Klas zralý vábi, volá v pole –
bo láska Tvoja, Bože náš!
Ty požehnaním plníš role,
Ty nás pri svojom sýtiš stole,
nám štedré ruky otváraš.
Hľa, priazne Tvojej nové znaky:
na roliach dary, zlatý klas.
Dvíhajúc k Tebe zbožné zraky,
voláme: Príjmi vrúce vďaky
jak predtým, tak aj zas a zas!
Už cvendží kosa – v potu tvári
ľud zbiera – Bože, pomáhaj
i žehnaj, – nech sa dielo zdarí
a spokojnôstkou pozažiari
po šťastnej žatve obličaj!
Daj srdce, vďačné i za málo,
zbav lakomstva i prepychu,
a kde by potrebným sa zdalo,
uč dávať v láske vytrvalo,
bez výpočtu, bez oddychu.
Chlieb časný vychádza však v zmary:
Uč dušu, aby lačnela
chlieb nebies večný – v potu tvári . . .
A srdca nášho na oltári
sám roznieť obeť Ábela . . .
