Ľudom Božím sme
V búrkach žitia, Kriste,
keď spomocníka nenie,
Tys’ naše útočište,
Tys’ naše potešenie.
Mdlých utvrdzuješ v sile,
mrak jasom slnka striedaš,
a vieme, hoc dáš trpieť,
však zahynúť nám nedáš. Amen (M.R.)
Iz 51, 9 – 16:
„Prebuď sa, prebuď sa, obleč si silu, rameno Hospodinovo,
prebuď sa ako za dní pradávnych, za starodávnych pokolení.
Či si ty nerozťalo Rahaba a neprebodlo morského draka?
(10) Či si ty nevysušilo more, vody veľkej prahlbiny,
a nezmenilo hĺbku mora na cestu, aby prešli vykúpení?
(11) Tak sa vrátia tí, ktorých Hospodin vyslobodil,
a prídu s plesaním na Sion.
Večná radosť bude na ich hlavách, dosiahnu radosť a veselosť;
zmizne žiaľ a úpenie.
(12) Ja, ja som vaším Tešiteľom!
Kto si ty, že sa bojíš človeka smrteľného, ľudského dieťaťa,
ktorý býva ako tráva?
(13) Zabúdaš na Hospodina, korý ťa učinil,
ktorý rozostrel nebesá, založil zem?
Ty sa ustavične v každom čase chveješ pred hnevom
sužovateľa, keď zamýšľa hubiť?
Ale kde je hnev sužovateľa?
(14) Sputnaný sa čoskoro uvoľní, nepadne mŕtvy do jamy
a nebude mu chýbať chleba.
(15) Ale ja som Hospodin, tvoj Boh,
ktorý víri more tak, že hučia jeho vlny;
Hospodin mocností je Jeho meno.
(16) Dal som ti svoje slová do úst,
prikryl som ťa tôňou svojich rúk:
aby som rozprestrel nebesá a založil zem
a povedal Sionu: ty si môj ľud!“. Amen
Milí bratia a milé sestry v našom Pánovi, Ježišovi Kristovi!
Oprávnene vyznal už dávno starozmluvný žalmista: „Sviecou mojim nohám je Tvoje slovo a svetlom mojím chodníkom“. (Ž 119, 105). Týmto vyznaním vyjadril skúsenosť, že všade tam, kde je akákoľvek tma, alebo chaos, Pán Boh prináša svetlo, jas a radosť.
Nie div, že už prvým Božím stvoriteľským skutkom bol výrok: „Buď svetlo“! Je to priam program nášho nebeského Otca, ktorý trvá od počiatku stvorenia a pokračuje aj potom, po páde človeka do hriechu, keď po úskoku od Boha odpadnutého anjela človek deštruuje všetko dobré, čo Pán Boh stvoril. Keď zahaľuje do tmy bludu a polopravdy Božiu lásku a Božie zámery.
Čo je „tmou“ o ktorej hovorí Božie slovo v Písme svätom?
Pre ľud SZ to bolo napríklad egyptské otroctvo, prvá známa genocída tohoto Bohom vyvoleného národa, ktorý mal za úlohu a povinnosť niesť svetlo Božieho slova národom sveta.
„Svetlom“ pre ľud Izraela sa stalo vyslobodenie z Egypta, prechod cez Červené more, dar slobody a dar Kanaánskej krajiny do vlastníctva. „Tmou“ bolo aj babylonské zajatie Izraela, keď národ hynul nielen telesne, ale najmä duchovne. Asimiláciou v cudzom prostredí strácal identitu a strácali ju aj tí, ktorí zostali v menšine doma, pod rozborenými hradbami Siona a Jeruzalema, z ktorých sa zmiešaním z pohanmi vyvinul nový národ – Samaritáni.
„Svetlom“ bolo nečakané vyslobodenie z babylonského otroctva za Kýra (Kýros) a možnosť vrátiť sa domov a nanovo vybudovať hradby Jeruzalema a chrámu.
Mnohí boli vtedy netrpezliví, mnohí sa stali maloverní, ba aj rezignovali. Pochybovali, že by mohlo prísť k nejakej zmene k dobrému a k požehnanej budúcnosti. Do obdobia očakávania zmeny a do trpkého údelu najmä vyhnancov, ale aj všetkým duchovne hynúcim, ktorí nevideli svetlo nádeje, zaznelo Božie posolstvo oznamované prorokom:
Boh je pánom všetkých mocností!
1. nespí a nedrieme
2. pripravil vyslobodenie
3. odstráni žiaľ a úpenie
Bratia a sestry v Pánovi!
Nielen niektorí ľudia, ale aj celé skupiny, dokonca celé národy majú neraz pocit že – ako to hovorievali aj naši predkovia v poddanstve – „Pán Boh je vysoko a cisár pán ďaleko!“ Viera človeka, ktorý klesá pod ťarchou dôsledkov osobného hriechu, alebo je vo vleku zlej sily pokušiteľa, alebo sveta odvráteného od Boha, je ohrozená a môže zaniknúť. Keď človek nejakým spôsobom trpí a stráda, môže strácať vieru i nádej.
