Uveril som, preto som hovoril
2 Kor 4, 5 -14:
“Lebo nie seba kážeme, ale Krista Ježiša, Pána; o sebe však hovoríme ako o vašich služobníkoch skrze Ježiša. (6) Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnosti zažiari svetlo! – zažiaril v našich srdciach, aby svietila známosť slávy Božej v tvári Kristovej. (7) Tento poklad máme, pravda, v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha a nie z nás. (8) Všetkým sme utláčaní, ale nie potlačení; sme tiesnení, ale si nezúfame; (9) sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme; (10) mŕtvenie Ježiša nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov zjavný bol na na našom tele. (11) My, živí, ustavične sme vydávaní na smrť pre Ježiša, aby aj život Ježišov zjavený bol na smrteľnom našom tele. (12) A tak v nás pôsobí smrť, ale vo vás život. (13) Keďže však máme toho istého ducha viery, ako je napísané: Uveril som, preto som hovoril, – aj my veríme a preto aj hovoríme, (14) lebo vieme, že Ten, kto vzkriesil Pána Ježiša, vzkriesi aj nás s Ježišom a postaví nás s vami”. Amen
Smútočné pohrebné zhromaždenie, bohumilí kresťania, smútiaca rodinka!
V jednom cirkevnom zbore sa stala na záver služieb Božích nasledovná udalosť. Keď kazateľ udelil Áronovské požehnanie a dospieval sa posledný verš piesne “na východ” a otočil sa k ľudu, prekvapilo ho, že nikto z chrámu neodchádzal. Všetci sedeli na svojich miestach. V duchu premýšľal, prečo asi ľudia zostávajú v chráme. Vtedy sa postavil jeden muž a povedal: ”Pán farár, vaša kázeň nás hlboko oslovila. Prosíme vás, povedzte nám ju ešte raz, chceme ju počuť znovu”!
Táto udalosť sa stala dávnejšie v slovenskom evanjelickom zbore na Dolnej zemi, vo Vojvodine, v cirkevnom zbore v Hajdušici. Ako hosť tu vykonával služby Božie kazateľ, ktorý sem prišiel na súkromnú návštevu a bol požiadaný, aby v nedeľu zastúpil domáceho kňaza, ktorý bol na dovolenke. Kazateľ, ktorého kázeň chceli domáci znovu počuť – bol Branislav Kolény.
Iba zriedkavo sa v cirkvi stáva, ak vôbec, aby zaznela podobná prosba: Pán farár, povedzte nám svoju kázeň ešte raz! Dnes sme sa tu v Častkove zišli mnohí a možno máme podobné myšlienky a podobnú túžbu v srdci. Aby ten, ktorý dlhé roky kázal na tejto kazateľnici, prehovoril k nám, ešte raz –”prv ako odíde a nebude ho viac”. (Ž 39,14 ) Aj my sme radi počúvali jeho kázne a skvelé príhovory.Takáto prosba a túžba je pochopiteľná tam, kde platí apoštolské slovo: ”Lebo nie seba kážeme, ale Krista Ježiša, Pána; o sebe však hovoríme, ako o vašich služobníkoch skrze Ježiša”.
Aj o bratovi Braňovi, niekdajšom kňazovi cirkevného zboru častkovského, môžeme právom povedať: bol vaším služobníkom skrze Ježiša. Bol služobníkom svojej milovanej evanjelickej cirkvi a bol služobníkom tohoto cirkevného zboru. Bol ním rád a vo svojej službe sa cítil šťastne. Ako služobník Kristov a váš služobník nielen kázal, ale aj žil. Tak konal a žil vždy, až do konca časného života. Bol verný “verbi divini minister” – služobník slova Božieho. Nebol pánom zboru, ale bol “minister” v pravom a plnom význame tohoto slova. To znamená: “služobník a šafár tajomstiev Božích”.
Je až nepochopiteľné, že tento kazateľ, obdarený mnohými hrivnami, ktoré “nezakopal”, ale zveľadil a nimi slúžil Božiemu ľudu, zostal po vykonaní kaplánskej služby verný jednému neveľkému cirkevnému zboru po celý život. Zostal verný vášmu cirkevnému zboru v Častkove! Tu vstúpil do oltára vtedy, keď bol ako mladý kňaz povolaný a vyvolený a tu aj zakončil svoju úctyhodnú 45 ročnú kňazskú službu. Či táto vernosť a vaša opakovaná voľba nie je dôkazom toho, že nielen poslucháči na Dolnej zemi, ale aj vy, tunajší domáci viery, ste týmto spôsobom vlastne vyslovili tú istú túžbu a prosbu: Pán farár – kážte nám Božie slovo stále a znovu!
