Ach, dávno tomu, veru dávno veľmi, ─
keď oko ľudské hľadelo v tvár Krista, ─
že prišiel k Nemu zákonník s priateľmi,
by pokúšal Ho, duša tá nečistá.
A riekol k Nemu: „Majstre, ako, riekni,
mám činiť, aby dostal život večný?“
A Pán mu riekne: „Ty znáš zákon svätý!
Čo čítaš? ako? ─ Učiť ťa netreba!“
A on Mu: „Budeš Boha milovati
nad všetko, ─ potom blížneho jak‘ seba!“
I riekol mu Pán: „Odpovedals‘ prave.
To čiň a budeš vo večnej žiť sláve!“
On ale, chcejúc pokúšať len Pána,
zpýtal sa: „Pane, a kto je môj bližný?“
No, Pán hneď vedel, k čomu prichystaná
otázka, ktorú dal mu ten muž pyšný, ─
lež vidiac zástup, čo tu zvedave stál,
rozprávkou mu hneď túto odpoveď dal:
„Šiel jeden človek od Jeruzalema
ta ku Jerichu, a šiel púšťou clivou;
no, púšť tá dlho neostala nemá,
bo hŕba lotrov so zlosťou zúrivou
napadla toho človeka a zbili,
obrali, v ranách biedne opustili.“
„Stalo sa, že kňaz šiel tou cestou práve
a videl rany, počul vzdychy jeho,
lež nechcel pomôcť mu v tom biednom stave,
a nechal ležať, hynúť úbohého;
ba i levíta videl ten pád krutý,
no prešiel pri ňom láskou nepohnutý.“
„V tom Samaritám, príduc v této strany,
keď videl jeho, pristúpil hneď k nemu,
a rukou lásky vymyl jeho rany,
a nalial vína, oleja tiež jemu;
a úbohého zdvihnul z tvrdej pôdy
a na osla dal, viedol do hospody.
Tu pečoval oň verne, svedomite, ─
ba na druhý deň, keď ísť musel ďalej,
dva peniaze dal hospodskému skryte
a riekol: „„pečuj oň ty z lásky pravej;
čo nad to vydáš jeho ku potrebe,
ja, keď sa vrátim, prinavrátim tebe!““
„Kto tedy z tých troch zdá sa tebe bližným
byť tomu, ktorý lotrom padol v ruky?“
A on Mu: „Pane, iste ten, čo nad ním
ľútosťou hnutý, tíšil jeho muky!“
A Pán mu: „Dobre! ─ Slovo teba hodné!
Choď i ty teda, ─ učiň tiež podobne!“