Hody ako ponuka slova Božieho
Ako učeníkov –
láskou prevelikou
i nás, Bože, navštív dnes,
keď hľadíme do nebies!
Vylej svojho Ducha,
na ľud, čo Ťa slúcha…
Nech nám v duši svieti –
Veď sme Tvoje deti:
k Tebe chceme cestou ciest,
Tvoja vôľa, naša česť!
Roztvor svoju náruč,
šťastiu Duchom nás uč:
my žiť chceme pre Teba,
a tak raz prísť – do neba! Amen (M.R.)
Iz 2, 2 – 5:
“V posledných dňoch pevne bude stáť vrch domu Hospodinovho na vrchole hôr, vyvýšený bude nad pahorky. Pohrnú sa k nemu všetky národy (3) a poputujú mnohé kmene a povedia: Poďte, vystúpme na vrch Hospodinov k domu Boha Jákobovho. On nás bude učiť svojim cestám, aby sme chodili po Jeho chodníkoch. Lebo zo Siona vyjde naučenie a slovo Hospodinovo z Jeruzalema. (4) On bude súdiť medzi národami, vynášať výrok kmnohý kmeňom. Prekujú svoje meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože; národ nepozdvihne proti národu meč a už sa nebudú učiť vojne. (5) Hor sa, dom Jákobov! Choďme v svetle Hospodinovom!” Amen
Milí bratia, milé sestry v Kristu, našom Pánovi!
Keď svätíme dnes, v 13.nedeľu po Svätej Trojici, Pamiatku posvätenia cirkevných budov v dcérocirkvi Podbranč, prichádza mi na myseľ sedem znakov, ktorými Dr.Martin Luther označil trvanie pravej cirkvi Kristovej. Sedem znakov, podľa ktorých sa poznáva ľud Boží, čiže cirkev Pána Ježiša Krista v tomto svete. Sú to nasledovné znaky: 1.slovo Božie, 2.Krst svätý, 3.Večera Pánova, 4. Moc kľúčov kráľovstva nebeského, 5.Kazateľský úrad, 6. Modlitba, 7. znak kríža.
Vidíme, že medzi nimi nie je vonkajší a hmotný znak, ktorý by sme možno čakali ako znak ľudu Božieho. Nie je ním napríklad kostol, alebo nejaká cirkevná stavba. Jedná sa napospol o duchovné znaky, nie vonkajšie, viditeľné. Tie sú iba predpokladom toho, aby sa slovo Božie čistotne a úprimne kázali a prisluhovali sviatosti, čo je však možné aj bez kostola.
To je práve aj prípad ľudu Božieho tu na Podbranči. Pánova cirkev tu bola aj vtedy, keď kostol, alebo iná cirkevná budova tu ešte nebola postavená.
Skôr, ako sa započúvame do zvesti Božieho slova, urobme krátky historický exkurz do dejín ľudu Božieho tu na Podbranči. Prvé známe miesto, kde slovo Božie znelo, bol zrejme Starý hrad, ktorého existencia trvala až do vybudovania Nového hradu. Starí Maďari, ktorí rozvrátili Veľkomoravskú ríšu, nielen ničili vtedajšie kresťanské kostolíky, ale do značnej miery aj preberali cirkevno-politickú správu, najmä od čias kráľa sv. Štefana v roku 1020. Na území Slovenska (Uhorska) sa zachovali niektoré staré kostolíky, ako je to aj v prípade kostolíka sv. Margity Antiochijskej pri neďalekých Kopčanoch, ako to naznačuje súčasný archeologický výskum.
Pre tunajšie panstvo i ľud tu však bola celkom určite hradná kaplnka, ktorá je viditeľná v areáli nového hradu Branč, začiatky ktorého sa datujú do rokov 1251 – 1261. Neskôr v stredoveku na území Sobotišťa pôsobili niekedy až dvaja kňazi. Okrem kňaza v Sobotišti slúžil na hrade ako dvorný kňaz aj iný, ako to bolo v prípade Jána Majthiniho, ktorý bol poslaný v roku 1650 z “Z Kamence na Branč”. V kaplnke na hrade sa tiež konala aj vysviacka niektorých novokňazov. Sú náznaky, že na hradnom nádvorí na východnej strane bol tiež malý kostol, možno určený práve pre ľud. Faktom však je, že aj keď na hrade ľud neraz nachádzal útočisko, napríklad pred Turko-tatárskym vojskom v roku 1663, túto hradnú kaplnku za “svoj” kostol nepovažoval.
Napokon netreba zabudnúť na to, že sobotištský kostol bol matkocirkvi i tunajším evanjelikom odobratý v roku 1709 a tak tu evanjelici 50 rokov nemali žiaden chrám. K spoločným bohoslužbám sa stretávali v stodolách a v jarkoch, prípadne v súkromných domoch. Bolo to v čase, keď po roku 1683 dostali evanjelici tzv.artikulárny kostol v Strážach pri Krakovanoch (Vrbovom) a keď potom od roku 1733 bolo povolené preniesť artikulárne miesto a postaviť kostolík od jari do jesene v neďalekej Prietrži. Tento kostolík slúžil naším predkom ďalších 50 rokov, až do roku 1784, keď bol posvätený nový spoločný tolerančný kostol v Sobotišti, ktorý je spoločným kostolom dosiaľ.
