Zjagal v temnom zásvit spásy milý,
prchá dlhej noci clivý mrak;
Tu i tam sa svety prebudily ─
Ale Jeruzalem zatvrdilý
nechce videť, ─ zavrel hriešny zrak.
Prišiel Kristus, dárca spásy milý,
vzácny hosť ─ ó, príjm‘ ho, neohrdz! ─
Tu i tam sa brány otvorily ─
Ale Jeruzalem zatvrdilý
nechce hosťa, ─ zavrel brány sŕdc . . .
Beda, beda! Milosť pošliapanú
pomstí, stresce prísny Boží súd,
padne rana preťažká na ranu:
sotva rumy z mesta pozostanú,
synov spupných porozmetá prúd!
Na oslici Pán sa s mestom shliada,
vidí ho, i smutný jeho los:
duša jeho smútkom v prach až padá,
slza žhavá v jeho zrak sa vkráda,
rty sa zchvely strastný na ponos . . .
Spurnosť trvá tá a taká istá,
zatvŕdza sa spupný sveta syn,
nechce hosťa, dárcu spásy, Krista . . .
A Pán plače . . . No aj tresty chystá
spravedlivé hriešnym Hospodin.