Veriacemu je všetko možné!
Pomôž, Pane, keď bôľ nás súži
a obstanú nás trápenia,
nech slová Tvoje zľahčia duši
a trpkosť premenia…
Ó, ujmi sa nás, veď sme Tvoji
a v srdciach našich je Tvoj chrám,
pozdvihni nás, mdlých, v žitia boji –
pre lásku svoju pomôž nám! Amen. (M.R.)
Mk 9, 14 – 32:
„Keď prišli k (ostatným) učeníkom, videli okolo nich zástup a zákonníkov, ako sa hádajú s nimi. (15) A celý zástup, len čo uzrel Ježiša, predesil sa; potom pribehli k Nemu a pozdravili Ho. (16) I spýtal sa ich: O čom sa hádate s nimi? (17) Odpovedal Mu jeden zo zástupu: Majstre, priviedol som k Tebe svojho syna, ktorý má nemého ducha (18) a kde ho len pochytí, lomcuje ním;penia sa mu ústa, škrípe zubami a chradne. I povedal som Tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.
(19) A On im odpovedal takto: Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokiaľ vás budem trpieť? Prineste ho ku mne! (20) I priniesli ho k Nemu. Ako ten duch uzrel Ježiša, hneď lomcoval (chlapcom); tento padol na zem, zvíjal sa a ústa sa mu penili. (21) Spýtal sa (Ježiš) jeho otca: Odkedy sa mu to stáva? Odpovedal: Od detstva. (22)A často ho hodil aj do ohňa, aj do vody, aby ho zahubil. Ale ak môžeš, pomôž nám, zľutuj sa nad nami! (23) Povedal mu Ježiš: Ak môžeš? Veriacemu je všetko možné! (24) Otec dieťaťa hneď zavolal: Verím! Pomôž mojej nevere!
(25) Keď Ježiš videl zbiehať sa zástup, pohrozil nečistému duchu a povedal mu: Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: vyjdi z neho a nikdy viac nevojdi doňho! (26) Nato skríkol (ten duch), veľmi ním zalomcoval a vyšiel. A chlapec zostal ako mŕtvy, takže mnohí hovorili, že umrel. (27)Ale Ježiš chytil ho za ruku a zodvihol, a on vstal. (28) Keď Ježiš vošiel do domu a boli sami, spýtali sa Ho učeníci: Prečo sme ho my nemohli vyhnať, (29) A On im odpovedal: tento rod (démonov) môže vyjsť len modlitbou a pôstom.
(30) Stadiaľ potom odišli a prechádzali Galileou, ale Ježiš nechcel, aby niekto zvedel o tom. (31) Lebo poučoval učeníkov a hovoril im: Syn človeka je vydaný ľuďom do rúk a zabijú Ho; ale keď Ho zabijú, po troch dňoch vstane z mŕtvych. (32) Oni však nerozumeli tej reči a báli sa ho spýtať.“ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Ježišova osobnosť vždy pútala pozornosť. Vždy stál v centre záujmu ľudí. Rozdiel medzi nimi bol v tom, s akými očakávaniami a zámermi k Nemu ľudia prichádzali. Z prečítaného textu počujeme o učeníkoch, ktorí prichádzajú s Ním z Hory premenenia, totiž Peter, Jakub a Ján, ktorých poznanie Ježiša bolo väčšie, ako ostatných a cítili sa v Jeho blízkosti dobre. Ostatní učeníci mali tiež už určité skúsenosti s Jeho mocou a určité vedomosti a správne poznanie a preto majú ochotu Ježiša nasledovať. Lenže ich viera je ešte nedostatočná, doslova slabučká. Preto bola slabá a ochromená aj ich služba. Stále zostávali „ľuďmi malej viery“ a preto potrebovali aj ďalšie vedomosti a skúsenosti.
Nezmenila to ani skúsenosť s uzdravením ťažko chorého chlapca.Preto sme v závere prečítaného textu počuli svedectvo evanjelistu: „Oni však neporozumeli tej reči a báli sa ho spýtať“. Čakala ich ešte dlhá cesta a náročná „škola“, mnoho modlitieb, odriekania i sebazaprenia. Mnoho z tých vecí, ktoré naznačil Ježiš keď povedal: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba a tak ma nasleduje“.
