Chrám – Dom Boží

                Chrám – Dom Boží

1 M 28, 10 – 19:

     “ Jákob odišiel z Beér-Šeby a šiel do Cháránu. (11) Došiel na posvätné miesto a prenocoval tam, lebo slnko už zapadalo. Vzal jeden z kameňov onoho posvätného miesta, položil si ho pod hlavu a ľahol si na tom mieste. (12) Snívalo sa mu, že na zemi stál rebrík, ktorý vrchným koncom siahal po nebo, a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. (13) A hľa, Hospodin stál nad ním a hovoril: Ja som Hospodin Boh tvojho otca Abraháma a Boh  Izákov; zem, na ktorej ležíš, dám tebe a tvojím potomkom. (14) Tvojho potomstva bude ako prachu zeme; rozmôžeš sa na západ a na východ, na sever i na juh, a v tebe i v tvojom potomstve požehnané budú všetky čeľade zeme. (15) Ajhľa, ja som s tebou a budem ťa ochraňovať všade, kadiaľ pôjdeš, dovediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, dokiaľ nesplním, čo som zasľúbil. (16) Keď sa Jákob prebudil zo spánku, povedal: Aké hrozné je toto miesto! Nie je tu nič iné, ako Boží dom a tu je nebeská brána. (18) Jákob včasráno vzal kameň, ktorý si položil pod hlavu, vztýčil ho ako posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom. (19) Toto miesto pomenoval Bételom (Božím domom), sprvoti však meno toho mesta bolo Lúz.” Amen 

   Bratia a sestry v Pánovi!  

    Roky s osmičkou na konci sú pre náš národ, podobne aj pre Moravanov a Čechov, veľmi významné. Odohrali sa v nich dôležité udalosti, ktoré boli časom vysoko pozitívne, alebo aj naopak – veľmi negatívne, s negatívnym dopadom na ľudí. Týkali sa aj cirkvi, spoločenstva veriacich. Niektorí preto hovoria o tzv.magickej, či osudovej osmičke, čo ale nie je náš prípad. My ako kresťania nejdeme týmto smerom a nepripisujme osmičke nejakú zvláštnu moc. Na druhej strane je to však historicky zaujímavá a poučná skutočnosť, že takéto roky priniesli mnoho prevratných udalosti v našej histórii.

     V súvise s dnešným sviatkom Pamiatky posvätenia chrámu Božieho v Rovensku si môžeme si pripomenúť, že prvý posvätený kresťanský kostol na našom území bol v roku 828 v Nitre, salzburským biskupom Adalramom za kniežaťa Pribinu.

    Odvtedy bolo posvätených mnoho kostolov. Cez veľkomoravské chrámy vo Valoch na Morave, ale aj na Slovensku, ako ukázal archeologický výskum kostolíka sv. Margity Antiochijskej pri Kopčanoch po dnešné moderné. Na Slovensku boli postavené aj malé rímske rotundy, ale i gotické stavby, barokové katedrály, i nám vzácne artikulárne chrámy z dreva. Cenné sú pre nás najmä “tolerančné” kostoly stavané po vydaní Tolerančného patentu síce s obmedzeniami, ale predsa zachraňujúce ostatky evanjelictva u nás.

     Prvým kostolom pre obyvateľov Rovenska bol kostolík, či kaplnka v hrade Branč a potom kostol v Sobotišti, zväčšený a prestavaný v rokoch 1635 – 37 patrónom Ľudovítom Ňárim. Do jeho panstva patrilo aj Rovensko. 

     Významným rokom bol rok 1608, keď bol uzákonený Viedenský mier po povstaní a víťazstvách sedmohradského kniežaťa Štefana Bočkaya. Prvou vecou v ňom bolo uzákonenie náboženskej slobody aj pre evanjelikov  obojakého vierovyznania – A.V. i H.V. Znamenal rozmach evanjelickej cirkvi, podobne aj reformovanej cirkvi v Uhorsku. V tomto roku uplynulo od jeho uzákonenia rovných 400 rokov. 

    Medzi nami sú dnes ešte mnohí pamätníci na rok 1968, na tzv.”pražskú jar”, keď opäť svitlo svetlo slobody pre občanov i pre cirkev. Práve v súvise s týmito udalosťami mohli ste aj vy a tí, čo vtedy žili, začať realizovať dávny plán tunajších evanjelikov – postaviť v Rovensku kostolík, či modlitebnicu, bohoslužobné miesto, posvätené na konanie služieb Božích.             

     Čo je vlastne chrám Boží, či kostol? Čo robí významným a výnimočným tento dom? Je to jeho posvätenie. Posvätenie nemáme chápať magicky, akoby úkon posvätenia robil, či pôsobil nejakú výnimočnosť a exkluzivitu takého miesta. To, čo ho robí výnimočným je dianie v ňom, totiž zvestovanie slova Božieho a prisluhovanie sviatostí Pána Ježiša Krista.On sám nazval jeruzalemský chrám Dom modlitby a takým má byť aj každý kresťanský kostol.