Ale ako sme povedali v úvode, kostol nie je skutočným znakom existencie pravej cirkvi. Ako miesto zvestovania slova Božieho bolo priestranstvo pod lipami, až kým nebola tu na Podbranči postavená a vysvätená prvá cirkevná škola a to dňa 4.novembra 1883. Slovo Božie kázal Pavel Sloboda, farár z Vrboviec a posviacku vykonal Ján Leška z Brezovej. Prvým učiteľom, ktorý v nej pôsobil bol tiež vrbovčan – Pavel Kulíšek.
Druhým posväteným miestom (v roku 1887) sa stal tunajší cintorín, v ktorom bol ako prvý pochovaný Pavel Mička, vo veku 1 rok a 4 mesiace, syn Juraja Mičku a Alžbety rod.Havlíkovej.
Takže možno povedať, že prvým kostolom pre deti i pre rodičov bola tunajšia cirkevná škola. K starej škole pribudla neskôr nová cirkevná škola, posvätená 7.septembra 1941, dnešný obnovený Zborový dom.
Za skutočný základ Pamiatky posvätenia cirkevných budov (Hodov) na Podbranči slúži však posviacka novej zvonice v roku 1905, v 13.nedeľu po Svätej Trojici. Na zvonici boli dva zvony, jeden z nich bol darom richtára Jána Jankovýcha.
Pre úplnosť ešte spomeňme, že zvon na zvonici na Podzámku bol zadovážený z Broumova z darov od cirkevníkov z Ameriky.
Milí bratia a sestry!
V úvode som spomenul ako jeden zo znakov pravej cirkvi – znak kríža. Nejde však o znak kríža, ako vonkajšieho znaku, ale o prítomnosť utrpenia, súženia, alebo prenasledovania ľudu Božieho v tomto svete.
Kríž, v zmysle prenasledovania, alebo nejakého súženia nesie ľud Boží vtedy, keď je verný Pánovi Ježišovi Kristovi, čo svet nemá rád.
Môžem povedať aj dnes, že pri oprave nášho Zborového domu sme zakúsili aj odpor, aj príkorie. U niektorých trvá v podstate až dodnes. I keď je to nie ľahký znak kresťanov, ale na druhej strane je dokladom a znakom “Božej záhradky” aj v tomto údolí Hornej a Dolnej doliny (časti Podbranča).
Tým najdôležitejším znakom cirkvi je však zvestované Božie slovo.
Prečo je dôležité aj dnes zvestovanie Slova?
Na základe posolstva proroka Izaiáša chcem svedčiť nasledovné:
- Ono nás cestám Božím naučí
- ospravedlnenie Božie nám zaručí
- ono nás spoliehať sa na meče odučí
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Pán Boh v každom čase konal a hovoril k človeku. Konal vo svete a prihováral sa svojím strateným deťom dvomi spôsobmi. Jednak slovom svojho zákona, ale aj slovom evanjelia.
Najskôr si všimnime a zvážme ten prvý spôsob, oslovenie spôsobom zákona. I keď prvý spôsobom oslovenia Pánom Bohom stvorených ľudí bolo evanjelium ako radostná zvesť, po páde prvých ľudí hovoril k nim aj inak – slovom zákona.
Treba povedať, že aj slovo zákona je inšpirované Božou láskou a starostlivosťou o človeka. Človek má spoznať, že aj príkazom a zákazom z Božej strany ide o to, aby sa človek učil poznávať dobré a správne cesty života. Zákon nás chráni pred poblúdením, ale aj priamo pred zahynutím. O hodnote Božieho zákona vyslovil už Žalmista v 119. žalme dôležité vyznanie: ”Blahoslavení, ktorých cesta je bez úhony; ktorí chodia v zákone Hospodinovom! (2) Blahoslavení, čo sa pridŕžajú Jeho svedectiev, a hľadajú Ho celým srdcom; (3) oni nepášu neprávosti, ale po Jeho cestách kráčajú !”
Boží zákon je akoby ohradou, či zábradlím. Je plotom, ktorý chráni nášho blížneho pred nami a naopak. Zákon chráni život, chráni hodnoty našou zlu vôľou.
Právom si kladieme otázku o význame Desatora pre nás, pre našu prítomnosť a budúcnosť. Moderný liberalizmus namiesto zodpovednosti hlása svojvôľu, tak ako to robil starý libertinimus, s ktorým sa stretávala prvotná cirkev. Apoštol Pavel k téme slobody povedal zásadné slovo takto: “Všetko je dovolené, ale nie všetko prospešné. Všetko je dovolené, ale nie všetko buduje”. (1 K 10, 23) Svojvôľa ľudí nie je pravá sloboda, ale vedie k otroctvu. Zdá sa, že moderný a postmoderný svet musí dôjsť na svojich cestách až na hranicu sebazničenia, aby napokon prijal zákony Božie, určené pre všetkých ľudí. Prorokom Izaiášom hlásaná cesta národov k múdrosti a k životu je ohlásená až na koniec vekov, na “posledné dni”: “Pohrnú sa k nemu všetky národy a poputujú mnohé kmene a povedia: Poďte, vystúpme na vrch Hospodinov k domu Boha Jákobovho. On nás bude učiť svojím cestám, aby sme chodili po Jeho chodníkoch”. Nech je pre nás Božie slovo tou najväčšou autoritou už dnes, pretože ono nás Božím cestám, ktoré jedine vedú k životu a k láske naučí.
