V chráme väzenia a v dome
Sk 16, 23 – 34:
„Keď ich spalicovali, uvrhli ich do väzenia a žalárnikovi prikázali, aby ich bedlive strážil. (24) Keď dostal taký príkaz uvrhol ich do vnútorného väzenia a nohy im tuho zovrel do klady. (25) Okolo polnoci modlili sa Pavel a Sílas, spievali Bohu chvály a väzni ich počúvali. (26) Odrazu nastalo veľké zemetrasenie, takže sa otriasali základy žalára, všetky dvere sa razom otvorili a všetkým uvoľnili sa okovy. (27) Keď sa žalárnik prebudil, a dvere väzenia videl otvorené, tasil meč a chcel si vziať život; domnieval sa totiž, že väzni utiekli. (28) Ale Pavel zavolal silným hlasom a povedal: Neubližuj si! Veď sme všetci tu! (29) I pýtal si svetlo. vbehol a trasúc sa padol pred Pavlom a Sílom, (30) vyviedol ich, hovoriac: Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený? (31) Odpovedali mu: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom! (32) Potom hovorili mu slovo Božie, aj všetkým v jeho dome. (33) V tú nočnú hodinu prijal ich k sebe, umyl im rany a hneď sa dal pokrstiť aj on, aj všetci jeho domáci. (34) Potom ich zaviedol do domu, pripravil stôl a veselili sa s celým domom, že uveril Bohu“. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
„Kto sa nevie modliť, naučí sa, keď sa dostane na rozbúrené more, alebo do väzenia. Modlitby udržujú človeka nad hladinou života, aby neutonul v mori lži a klamu, násilia a zlosti ľudskej“…To sú úvodné slová z knihy: „Z temného údolia“ od farára našej cirkvi Jozefa Juráša, v ktorej opísal svoje skúsenosti z komunistického väzenia z roku 1953 a z rokov 1962 – 1968, v ktorom bol väznený pre vernosť v jeho službe.
„Nedeste sa, čo vás strážia
ozbrojenou mocou,
dávať svedectvo vám kazia
o Kristu dňom nocou:
Pán vstal, stráž leží na zemi,
Spasiteľ neporazený
silnou nám pomocou“.
To je jeden verš z veľkonočnej piesne, ktorú zložil a spieval v bratislavskej väznici v roku 1953. (Spieva sa na nápev: Nastal nám čas preradostný…)
Podobne brat generálny biskup Pavel Uhorskai vo svojej knihe spomienok: „Ako to bolo“, okrem iného spomína na to, ako vo väzení potešoval utýraného krajana Daniela Kanu z Ozdína. „Veľa sme spolu rozprávali, modlili sme sa, spievali sme nábožné piesne“ (str. 54).
„Vo väznici Valtice u Jičína“ – píše nebohý brat farár Július Madarás v knižke: „V utíšení a dôvere je vaša sila“ (na str. 52) – „mali väzni zakázané modliť sa, spievať a vykonávať služby Božie.“ Robili to predsa tajne. „Celkom pianissimo sme si spievali introity, či nábožné piesne, ktoré sme vedeli naspamäť a ten prostredný – nami chránený – vykladal tichučko niektorý z biblických textov“.
Našich väznených farárov i nefarárov pre vieru bolo veľa. Nie všetci vydali písomné svedectvo o tom. Jednako je však zrejmé, že všetkým pomáhalo vo väzní to, čo apoštolovi Pavlovi a Sílasovi: modlitby, nábožné piesne a chvály a oslavy Pána Ježiša Krista.
Vďaka Bohu, nám dnes nehrozí väzenie pre vieru. To prvé svedectvo, ktoré môžeme z dnešného svätého textu i z citovaných slov našich súčasníkov prijať, je jasné svedectvo o tom, že nábožná pieseň je pomocou v každom súžení, alebo v skúške života. V nábožných piesňach je veľká sila viery. Všetci títo potvrdzujú ako pravdu to, čo napísal Juraj Tranovský: „Dvakrát se modlí, ktož spívá, jenž když srdce při tom bývá“.