Hovorím dnes o tomto kazateľovi slova Božieho ako o “pánovi farárovi”! Iste by ma za to poriadne skritizoval! I keď bol kazateľom ”par exelance” a bol “pán kazateľ”, nikdy sa ako žiaden pán necítil. Nechcel panovať nad dedičstvom Božím. Nechcel nad ovečkami vládnuť, ale chcel vás viesť ako duchovný pastier. Svoje duchovné stádočko nepoháňal a nenaháňal žiadnym bičom: ani prehnanou prísnosťou, ani samoľúbosťou, ani márnou samochválou. Ako pastier šiel verne a statočne vpredu a volal svoje ovečky k nasledovaniu Pána. Poznal všetkých dobre a po mene. Obrazne povedané: Keby vedel hrať na píšťalke, bol by svojim ovečkám i hral. Vedel však spievať a oduševňoval zbor svojim zvučným hlasom. Bol výborný kazateľ i skvelý liturg. Preto vždy spieval rád so svojimi doma i so svojimi i v chráme.
Spieval aj s mládežou a tešil sa zo zborového spevokolu. Piesne z nášho nového Spevníka a nová liturgia neboli pre neho dôvodom frfľania, ako to niekedy v cirkvi počuť. Pre neho to bola výzva: prijať aj nové piesne, obohatiť a zvrúcniť nimi duchovný život cirkevného zboru i život svoj.
Spomínam si, ako sa húževnato učil a nacvičoval pôvodné, staroluteránske nápevy k Večeri Pánovej. Naučil sa ich a potom ich radostne ponúkol zboru. Nebránil sa žiadnym novým prvkom v liturgii a niektoré sám inicioval a používal. Napríklad striedanie slova Amen a Haleluja!
Keď som v tomto kostole kázal prvý krát, bolo to ešte pred vydaním novej Agendy, vyzval som prítomných, aby sme sa všetci modlili Otčenáš nahlas. Okamžite tento prvok prevzal a uviedol do života zboru skôr, ako bol oficiálne potvrdený novou Agendou.
Milí bratia a sestry, milá rodinka, milí priatelia!
Prichádzame sa dnes s ním rozlúčiť, hoci len na čas. Možno by sme chceli aj my dnes povedať: Brat farár – prehovorte k nám ešte raz – túžime počuť vaše otcovské slovo! Po počutí jeho slov túžia dnes aj jeho najbližší. Milovaná manželka Kvetka, deti, vnúčatá a všetci z kruhu bližšej i širšej rodiny. Chcem preto povedať – vám jeho drahým i vám, domácim viery, ale aj sestrám a bratom z iných cirkevných zborov, ktorým dokázal poslúžiť a oslovoval ich Božím slovom: on hovoriť neprestal! Už síce nevstúpi do oltára a nevystúpi na kazateľnicu, ale to, čo rád hovoril, neprestáva znieť. On hovorí preto, lebo nekázal seba, ale Krista Ježiša! A slovo Kristovo zostáva naveky!
Zostáva tu aj ďalšia hodnota: Jeho sejba a prejavy lásky, ktorú dokazoval najmä k vám najbližším. V tomto ohľade platí to, čo apoštol Pavel napísal na inom mieste: “Láska nikdy neprestane. – Jazyky umĺknu, poznanie sa pominie.” (1 K 13) I jeho láska manželská a rodičovská zostáva ako vzácna hodnota a spája časnosť s večnosťou.
Bohumilí kresťania, vážená smútiaca rodinka!
Nie je ľahké a jednoduché lúčiť sa naposledy, zvlášť v tomto predvianočnom čase. Nie je ľahké zadržať slzy, bôľne vzdychy a túžby srdca. Ak však chceme byť verní jeho celoživotnej službe, jeho odkazu i príkladu života ktorý nám zanechal, môžeme sa aj dnes potešiť a povzbudiť. A to tým, čo aj jeho tešilo, povzbudzovalo a robilo mužom múdrym. Dom svojho života totiž staval vždy na Skale vekov. Na Kristovi, Pánovi.
Slovo apoštola Pavla, ktoré nám zaznelo z úvodného textu bolo realitou naplno prežívanou v jeho srdci. “Lebo Boh, ktorý povedal: nech z temnosti zažiari svetlo, zažiaril v našich srdciach, aby svietila známosť slávy Božej v tvári Kristovej”.