Človek sa môže odvrátiť od Pána Boha úplne a môže za pôvodcu každého zla, nech je akékoľvek, označiť samotného Pána Boha, pričom samého seba ospravedlňuje. Často sme „nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, hovorili proroci“ (L 24, 25) a radšej súdime Pána Boha, lebo Ho nechceme prijať ako Boha, ako skutočného a živého Pána. Tam, kde je ešte akýsi zbytok úcty, tam je neraz zo strany človeka vyslovovaná otázka: „Kde je teraz Boh?“ Kde je Ten, čo pomáha a zachraňuje? To obviňovanie môže prejsť až do rúhania. Tak sa človek dostáva pred Boží súd, ktorý sa deje už tu a teraz.
Treba povedať, že takáto situácia sa týka aj nás, lebo každý z nás pozná aj utrpenie, aj strach, aj bolesť a žiaľ. Každý hriešnik pozná pocit bezmocnosti, keď ho opúšťajú vlastné sily, alebo moc, ktorú získal, alebo sláva sveta a keď stráca to, na čom si zakladal, prípadne aj to, čo je milé naším očiam.
Prorok Izaiáš do takejto situácie volá úctivým, ale naliehavým volaním k Hospodinu: „Prebuď sa, prebuď sa, obleč si silu rameno Hospodinovo, prebuď sa ako za dní pradávnych za starodávnych pokolení!“
Podobnú situáciu zažili učeníci v búrke na mori, keď v strachu a ohrození života volali na Ježiša v loďke, ktorý spal: „Pane, zachráň nás, hynieme! Odpovedal im: Čo sa strachujete, ľudia malej viery! Nato vstal, pohrozil vetrom i moru, i nastalo veľké utíšenie“. (Mt 8, 25 – 26)
Nábožný žalmista, ktorý podobne poznal takéto pocity ohrozenia a strachu, povedal a vyznal: „Nie, nespí a nedrieme ochranca Izraela“. Ani Ježišov spánok nebol tak tvrdý, že by nepočul volanie svojich učeníkov. Podobne aj prorok Izaiáš vlieval silu a z Božieho poverenia zvestoval radostnú zvesť, že Ten, ktorý stvoril všetko, ktorý vyviedol svoj ľud z moci Egypta a faraónov, to urobí znovu.
Ani my by sme nemali nikdy prestať veriť a dúfať v Hospodina. My smieme a máme veriť a dúfať, že Pán Boh nám pripravil vyslobodenie a dá ho v pravý čas. Dokladom tejto skúsenosti je ľud Izraela, skúsenosť učeníkov i celej NZ cirkvi.
Môže to by aj naša osobná skúsenosť. Potom naša vyskúšaná viera, pevná ako skala, odolá všetkému. Pán Boh aj „tmu“ obracia na „svetlo“ a mení aj zlo na dobro. Zakúsili to aj naši evanjelickí predkovia, ktorým boli násilne odobrané kostoly, fary a školy, alebo vtedy, keď smeli stavať iba kostoly bez veže a s mnohými obmedzeniami. Boli v cirkvi aj mnohí mučeníci a naša cirkev prekonávala mnohý duchovný útlak. Skúsili, že Pán Boh je Bohom všetkých mocí a mocností, že „nespí a nedrieme“, ale pripravuje vyslobodenie.
Bratia a sestry v Pánovi!
2. V závere vianočného obdobia cirkevného roku sa aj my povzbuďme a uistime, že nám Pán Boh pripravil vo svojom Synovi, zdanlivo bezmocnom betlehemskom Dieťati, pomoc a vyslobodenie z každej zlej moci. Z moci hriechu, smrti i diabla a z moci všetkých jeho služobníkov. Pán Ježiš sa stal Víťazom nad smrťou, „rozťal Rahaba a prebodol morského draka“ a pripravil nám „cestu cez more smrti a veľkej prahlbiny, aby prešli vykúpení“.
Skrze Neho nám Pán Boh hovorí, že Mu na nás záleží, že sa nás nevzdal a že nás vždy počuje, keď k Nemu s dôverou voláme o pomoc. On ako živý Pán nás počuje a dáva nám „viac, ako prosiť vieme, alebo dokážeme“. Skrze Neho nám hovorí: „Ty si môj ľud.“
Bratia a sestry v Pánovi!
3. Pán Boh si nás „zamiloval v Milovanom“ a preto platí aj to tretie posolstvo prorockého zasľúbenia: odstráni žiaľ a úpenie.
Dôvera v milosť Božiu a v moc Kristovho víťazstva nám dáva istotu víťazstva života, ktorý večne trvá v spoločenstve s Ním. Ak aj opúšťame svoje zemské prebývanie, vieme kam ideme. Vraciame sa k Otcovi, pretože platí to, čo zvestoval už prorok Izaiáš: „Tak sa vrátia, ktorých Hospodin vyslobodil, a prídu s plesaním na Sion. Večná radosť bude na ich hlavách, dosiahnu radosť a veselosť; zmizne žiaľ a úpenie“.
To nie je len slovo o návrate pre ľud SZ na hradby Siona. Tu je už jasne predpovedaná večná radosť. Je to slovo o večnom živote s Kristom Pánom, predobraz zvesti a jasného posolstva NZ a Kristovho evanjelia. To, čo sme v úvode pomenovali ako dôvod nášho vzdychania, nášho strachu, obáv a smútku celého ľudského pokolenia, to prekonal sám Pán Boh skrze svojho Syna. Ide o to, aby sme aj my verili a dôverovali vyznaniu: „Sviecou mojím nohám je Tvoje slovo a svetlom mojím chodníkom“. Amen
4.nedeľa po Zjavení Krista Pána Ľubomír Batka st.