vyčítal vždy aj svojím učeníkom, aj Petrovi, ktorému riekol: „Ó, malej viery, prečo si pochyboval“? (Mt 14, 21 b)
Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša znamenalo a znamená, že sa mení zásadným spôsobom vzťah človeka a prístup človeka k Nemu ako Víťazovi nad smrťou a Božiemu Synovi, Spasiteľovi. Mária Magdaléna, oslovená Pánom, ešte chvíľu zostala v zajatí svojich predchádzajúcich predstáv. Pána Ježiša oslovuje: „Rabbúní“ – totiž majster, čiže učiteľ. Chce Ježiša objať a prejaviť Mu svoju lásku. V jej srdci však postupne smútok mizne a rodí sa pravá veľkonočná radosť a nádej.
Bratia a sestry v Pánovi!
K tejto radostnej nádeji chce Pán Ježiš priviesť i nás všetkým. Zároveň však učí Máriu a chce učiť všetkých svojich – že Jeho vzkriesením začína aj Jeho návrat k Otcovi, návrat do slávy neba. On vykonal a dokonal dielo spásy a ponúka Ho nám. Jeho vzkriesenie , ako prejav Božej moci je niečím úplne novým v dejinách sveta. On je prvotina vzkriesených. Vzkriesenie je nové stvoriteľské dielo, ktoré prevyšuje to prvotné stvorenie. Ježiša už nemožno preto objať, uchopiť, alebo sa ho akýmkoľvek spôsobom zmocniť. Vstal v novom oslávenom tele a medzi Ním a nami, ktorí žijeme v starom tele je odstup. Preto hovorí Márii : „Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi“.
My sa s Ježišom môžeme stretnúť a byť s Ním vždy len tak, ako chce On. V Jeho slove, alebo telesne vo sviatosti Jeho svätej Večere. V chlebe a víne, o ktorom hovorí: toto je moje telo…toto je krv novej zmluvy. Ak príjme Jeho oslovenie a Jeho službu, pomoc a milosť tu časne- máme nádej, že Ho raz uvidíme a budeme s Ním v sláve, spolu so všetkými vernými.
Vzkriesenie Ježiša nám prináša dar nového a večného života a službu Záchrancu. Ono znamená napokon aj pozvanie k pravej službe. Tá spočíva v prinášaní zvesti o Ňom ako živom a vzkriesenom Pánovi tým, ktorí to ešte nevedia, alebo sa s Ním v Jeho slove ešte nestretli. Pán hovorí aj Márii: „Choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi“.
Aj tu opäť Kristus Pán preukazuje svojim lásku a milosť. Menuje učeníkov svojim bratmi a synmi svojho nebeského Otca. To je veľké povzbudenie aj pre nás! Potom na Jeho službu môžeme odpovedať našou správnou službou. Lebo mŕtvemu Ježišovi sa slúžiť nedá – je však možné slúžiť Mu ako živému Pánovi.
V čom spočíva takáto služba? – Spočíva v zvestovaní milosti, radosti a nádeje všetkým, ktorí tieto hodnoty hľadajú a potrebujú. Nájdeme ich vždy v Tom, ktorý sa stal a zostáva naším bratom a obnoviteľom nášho synovstva vo vzťahu k nebeskému Otcovi. Tento vzťah je dôležitý preto, aby sme Otcom skrze Syna boli raz prijatí do nebeských stanov. Bez Ježiša, ako Pomocníka a dobrého Pastiera k Bohu nemožno prísť. S Ním však máme nádej večného blahoslavenstva. Vďaka Bohu za tento skutok pre nás a pre celý svet.
Kiež toto posolstvo od Kristovho otvoreného hrobu nachádza odozvu aj v našich srdciach , ako aj v srdciach tých, ktorých máme radi a ktorých môžeme pozývať do spoločenstva s Ním tu v časnosti, i vo večnosti. Amen
2. slávnosť veľkonočná – Ľubomír Batka st.