Toto posolstvo často zaznieva v cirkvi práve v adventnom, predvianočnom čase. Dni sú krátke, okolo nás je viac šera a tmy ako svetla. Ale cirkev žije v radostnom očakávaní. Veriaci sa tešia z každej zapálenej sviečky na adventnom venci, a zvlášť na chvíľu, keď sa rozhoria svetlá na vianočnom strome. Na chvíľu, keď sa rozžiari mnoho svetiel v domácnostiach i v našich chrámoch počas sviatkov Svetla.
Pán Boh, ktorý na počiatku riekol: Buď svetlo, ktorý prehovoril k Mojžišovi na púšti z kra ktorý horel, ale nezhorel a ktorý svietil ohnivým stĺpom svojmu ľudu na cestu do novej vlasti, svieti dnes aj nám. On viedol a priviedol svoj ľud do krajiny oplývajúcej mliekom a medom, k životu požehnanému a dôstojnému. To robí Pán Boh vždy nanovo. Ani nás nechce nechať v tme. Ani nás nechce nechať a nenecháva osamotených a bez nádeje. V plnosti času zažiaril v Tom, ktorý bol, ktorý je a aj zostane Svetlom sveta, v Kristovi, Pánovi. Aby sme boli ľuďmi radostnej nádeje!
Brat Branko mal to šťastie, že svetielko viery zažíhali v ňom jeho rodičia od útlej mladosti. Otec, ktorý bol farárom v Krajnom a rovnako i jeho matka. Dovoľte mi, moji milí, aby som to povedal jeho vlastnými slovami, ako ich vyznal a porozprával mojej neveste Katke, pri jednej návšteve:
” Rodičia počas adventu nezabúdali na náboženskú výchovu. Túto funkciu realizoval otec aj matka. Matka učila deti modliť sa a to ráno, večer, pred a po každom jedle. Otec učil deti spievať nábožné piesne. Okrem toho rozprával deťom biblické príbehy, ktoré boli v advente aktuálne a to vždy podvečer, keď sa stmievalo…Vedel vzbudiť v nás skutočné očakávanie veľkej vianočnej udalosti…Jeho vyjadrovanie sa snažilo korešpondovať s naším detským vekom, aby prijaté biblické semiačko padlo do úrodnej pôdy a prinášalo požehnanú úrodu vo forme hrejivého vzťahu k nebeskému Pánovi”. ….V čase adventu sa konali aj vianočné besiedky. V nedeľu poobede viedla detskú besiedku matka. Konala sa v cirkevnej sieni, kde sa muselo zmestiť okolo 50-60 detí od 4-do 12 rokov. To všetko musela stihnúť popri starostlivosti o veľkú domácnosť…”
Nepochybne, táto rodinná sejba sa neminula účinkom.
V Myjavskom senioráte patril zvečnelý brat farár k tým, ktorý vždy neohrozene a rád vyučoval Božím pravdám aj deti, či už v škole, alebo na detských službách Božích a to vo všetkých obdobiach jeho pôsobenia. Nie náhodou bol dlhé roky aj dekanom náboženskej výchovy v senioráte a v tejto funkcii návšteval cirkevné zbory, v ktorých svojimi kázňami povzbudzoval svojich kolegov i rodičov, aby nezanedbávali náboženskú výchovu doma a prihlasovali deti na náboženstvo aj v škole, ako sa to dialo vždy aj v tomto cirkevnom zbore.
V senioráte mu nikdy nešlo o funkcie, ale konal svoju službu verne a zodpovedne. Aj na seniorálnych konventoch boli jeho vystúpenia a diskusné príspevky často venované práve starostlivosti o duchovnú výchovu detí. Vy, domáci viery, budete iste dlho spomínať na úsilie, ktoré venoval vaším deťom a mladým ľuďom niekoľkých generácií.
Brat farár vedel, že poklad Božieho slova a evanjelia “máme vždy,” ako hovorí apoštol Pavel, “v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha a nie z nás”. Práve preto mal vždy všetky svoje kázne a príhovory premeditované a poctivo pripravené. Vynikali jednoduchosťou, údernosťou a modernou rečou, ktorej rozumeli starí i mladí ľudia. Mnohé z nich zostávajú v pamäti poslucháčov natrvalo. Zostali zväčša nepublikované, ale ak raz bude výber z nich vytlačený knižne, budú živé a aktuálne ja po mnohých rokoch. Takými sú a budú aj jeho viaceré články, ktoré publikoval v cirkevných časopisoch.
Bratia a sestry v Kristu Pánu!