Napokon sú v Ježišovej blízkosti aj mnohí, ktorí hľadajú pomoc pre seba, pre svoje deti, ktoré majú radia chceli by im pomôcť. Hľadajú Ježiš ako zázračného lekára a skúšajú, či by im pomohol a s tým sa uspokojujú. Takým je otec chorého chlapca, ktorí hovorí: „Verím! Pomôž moje nevere“. Jeho reč i zámer je úprimný, aj keď pre záchranu večnú nedostatočný, ale Pán Ježiš aj jemu preukázal svoju lásku a pomoc. Je to viera podobná tomu horčičnému zrnku, ktorá neskôr môže vyrásť do podoby stromu, ktorý prinesie viacnásobný úžitok. Napokon sa o Ježiša zaujímajú aj tí, ktorí Mu neveria, odmietajú Ho nielen ako Mesiáša, ale aj ako človeka a hľadajú iba zámienku na Jeho odstránenie.
Bratia a sestry!
Ostáva tu nevyslovená otázka, s akými očakávaniami a zámermi prichádzame k Ježišovi my sami? Chceme byť Jeho učeníkmi a nasledovníkmi? Alebo iba hľadáme zázračného lekára, ktorý by bol možno úspešnejší ako iní, alebo ako lieky, ktoré máme k dispozícii?
Už sme povedali, že Pán Ježiš neodmieta nikoho, dokonca ani tých, ktorí hľadajú lekára pre seba, alebo svojich milých a hovoria: „Verím Pane, pomôž mojej nevere“! Napokon ponúkne svoju pomoc a zachraňujúcu milosť všetkým, ale skôr sa musí naplniť všetko, čo mal vykonať ako nezastupiteľné, o čom už vopred hovorili a napísali proroci.
To najväčšie a najpotešiteľnejšie pre všetkých je slovo o Jeho kríži a smrti za nás. Svedectvo, že On je vpravde Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta, ktorý prekonáva diabla a jeho moc a osteň smrti.
Toto posolstvo a túto zvesť budú mať niesť Jeho učeníci a apoštolovia všade – v Jeruzaleme, i v Galilei, ale aj medzi pohanmi. Keď sa apoštol Pavel postavil do Pánovej služby, vyznal a napísal kresťanom do Korintu: „Nič iné som si nepredsavzal vedieť medzi vami, iba Ježiša Krista a to Toho ukrižovaného“. Napokon k viere v Ježiša, ukrižovaného za nás patrí aj poznanie, že aj cesta Jeho cirkvi v tomto svete je „krížovou“ cestou.
Preto je to neraz ťažká úloha aj dnes nielen hovoriť a svedčiť svetu o Ježišovom kríži, ale najmä hovoriť o tom a svedčiť naším vlastným deťom, synom a dcéram, prečo obetujeme svoj čas, peniaze a možno aj postup v kariére nasledovaniu Ježiša, nášho Pána a pritom sme presvedčení, že je to aj pre ich vlastné a skutočné dobro. Vieme, že slovo o nesení kríža s Ježišom, s Jeho cirkvou musíme povedať aj im a potom touto cestou aj kráčať v istote, že nesenie kríža je znakom pravosti viery a cirkvi, ktorej je On hlavou a ona jeho telom.
Nie je našou úlohou budovať nejaké iné spoločenstvo z vlastných síl a podľa vlastných predstáv prosperity a svetského uznania. Je bytostne dôležité, či budujeme svoju cirkev ako Pánovi patriacu (Kyriaké), alebo podľa duchov a živlom tohoto sveta.
Bratia a sestry!
Pri Pánovi Ježišovi vidíme vždy nanovo motať sa aj farizejov a zákonníkov. Boli to učitelia židovstva, ktorí mali a majú vlastné predstavy, ktoré nehodlajú opustiť. Vždy zrádzajú radšej Krista. On neodháňal od seba ani farizejov, pokrytcov, ktorí sa spoliehali na vlastnú spravodlivosť pred Bohom, ani zákonníkov, ktorí na základe svojho rozumu popierali a popierajú božiu moc dávať nový život a kriesiť mŕtvych. Im Pán povedal: „Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých“, ale títo Božiu moc popierali a súdia iba podľa svojho rozumu.
