V Egypte, na tej šírej púšti,
tam na oáze milej v húšti
sa ukrývala z dávna chatka,
jak decko, ktoré kojí matka.
Pustovník býval v chatke sivý
a zbožný, tichý, trpelivý,
a slúžil verne Hospodinu,
a premilému jeho Synu.
Raz prišli k chatke lúpežníci,
v ich zrak vášeň, divosť v líci,
zastali — i sa zhodli v súde:
„I tuto dačo pre nás bude . . .“
Pustovník práve, zbožne vzňatý,
skončieval plápol žalmu svätý:
„Spas ľud svoj, spas, ó Hospodine,
ó, zastieň ho, ať nezahynie,
i pokor, zahub Antikrista,
a svieť nám pravda tvoja čistá,
spas ľud svoj, spas na veky, z cela,
pre rany Krista, Spasiteľa!“
A len že stíchli vrúce hlasy
— v zraku mu pláli zvláštne jasy —,
zvrzgali dvercia . . . : Lúpežníci,
v ich zraku vášeň, divosť v líci.
Ač vtrhli v chatku drzo, divo,
on hľadí na nich prívetivo,
zrak jeho svieti v krotkom vznete
s otázkou: „Kto ste a čo chcete?“
V ich zraku vášeň trochu zháša,
do líc sa istá mäkkosť vznáša,
a mlčia, pranič nehovoria,
len, kde by čo bolo, snoria.
I vidia: darmo v chatku vtiahli,
čajs‘ ľutujú už krok svoj náhly.
Vziať dušu starca? spustiť žily? . . .
Ach, načo, veď je taký milý!
No mrzia sa, že prišli márne,
i radi by šli ďalej zdarne,
keď zrazu starík milo vetí:
„No, sadnite si, moje deti!“
Vraz starík z chatky von sa stratil,
i hneď sa, čosi nesúc, vrátil,
predložil: figy, datle svieže —
„No, priateľkovia, vezmite že . . .“
Zas, vzchopiac džbánok, von vychodí:
„Donesiem — vraví — čerstvej vody“ —
V ich zraku vášeň cele sklesla,
do líc sa zvláštna mäkkosť vzniesla.
Odišli . . . Po pár dňovej chvíli
i s batôžkom sa navrátili:
v ňom potravín, toť výber všaký:
„Vem, otče, na znak vďaky . . .“
Na chvíľku starík stešený je,
že povďak ešte v svete žije, —
no, skoro zvážnel, a rty slovia:
„Odkiaľ to máte? synakovia!“ . . .
Tí sklopia oči zahanbení —
„Ďakujem vám, no — ináč není —
nemôžem prijať“ — vetí v žiali —
„ta odneste to, kde ste vzali.“
Zobrali nošu v hanbe, v žiali,
odniesli všetko ta, kde vzali,
a obrátení v tejže chvíli
zlú cestu hriecha opustili . . . .