Kazateľská a pastierska služba nášho spolubrata niesla aj ďalší dôležitý znak, ktorý spomína apoštol Pavel. Je to údel mnohých verných Božích služobníkov. Apoštol o tom takto hovorí: ”Všetkými sme utláčaní, ale nie potlačení, sme tiesnení, ale si nezúfame; sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme; mŕtvenie Ježiša nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov bol zjavný na našom tele”.
Napriek duchovnému obdarovaniu, napriek poctivosti v plnení si povinností a poctivej osobnej pastierskej službe, napriek duchovnej sviežosti aj vo vysokom veku a schopnosti osloviť ľudí, schopnosti organizovať aj náročné mediálne podujatia či cirkevné slávnosti – bol v nemilosti vrchnosti necirkevnej, ale, žiaľ, aj cirkevnej. Nikdy nedostal súhlas k voľbe do väčšieho zboru, ba ani do funkcie v senioráte.
Nie je našou úlohou o tom dnes podrobnejšie rozprávať, hoci by bolo možné povedať o tom mnoho zaujímavého. Oveľa dôležitejšie je to druhé. Hoci niekedy utláčaný – nebol potlačený, ale cítil sa slobodný. Nebol zahnaný do depresie. Zmietaný všeličím, necítil sa opustený ani Pánom Bohom, ani ľuďmi. Priam heslom všetkej jeho práce a služby bolo apoštolské slovo:“Uveril som a preto som hovoril”. Jeho služba ho napĺňala radosťou a nebola pre neho bremenom.
Pôsobil tu, v Časkove, ale pôsobil aj odtiaľto. Písal pohľadnice a listy svojim ovečkám aj z dovolenky, aby vedeli, že na nich myslí. Jeho službu, napriek všetkému utláčaniu, poznali v mnohých zboroch. Jeho kázne a posolstvá zaznievali aj v svetských médiach. Kázal i za hranicami našej vlasti, v Srbsku, alebo na Morave. Avšak prostredie rázovitého časkovského zboru sa mu stalo druhým domovom a stane sa i mohylou jeho kostí.
Domáci viery a jeho najbližší sú svedkami toho, že kázal slovo Kristovo nielen ústami, ale i životom, nielen v radosti, ale aj v osobných skúškach a smútkoch. Lebo aj vieru verných služobníkov skúša Pán Boh, ako hovorí skúsenosť: “Koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje”. Sám tešil mnohých pri časných rozlúčkach a to isté slovo potešenia a nádeje bolo a zostalo aj jeho nádejou a potechou vtedy, keď musel odprevadiť tragicky zosnulú dcéru Aničku a neskôr podobne aj vnučku Táničku. Preto aj dnes, pri jeho odchode je aj kázeň jeho života dôležitá a vzácna: “V nás pôsobí smrť, ale vo vás život”, mohol vyznať slovami apoštola aj on.
Keď sa dnes do našich sŕdc vkráda zármutok, ťažko je vyhnúť sa pohnutiu a slzám. Ale ako ozneva znie hlas kazateľa, ktorý súzvučí so slovami, ktoré Pán povedal naimskej vdove i iným: “Neplačte!” Ak by mohol ešte raz prehovoriť, povedal by nám aj dnes: ”Neboj sa, len ver”! Preto s Pavlom apoštolom a všetkými vernými služobníkmi vyznávame: “Aj my veríme a preto aj hovoríme, lebo vieme, že kto vzkriesil Pána Ježiša, vzkriesi aj nás s Ježišom a postaví nás s vami”.
Preto ho prepustime, “nech ide k svojmu Pánovi”, ktorý ho povolal k Vianociam večným v nebesiach. To je pravý a skutočný cieľ života všetkých verných. A keď cez vianočné sviatky zaspievame v našich kostoloch chorál: “Radujte sa, srdečne plesajte…”, spomeňte si, čo povedal o tejto obľúbenej piesni brat farár Branislav: “Je to skvost našej cirkvi…V Krajnom na Štedrý večer nebolo v chráme návštevníka, ktorý by fortissimo nespieval túto úžasnú pieseň. Drnčali tenké sklá v oknách, zbožný ľud vyjadroval nekontrolovateľným spôsobom svoju vieru a radosť z vianočnej udalosti. Všetko všedné sa rozplynulo, všetky bolesti, trápenia, smútky ustúpili do pozadia”.
Kiež vianočné evanjelium a odozva naň v našich piesňach a modlitbách vás i nás všetkých vás upokojí, utíši a poteší. Amen
Kázeň, ktorá neodznela, bola venovaná na vďačnú pamäť VDM a vzácnemu priateľovi Branislavovi Kolénymu – Ľubomír Batka st.