     Dnešný text zo SZ pripomína posvätenie starobylého miesta na službu Bohu v Bételi, kde pomazal olejom kameň, čiže posvätil a oddelil od ostatného miesta a ostatných kameňov praotec Jákob.

Jákob bol na úteku pred svojím bratom, keď odpočíval na kameni. V noci mal sen, v ktorom videl rebrík siahajúci z neba na zem a anjelov Božích zostupovať a vystupovať po ňom. Toto miesto, kde mal tak silný zážitok s Bohom, s ktorým dovtedy príliš nepočítal vo svojich plánoch, nazval Božou bránou a domom a pomazal základný kameň neskoršej izraelskej svätyne.

   My, evanjelickí kresťania hovoríme a učíme, že “všetko sa posviaca slovom Božím a modlitbou”. V tomto zmysle naozaj platí, že všade tam, kde sa slovo Božie zvestuje, hlása a učí, je Dom Boží. Takým môžu byť, ba majú byť, najmä naše príbytky, rodiny, domácnosti, takým môže byť aj každé miesto v Božej prírode. Naši predkovia často museli mať služby Božie po jarkoch, lesoch a v stodolách a predsa aj tieto miesta boli miestami, kde bol Pán Boh s nimi.                  

      Aj tu v Rovensku to tak bolo pred postavením tohto milého kostolíka, keď sa tu vaši otcovia stretali iba pod košatými lipami a predsa tieto stretnutia zostali pamätné. Podobne aj v súkromných domoch, v dome kurátorov, ale najmä v dome vdovy Alžbety Šarabokovej. Bol zborený v roku 1965 a stál tam, kde stojí dnes predajňa potravín.

     Pôvodný zámer ešte v roku 1932 bol postaviť nielen vežu, ale aj kostolík, čo sa z viacerých dôvodov neuskutočnilo. Preto keď svitlo na lepšie časy (rok 1968), myšlienka ožila a realizovala sa po vybavení formalít v roku l969. Rámcove spomeňme, že stavba bola hotová za 3 a pol mesiaca, presnejšie za 54 pracovných dní!  Rovensko malo vtedy 520 obyvateľov a z toho evanjelikov bolo 259 duší. Títo si vyvolili stavebný výbor a začali konať…Mnohú už zosnuli v Pánu, sú tu však aj pamätníci a budovatelia. Všetkým dnes patrí naša spomienka a vďaka, pravda, na prvom mieste patrí samému Pánu Bohu. Bolo potrebné pripraviť plány, naplniť rozpočet stanovený na 120 000 Sk.  Vyše 73 tisíc korún sa vyzbieralo behom niekoľkých dní, ako dobrovoľné obete. Boli štedré, ale cenné bolo aj iné: zápal, horlivosť a manuálna pomoc. Základy boli vykopané za jedno popoludnie a práca utešene napredovala. Bola tu pomoc aj matkocirkvi. Aj z nej mnohí priložili ruky k tomuto dielu…Ale boli tu aj sestry, ženy, ktoré sa starali o tých, čo pracovali. Nechceme na nikoho zabudnúť – a za to, že môžeme poznať naozaj podrobnú správu o priebehu stavby, vďačíme tunajšiemu bratovi dozorcovi Pavlovi Šarabokovi ako kronikárovi stavby.

     Bratia a sestry! 

      Keď sa buduje a stavia chrám, pocity a emócie ľudí naokolo sú rôzne. Jedni prejavujú náboženskú horlivosť, obetavosť a zápal za vec, lebo vedia, prečo stavajú. Ale, a to iste nemožno prehliadnuť, sú aj opačné reakcie. O nich hovorí aj náš dnešný svätý text a postoj samotného Jákoba. Jákob v Bételi povedal:” Naozaj, Hospodin je na tomto mieste a ja som o tom nevedel”. Dostal strach a povedal: “Aké hrozné je toto miesto”. 

       Áno, chrámy, vrátane tých kresťanských, vyvolávajú u ľudí aj strach. Prirodzený človek nechápe veci Ducha Božieho, hovorí aj apoštol Pavel. Preto sú aj dnes chrámy terčom útokov nielen satanistov a islamských radikálov, ale určitý prirodzený strach nosia v sebe mnohí. Tí, čo idú len naokolo, i tí, čo do kostola vstupujú. Nejde vždy o skutočnú Božiu bázeň, o ten známy druh úcty a pokory pred Pánom Bohom. Ide aj o niečo iné. Pán Boh je tu prítomný a každé priblíženie sa k Nemu skrze Jeho slovo, znamená priblíženie Jeho zákona k človeku. Zo zákona Božieho, z Desatora a z Božieho zavolania: “Adam, kde si?” – človek cíti Božiu zvrchovanosť a svoju zodpovednosť, ktorá vyvoláva obavy a strach. Človek sa bojí Božieho súdu a preto sa pred Pánom Bohom skrýva – ako sa Adam a Eva v raji skryli medzi stromy záhrady. Skrýva sa za všeličo. Človek si uvedomuje  zoči-voči Božej prítomnosti svoju pominuteľnosť, ktorá pramení z ľudskej hriešnosti. To je prvý pocit a povedomie prirodzeného človeka, keď si uvedomí Božiu moc. Ako apoštol na jednom mieste vyznal: ”Je hrozné upadnúť do rúk živého Boha”.