Vydávajú o tom svedectvo aj naši dávni galejníci pre vieru, ba celý Tranovského kancionál. Ktosi ho pomenoval „smutnou knihou“, lebo má veľa piesní o kríži, o smrti, o prenasledovaní cirkvi. Do určitej miery je to tak, lebo kancionál vznikal v ťažkej dobe a nesie jej pečať. Ak dnes máme viac dôvodov tešiť sa zo slobody, nič nám nebráni oslavovať a chváliť nášho Pána radostnými piesňami a novými piesňami. Takými sú aj mnohé piesne z nášho nového slovenského Evanjelického spevníka, alebo nové piesne zo spevníčkov pre deti a mládež.
Bratia a sestry v Pánovi!
Náš text nám opisuje človeka, ktorý si veľmi dobre plnil svoje pracovné povinnosti. Bol poctivý pri vykonávaní svojich povinností, za ktoré bol platený. Bol dozorcom, žalárnikom, alebo v dnešnom žargóne povedané: „bacharom“. Nerozmýšľal nad rozkazmi, ale ich plnil a podľa nich konal. (v. 23-24). To, čo je pre nás zaujímavé, je nielen jeho poctivosť v jeho službe, ale vyššia a šľachetnejšia poctivosť Pavla a Sílasa. Neušli z väzenia, hoci mohli a tým mu zachránili život.
Evanjelista Lukáš krásne opisuje zmenu, ktorá nastala v myslení žalárnika. „Pýtal si svetlo“ – to je nielen žiadosť o to, že chcel lampáš. Žalárnik popri tom pocítil, že potrebuje aj nové, duchovné svetlo. Aj toto „svetlo“ mu apoštolovia dali tým, že mu zvestovali Ježiša Krista ako Spasiteľa. Ježiša potrebuje každý človek. Inak zostáva v „tme“. Spasiteľa potrebuje aj dnešný človek.
Nestačí k tomu iba horlivosť a poctivosť v práci zarábanie peňazí. Bez poznania a prijatia Krista Pána sa človek potáca na okraji záhuby. Človek je ohrozený nielen zvonku mocnými tohoto sveta, ktorí žalárnikovi prikázali apoštolov palicovať, ale je ohrozený aj večnou záhubou, do ktorej bez Krista smeruje. Preto apoštolovia žalárnikovi povedali: „Ver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený ty aj tvoj dom!“ Vo Filipis Božia moc otvorila dvere nielen žalára, ale aj iné dvere, čo je často oveľa ťažšie, a to tvrdé ľudské srdce. Moc Božieho slova však dokáže aj to a preto žalárnik následne otvoril apoštolom a Pánovi aj dvere svojho príbytku, aby všetci v jeho dome počuli a prijali evanjelium. V nočnú hodinu pozval apoštolov k sebe a umyl im rany. To nebola jeho povinnosť, ale tu už koná Kristova láska v ňom a sa stáva sa „milosrdným samaritánom“, podľa slova Kristovho.
Vrcholom Božej moci a milosti v jeho živote bolo, že sa stal kresťanom. „Hneď sa dal pokrstiť on, aj všetci jeho domáci“. V duchu praxe prvotnej cirkvi konal aj ďalej. „Pripravil stôl a veselil sa s celým domom, že uveril Bohu“.
Bratia a sestry v Pánovi!
O nás Slovákoch sa hovorí, že sme pohostinný národ. Pozorujeme, že to niekedy platilo oveľa viac, ako je to dnes. Možno to súvisí aj s poklesom viery v našich rodinách. Pokiaľ Lukáš spomína pozvanie do domu a rodiny a následné stolovanie vo Filipis v tú nočnú chvíľu, iste nešlo len o púhe stolovanie a pohostenie apoštolov. Nepochybne pri tomto stolovaní nechýbali modlitby, vďaky a dobrorečenie. Iste tam nechýbalo ani „lámanie chleba“, Večera Pánova a jej prijímanie. V nej sa požehnaním pre pokrstených chlieb stáva chlebom života večného. To je základ každej skutočnej a pravej veselosti. Radosť a veselosť zo spasenia, z Pánovej prítomnosti a z novoty života, ktorý začal v domácnosti tohoto žalárnika.
Bratia a sestry v Pánovi!
