Kam ste uletely moje mladé časy?
Barva líc ružová kde si sa podela?
Prečo ste havranie obelely vlasy?
A prečo trúchlivosť obličaj zastrela?
A moja postava junácka kde že je?
Kde žiar oka smelá? Prečo vyhasla mi?
Niekdy mohutný hlas už sa len tak chveje
jak zvuk, keď sa tratí pomedzi horami?
Ach, zašlo to všetko. Nič stáleho neni
tu na tomto márnom a hynúcom svete;
jak mnohokrát bol som veľmi potešený
nad zdarom prác mojich či v zime, či v lete:
avšak potecha tá stálosti nemala
prišiel sudca prísny, zhanil prácu moju
a keď zpočinutia chvíľka nastávala,
chytal som sa znovu ku práci a boju.
Len to, čo dobrého vykonala mladosť,
to potechou stálou srdce moje blaží,
to mi i v podzimku žitia dáva radosť,
to si duša moja viac než zlato váži.
Ale nad zmrhaným časom v lenivosti ─
i to sa pridalo ─ večne duch môj žiali:
ach, kebych sa vrátiť mohol k minulosti,
oj, inakšie diela dnes by za mnou stály.
Len keď dobré skutky v živote konáme,
keď kliesnime cestu právu, pravde, cnosti,
núdznych keď sýtime, slabých zastávame ─
tak sa nemusíme ľakať budúcnosti.
Keď pri dobrých skutkoch ošedivie hlava,
to len ku ozdobe patričnému slúži,
keď v boji za pravdu aj klesá postava,
česť takému borcu nikdy sa neúži.
V tôni dobrých skutkov prajem si v starobe
odpočinúť a nie v blesku svetskej slávy,
pri tom keď aj prijdem k slabosti a mdlobe,
spokojnosti ducha to ma nepozbaví.
Mne jedinká slza z líc núdznych sotretá
vzácnejšia je nežli drahocenná perla
a s väčším súcitom u mňa sa postretá
žobrákova barla, nežli kráľov berla.