     Prirodzený človek si ako Jákob myslí: Boh nie je – a ak je, tak je ďaleko, vysoko, ale nie je tu na zemi. Na zemi som ja pánom a mám všetko v rukách. Tu rozhodujem ja a moje plány a zámery…

    Tak si to predstavoval aj Jákob a jeho matka, keď “ušili búdu na Izáka”, aby Ézava pripravili o prvorodenstvo a požehnanie s tým spojené. Ľudské plány a túžby často „krachujú” vtedy, keď človek spozná, že človek síce mieni to i ono, ale Pán Boh mení…A potom, odhalený, usvedčený človek spoznáva, že je hriešnik. Biblia hovorí, že Adam a Eva “spoznali, že sú nahí”. 

    Takí sme aj pred Pánom Bohom. Stojíme pred Ním s prázdnymi rukami. Tak sme prišli na svet a z prázdnymi rukami z neho aj odídeme. Naše úsilie, úspechy, ani úskoky nám nič trvale nezabezpečia. “Bo rýchlo prejde a my odletíme”. (Ž 90) Človek po narodení otvára svoje malé ručičky, akoby chcel všetko uchopiť,  držať, vlastniť, mať a ovládať. Keď človek zomiera, otvára svoje dlane, ktorá sa vystrú a človek s prázdnymi rukami a nahý odchádza pred Toho, ktorý je večne živý. V Božej prítomnosti je človek vždy napokon odhalený a usvedčený Božím pohľadom a slovom ako taký, ktorý si sám nemôže nič dať, ani zachovať. Preto sa aj Božieho chrámu bojí, preto sa prirodzený človek Božiemu domu vyhýba. Nie je mu príjemné, keď sa tu demaskuje jeho duša a srdce. Preto prirodzený človek hovorí: “Aké hrozné je toto miesto”.

    Preto rozumieme aj dnešným ľuďom a generáciám, ktoré si myslia, že “dobehnúť Západ” znamená získať a uchmatnúť si niečo z eurofondov. Že oklamať bratov je ohromná vec a múdrosť. Božie slovo: nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo a podobné “im nepasuje” do ich plánov a filozofie. A tak Božie domy sú prirodzeným človekom  tohto sveta radšej obchádzané. 

     Kostoly sú predmetom a terčom posmechu, keď ľudia nerozumejú napr. liturgii a bohoslužbe. Tu sa iste hovorí úplne inou rečou akou sa hovorí vo svete, kde je všetko “cool, šik, super a bezva”. Naviac, v chráme počujú ľudia aj slovo o hriechu, ľudskej slabosti a svojom zlyhaní. Odchádzajú a povedia: “Tvrdá to reč, kto ju môže počúvať”?     

    Ale Boží dom a miesto stretávania sa s Pánom Bohom má predsa aj iný rozmer. Človek môže síce dostať strach, ale môže aj získať odvahu viery. Tu sa môže skutočného strachu zbaviť!

    Všimnime si z evanjelií, že jedno z najčastejších Božích slov a posolstiev z neba svetu a človeku je slovo: “Neboj sa – nebojte sa”!

V Písme je toto Božie slovo vyslovené 365 krát. Priam na každý deň jedna výzva a povzbudenie! Je to Božie slovo, ktoré nie je zákon, ale radostná a dobrá zvesť kajúcemu hriešnikovi.
        My práve pri počúvaní Božieho slova v chráme môžeme prekonať strach z Boha. On nie je náš nepriateľ – ale náš Otec. Vo svojom Synovi Pánovi Ježišovi Kristovi je aj náš Spasiteľ a Záchranca. Ježiš prišiel z neba a potom vstúpil do neho ako Ten, ktorý nám dáva pravé prvorodenstvo a zasľúbenie blaha, pokoja a radosti. 

    Kde je Kristus, tam je otvorená Božia brána k pravému domovu. Tam nemusíme žiť ako Jákob na úteku, v strachu a lopotení sa za tým, po čom túži naše srdce. Lebo ako žalmista hovorí: ”Dosť on dáva svojmu milému v spánku”. Božie slovo je pre nás, ľudí na úteku pred hnevom bratov, ale aj pred hnevom Božím skalou odpočinku, pokoja a nádeje na ceste životom a týmto svetom. Ale aj potom, keď nastúpime na poslednú cestu, cestu návratu k večnému domovu, odkiaľ sme vyšli. Chrám Boží je naším Bételom v časnosti, aby sme prekonali každý strach a napokon dosiahli skrze nášho Pána večný život v nebi. Amen

                        Pamiatka posvätenia chrámu 

               v Rovensku 2008    –   Ľubomír Batka st., ev. farár