Ó, koľkou túžbou-súžbou vzňatý
na spásu v Kristu čakal on! . .
I dočkal . . . Duchom Pána jatý
do chrámu spiecha Simeon,
a z náručia tam šťastnej matky
do svojho vezmúc poklad sladký
radostne volá starček ten:
„Prepúšťaš, Pane – prepusť len!
Veď videl zrak môj Spasiteľa,
deň ľudstva, slávu Izraela“!
I v našich srdciach zobuď, Pane,
Simeonovo túženie, –
i ukoj túžob plápolanie:
daj nájsť nám seba, spasenie.
Vidz: ľud Tvoj v túžob smäde-hlade
Ťa hľadá v chráme, v cirkvi, všade,
otvára náruč viery, hruď:
daj vziať sa v náruč, privinúť,
ba v srdce vložiť – tak mať v Tebe;
liek, svetlo, slávu, spásu, nebe!
Daj nájsť sa, – potom zostaň s nami,
buď s nami, v nás i vôkol nás –
Ty v nás, my v Tebe: darmo mámi
svet, telo, diabol zas a zas,
i darmo hrozí úzkosť, muka,
i smrti krutej chladná ruka
i peklo . . . V Tebe spása, raj –
len nájsť sa daj, i zotrvaj . . .
Tak nech tá milosť nám sa stane:
môcť zvolať v posled: „Prepusť, Pane –„!