Pokrm, ktorý potvrdil Boh Otec
Za lásku Tvoju, Bože, svätú
za úrodu, za živobranie,
Za milosť, čo máš k zlému svetu,
Úprimné príjmi ďakovanie!
Za chlieb žitia, nímž’ sám si, Pane,
Sa k Tebe vznáša vrúca chvála,
Ku nebies trónu Tvojmu planie,
Dobrota večná, neskonalá!
Nuž, sýť nás sebou samým, Kriste,
By túžili sme v nebies stany;
Tys’ život náš i útočište –
Nám úkrytom sú tvoje rany! Amen (Z.O.)
J 6, 24 – 29:
„Keď teda zástup videl, že Ježiš nie je tam, ani Jeho učeníci, vstúpili do loďky a prišli do Kafarnaumu, hľadajúc Ježiša. (25) Keď Ho našli na druhej strane mora, povedali Mu: Majstre, kedy si sa sem dostal? (26) Ježiš im povedal: veru, veru, vám hovorím: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. (27) Usilujte sa nie o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá; lebo ten potvrdil Boh Otec. (28) Povedali Mu teda: Čo robiť, aby sme konali skutky Božie? (29) Odpovedajúc im Ježiš riekol: Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal“. Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
V deň poďakovania za úrody zeme chceme spoločne ďakovať Pánu Bohu za všetky dary, ktoré sme prijali z Jeho rúk. Nechceme zabudnúť na Jeho lásku, dobrotu a milosrdenstvo, ktoré je trvalé.
On zo svojej milosti nám dával viac, ako sme prosili. Jeho milosrdenstvo prevyšuje náš rozum, lebo vieme, že nám dal viac ako sme si zaslúžili a dal chlieb každodenný všetkým ľuďom, nielen veriacim v Neho, ale aj neveriacim.
My ako kresťania chceme aj v dnešnú nedeľu poďakovať za dva druhy chleba: chlieb, z ktorého žije naše telo i chlieb, z ktorého žije naša duša. O dvojakom chlebe, či pokrme hovorí aj dnešný prečítaný text Písma a my pozdvihujeme náš zrak k nebesám, aby sme za oba pokrmy ďakovali Hospodinu.
Môže vzniknúť v duši otázka, či je správne, aby sme na prvom mieste spomínali a ďakovali za pokrm pozemský? V modlitbe Pánovej sa spomínajú obe hodnoty – najskôr tri duchovné, ale v štvrtej prosbe je prosba o chlieb každodenný, a opäť nasledujú prosby o hodnoty duchovné. Možno povedať, že spolu tvoria jeden celok viery a vďaky Hospodinu.
Iste to nie je náhoda. Pán Ježiš vie „ako sme stvorený“ a vie, že potrebujeme k životu aj telesný pokrm. Ak niekomu chýbal chlieb, prejavoval mu rovnaký súcit a pomoc ako trpiacim duchovne. My dnes už nevieme, čo je to nedostatok alebo dokonca hlad v pravom zmysle slova. Kresťanskí misionári, ktorí pôsobia v tzv. treťom svete, kde sa ešte hlad z rôznych príčin vyskytuje, majú jednu dôležitú skúsenosť a hovoria: Ak chceš hladnému zvestovať Ježiša Krista ako Spasiteľa jeho duše, tak nehovor ani slovo skôr, ako by si mu dal jesť. Až potom o Spasiteľovi sveta“.
Evanjelista Ján, ktorý podrobne zaznamenal históriu o nasýtený zástupov pri Tiberiadskom mori podobne hovorí a koná. Skôr, ako začal kázať a vyučovať povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (J 6) Potom dal usadiť zástupy a požehnal a rozmnožil chlieb pre všetkých. Až potom hovoril o „pravom pokrme a nápoji“, ktorý slúži k životu večnému.