2.Bratia a sestry!
Boží zákon má byť aj pre nás osobne zrkadlom, v ktorom máme vidieť svoj stav pred Pánom Bohom. Pravidlo, poznaj seba samého, odporúčali dodržiavať už starí filozofi. Avšak správne poznanie seba i iných ako hriešnikov nám umožňuje iba dokonalé zrkadlo, ktorým je Božie slovo. Iba toto slovo môže priviesť človeka k zmene myslenia a konania, čiže k pokániu.
V konečnom dôsledku nás sám Boh vedie ku Kristu, ako nášmu Pomocníkovi a Záchrancovi, či Vykupiteľovi z každej zlej moci. Zákon je Božím vychovávateľom ku Kristu, od ktorého môžeme prijať milosť Božiu, ktorú nám prináša a sprostredkováva. Preto možno povedať, že poznanie a prijatie Božieho slova je cesta k ospravedlneniu a tak aj k večnému spaseniu.
Strážcovia cestnej dopravy hovoria, že oni nechcú pokutovať a trestať vodičov a účastníkov cestnej dopravy, ale chcú ako prevenciu učiť dodržiavať cestný zákon, pre vlastné dobro vodičov. Učitelia v školách v rovnakom duchu hovoria o význame a dodržiavaní školského poriadku. Ten, ktorý je naším Stvoriteľom a Otcom, nechce naše časné a večné zahynutie, ale chce naše ospravedlnenie a záchranu skrze Ježiša Krista. Jeho evanjelium hovorí, že “kto verí v Neho nebude odsúdený”. Pán Ježiš nám ponúka radostnú výmenu: nové rúcho za naše staré, nové prebývanie za naše staré, nový život za náš život starého Adama.
V konečnom dôsledku však Pán je Ten, ktorý “bude súdiť medzi národami a vynášať výrok mnohým kmeňom”.
3. Bratia a sestry!
Tretí dôvod počutia a prijatia Božieho slova je podľa proroka Izaiáša ten, že ono nás ako jediné “odučí bojovať mečom”, prelievať krv blížneho pri snahe dosiahnuť lepší život už v tejto časnosti.
Dejiny sveta a národov, počnú od prvej bratovraždy sú dejinami vojen. Mier, alebo čas mieru slúži národom iba k príprave na vojnu, čiže “učeniu sa vojne”. Zbrojenie, cvičenia, manévre sú obrazom hesla: Ak chceš mier, pripravuj vojnu. Predvádzanie výzbroje je snahou zastrašiť skutočného, alebo domnelého nepriateľa.
Pán Ježiš Kristus ukazuje na inú cestu. Tak, ako ju ohlasoval už prorok Izaiáš: “Prekujú svoje meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože; národ nepozdvihne proti národu meč a už sa nebudú učiť vojne”.
Pred budovou OSN stojí síce socha kováča od ruského sochára, ktorý prekúva meč a mení ho na pluhové čerieslo, ale národy sa nechcú “učiť mieru” od Kniežaťa Pokoja. Nech sa pozrieme na ktorúkoľvek časť zeme, všade je plno napätia a aj otvorených bojových stretov. Severná Kórea slepo verí svojmu vodcovi, islamskí fundamentalisti veria ceste násilia, Irán sa spolieha na svoj jadrový program a svetové mocnosti chcú odzbrojenie, ale skôr toho druhého, ale nie seba.
Rovnako možno hovoriť o ničení života a jeho kvality neláskou v manželstvách, v rodinách a medziľudských vzťahoch všeobecne.
Božie slovo je jediné slovo, ktoré nie je dvojtvárne a učí nás odpusteniu, zmiereniu a áno, aj skutočnej láske. Povzbudzuje a dáva nám silu skrze odpustenie prijaté od Pána Ježiša. Cirkev, ako “dom Jákobov” vidí a pozná v Ježišovi jediné a pravé svetlo sveta. On nás chce odučiť spoliehaniu sa na meč, na “učenie sa vojnám”, a “vymýšľaniu daromností” (Ž 2). Slovo proroka Izaiáša je živé a vysoko aktuálne: ”Choďme v svetle Hospodinovom”.
Hodnota nedele Pamiatky posvätenia nie je v oslave kostola a cirkevných budov, ale v tom, že tento sviatok nás pozýva k počúvaniu Božieho slova, k sviatostiam, k modlitbe a k trpezlivosti pri nesení kríža. Preto ďakujme za tento deň, ktorý nám pripravil Hospodin. Amen
13.nedeľa po Svätej Trojici, – Pamiatka posvätenia cirkevných budov na Podbranči – Ľubomír Batka st.