Peter Pavol Zgúth – Na Petra Pavla
A v pravde mužia slávni, plní moci
to boli, o nichž moja zneje pieseň . . .
sťa hviezdy jasné v hriešnej bludu noci
sa pozaskveli, keď nevery tieseň
a hrôza zloby celým vládla svetom,
že ľud, nehodné dieťa Božej tvári,
ku nebu metal späť milosti dary
chŕlil kliatbou, zloreč siným retom.
Ty s‘ skala – tak Pán požehnal Petrovi –
a na tej skale cirkev vzdelám svoju;
na rumoch kliatby postaviť chcem nový
milosti Sion; koniec súžby zdroju!
Ty choď, káž Slovo, ja Stráž na Sione
chcem byť, i pomoc v boji a súžení! –
On šiel a viery mečom ozbrojený
zakladal cirkev lásky na zákone.
A onen druhý, občan Ríma hrdý,
ač aj tupiteľ všetkého, čo sväté,
protivník kríža a nepriateľ tvrdý
bol sprvu Kristov, no lupiny sňaté
hneď z očí jeho; Duch spočinul na ňom,
do srdca trysklo svetlo viery jasné . . .
a zapovrhnul chtíče sveta časné,
tiež Krista kázal horlive pohanom.
Tak blesklo svetlo viery plným zdrojom
i teplo lásky hojným šľahlo prúdom
na tmavú, chladnú zem – a nepokojom
už koniec všetkým nastal medzi ľudom! – –
Hej, pokoj . . . ! Kde je? Všade tichosť hluchá!
Zas cirkev i rod v ťažkom stone bôli;
Vzbuď, Pane, mužov podľa Tvojej vôli
a daj im Petro-Pavlovského ducha!!