Skutočne platí, že istota vzkriesenia tela z mŕtvych a večný život je vrchol kresťanskej viery. Ak je cirkev niekedy v kríze a pod súdom Božím, tak je to práve pre opustenie, alebo spochybnenie tejto viery.
Preto apoštol Pavel jasne povedal: „Ak Kristus nevstal, daromná je naša viera, ešte vždy ste v hriechoch“.
Kríž cirkvi nemusí byť nutnosťou v každom okamihu, i keď naň nemožno zabudnúť a nutno s ním počítať, ale viera vo vzkriesenie a večný život musí v cirkvi vždy byť a zostať trvalá a živá. Vtedy platí: „Veriacemu je všetko možné“.
Bratia a sestry v Pánovi!
Pán Ježiš prišiel, „aby sme život mali a hojne mali“. Dokazoval to vždy pri stretaní sa s ľuďmi. Všade bojoval proti „skutkami diabolskými“, s jeho pôsobením i s následkami jeho pôsobenia, s hriechom. A vždy aj víťazil nad ním i nad následkami hriechu – nad smrťou. Pôsobenie „toho zlého“ je tiež tým, s čím máme v tejto časnosti počítať a to až do druhého príchodu Pánovho. Preto sme apoštolmi vyzývaní k „dobrému boju viery“. Je mnoho všelijakých „mocí a mocností“, ktoré by nás chceli sotiť raz do ohňa a inokedy namočiť do vody a v konečnom dôsledku zničiť ako kresťanov. Tieto ukazujú vždy svoju podstatu – ktorou je boj proti Kristovi a my ju máme a môžeme spoznávať.
Bratia a sestry v Pánovi!
Aj z tohoto dôvodu prichádzame vždy znovu do chrámu na služby Božie – aby sme vedeli „rozoznávať duchov“ a poznávali vždy lepšie aj Ducha Kristovho a Božieho.
Prichádzajme, aby naša viera vždy rástla, prichádzajme k Ježišovi aj s našimi deťmi, synmi a dcérami, pamätajúc, že nie sú imúnni voči vplyvu sveta, hriechu a diabla a jeho pokušeniam. Neraz sa stáva, že si rodičia nevšimnú, čo a ako sa deje už od detstva s ich deťmi, až nakoniec vidia ako „padajú raz do ohňa, raz do vody“. V pokore a dôvere sa obracajme vo všetkých problémoch, ktoré majú na Ježiša, ako „znateľa ľudských sŕdc a duší“, lebo každé dieťa potrebuje pomoc skutočného psychológa. Nehanbime sa obrať na Ježiša, keďže On neodmieta ani vieru, podobnú viere milujúceho otca spomínaného v evanjeliu: „Ak môžeš, pomôž nám, zľutuj sa nad nami“, v pokore vyznávajúceho: „Verím! Pomôž mojej nevere!“.
Nebojme sa a nehanbime sa k Ježišovi prichádzať, pamätajúc na Jeho zasľúbenie, že On „trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí“. Neodmieta ani vieru maličkú ako horčičné zrnko, lebo On prišiel „nie odsúdiť svet, ale aby ho spasil“. Chce sa skloniť aj k naším otcom a matkám, rodičom, ktorí hľadajú pomoc.
Aj dnes číha na naše deti „rod démonov“, ktorí odchádzajú len po mnohých modlitbách a pôstoch. My ktorí sa nepostíme a ktorí sa možno iba málo modlíme sa smieme spoľahnúť na Pána, ktorí sa postil za nás 40 dní a nocí a modlí sa za nás neprestajne v nebesiach, „vzdychaním nevýslovným“.
Pôstny čas je zvláštnym a príhodným časom k modlitbám, k obráteniu našich sŕdc k Ukrižovanému, ale živému Pánovi, aby sme duchovne rástli, aby ozdraveli naše rodiny, manželstvá a naše deti aby nehynuli duchovne, ani telesne. On rád posilní našu vieru v Jeho víťazstvo nad hriechom, smrťou a diablom, aby sme s Ním žili časne i večne. Amen
2.pôstna nedeľa – MyS 25 – Ľubomír Batka st.