O novom, slobodnom a dôstojnom živote rozprávajú potom aj ďalšie verše tejto udalosti. Stretnutie väzňov a väzniteľov sa zmenilo na stretnutie slobodných ľudí s tými, ktorí neboli kresťania a ktorí mali nad Pavlom a Sílasom úradnú moc väzniť ich, alebo ich prepustiť. Rozhodli sa síce pre prepustenie apoštolov na slobodu, keďže v skutočnosti nespáchali žiaden trestný čin. Tu však vidíme, že apoštolovia sa aj vo väzení cítili ako slobodní, keďže neboli otrokmi hriechu. Viazaní sa cítili iba Kristovmu povereniu, ktoré verne plnili. Preto odmietli pokútne prepustenie, ako to chceli urobiť ich väznitelia. Žiadali oslobodenie v zmysle platných zákonov a to napokon aj dosiahli. Sudcovia prišli a odprosovali ich a až potom apoštolovia opustili väzenie.
Bratia a sestry v Kristu Pánu!
My sme sa síce v minulom politickom režime nedostali do väzenia, ako niektorí v úvode spomínaní naši farári. Neboli sme vo väzení priamo, ale žili sme ako vo väzení. Zvykli sme si na „železnú oponu“, boli sme neustále strážení bez možnosti nielen slobodne sa pohybovať a stále sledovaní a „špicľovaní“. Režim mal zložku Štátnej bezpečnosti (ŠtB) na neustále sledovanie tzv. „vnútorného nepriateľa“. Cirkvi a farári mali s tým svoje mnohé skúsenosti. Mnohí sa dali sklátiť a žili a chodili tak dlho s „ohnutým chrbátom“, že sa nedokážu ani v slobode vyrovnať a žiť dôstojne ako rovnoprávni občania. Problém je aj v tom, že sa toto všetko stále zatĺka a nikto sa nikomu neospravedlnil za útlak a príkoria.
Spomeniem teraz nakrátko jednu osobnú skúsenosť. Jeden z mojich synov chodil do školy a triedy, kde mal spolužiačku, ktorá mala otca príslušníka ŠtB, ktorý mi v čase reálneho socializmu zblízka „pozeral na prsty“. Stretli sa potom aj po zmene režimu na stužkovej slávnosti našich detí. Tu bola príležitosť porozprávať sa a vysvetliť si niektoré veci. Zaujímavé bolo, že tento bývalí „tajný“ začal rozhovor s tým, ako on veľmi trpel v minulom režime, keď musel konať takú neraz špinavú robotu, ako každé ráno s nechuťou a v strese chodil „do práce“, aby sledoval a ľudí a „riešil“ ich konanie, alebo hovorenie. Postavil veci tak, že som ho musel napokon utešovať a povzbudzovať, aby sa nebál nových pomerov. Neviem, či bolo všetko čo mi hovoril pravdivé a úprimné, ale faktom je, že sa mi ani náznakom neospravedlnil. Mal mnoho informácií o našej cirkvi a bol voči nej kritický, naznačujúc, že mu na jej úspechu a rozkvete záleží, ale faktom je, že tento bývalý príslušník sa mi nestal bratom v Kristu a zmena jeho myslenia bola iba povrchná.
Žijeme teraz síce všetci v slobode, ale to neznamená, že sa všetci bývalí „žalárnici“ zmenili, alebo zmenia vo svojom vnútri, že sa v srdci a myslení a stanú sa kresťanmi, aj keď sa možno mnohí dali aj pokrstiť, konfirmovať, azda aj cirkevne zosobášiť. Nepočul som o prípade, že by sa niekto niekomu verejne ospravedlnil a činil úprimné pokánie. Božie slovo a evanjelium Kristovo v skutočnosti neprijali a my ako kresťania s tým musíme počítať. Dosť milosti prijímame už v tom, ak sa navzájom dokážeme tolerovať a žijeme v pokoji.
Naša misia dnes sotva bude úspešná, ak bude okázalá a megalomanská, ale skôr by mala byť podobná tej Pavlovej a Sílasovej, konaná v rodinách vernou zvesťou slova Božieho a prisluhovaním sviatostí. Preto posilňujme tie „ostatky“ veriacich, ktoré máme a buďme svedkami Kristovými najmä v našich domácnostiach. Dobrorečme Pánovi a dôverujme zasľúbeniu a odkazu apoštolov: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom“. Amen
8. nedeľa po Svätej Trojici – MyS – Ľubomír Batka st.