Ježiš vie, rovnako ako aj my, že telesný pokrm je pre nás nepostrádateľný. Netreba sa veľmi diviť, že mnohí na druhý deň hľadali Ježiša práve preto, aby sa opäť telesne nasýtili. Vtedy im však s jemnou výčitkou povedal: „Usilujte sa nie o pominuteľný pokrm, ktorý bude pre večný život…“. Usilovnosť a vytrvalosť s ktorou Ježiša hľadali bola síce Ježišovi sympatická, ale chcel, aby s rovnakou usilovnosťou hľadali a nachádzali aj pokrm, „ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá, lebo ten potvrdil Boh Otec.“ V tomto posolstve je povedané viac, ako ľudia vyjadrujú známym sloganom: „Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme, aby sme žili“. Pán Ježiš chce, aby sme sa s rovnakou usilovnosťou ako chlieb každodenný, snažili získať aj ten pokrm, ktorý ako slúžiaci k životu večnému potvrdil náš nebeský Otec.
Bratia a sestry v Pánovi!
Vieme, že takéto napomenutie potrebujeme aj my a to znovu a znovu. Žijeme v prostredí, kde sme spojení s prírodou a väčšina ľudí okolo nás je stále priamo zainteresovaná na dorábaní chleba každodenného nielen pre seba, ale aj pre iných. Mnohí aj medzi nami chápu výzvu k usilovnosti ako výzvu pracovať, lebo: bez práce, nie sú koláče. Väčšina ľudí aj pracuje veľmi usilovne. Mnohí do tej miery, že keď poorú a zasejú zrno, ani si neuvedomia, že to tzv. obyčajné zrno je dar z Božej ruky. Pracujú v „pote tvári“ na pôde a potom aj mimo nej, mnohí aj cez nedele a sviatky a neuvedomujú si tú pravdu o „samorastúcom zrne“, čo v konečnom dôsledku znamená, že aj zem, aj príhodné počasie, slnko i dážď sú darom od Hospodina a dôvodom vďaky a dobrorečenia.
Ľudia neradi priznávajú, že sú aj v dnešnom svete na „niekom“ a niečom závislí. Nie všetko dokáže zabezpečiť človek svojimi rukami, svojím úsilím a svojím umom. Veriaci však vie, čo všetko dostávame ako dar od Hospodina. Preto dobrorečíme a ďakujeme nielen ľuďom za chlieb každodenný, ale najmä Tomu, „ktorého milosť trvá naveky“.
V nie poslednom rade si uvedomujeme aj to, že je to Boží zámer aby sme mohli a dokázali obrábať a strážiť túto zem; je to Boží zámer a Božie poverenie. On, ako Stvoriteľ a dobrý Otec nám dovoľuje žiť a byť s Ním aj tak, že smieme pracovať a spolupracovať s Ním, na Jeho diele zachovania života na zemi. Pán Ježiš nás v takomto dobrom konaní povzbudzuje a hovorí tým, ktorí pracovať nechcú: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“. Je nepochopením a možno aj falšovaním Jeho slova, ak niekto šíri heslo: „Kto nepracuje,nech ani neje!“, pretože poznáme aj takých, ktorí by pracovať chceli, ale z rôznych dôvodov nemôžu. Preto nedeľa Poďakovania za úrody zeme nám pripomína, aby sme nezabúdali na chorých, starých a nevládnych ľudí okolo nás a na biednych zeme, aby sme im ochotne pomáhali.
2. Milí bratia a sestry!
Pánove slová a výzva k usilovnosti platí však najmä ako výzva k hľadaniu duchovného pokrmu pre našu dušu. Práve naše duše a srdcia sú často podvyživené. Hlad duše nie je zdanlivo taký naliehavý ako hlad tela, ale je to videnie iba zdanlivé. Tento hlad môžeme vidieť v mnohom volaní ľudí po láske, spravodlivosti, práve, ľudskosti, vzájomnom a skutočnom odpustení a náprave mnohých vzťahov v rodinách, v medziľudských vzťahoch i vzťahoch medzi národmi. Už SZ žalmista volal naliehavo k Pánu Bohu takto: „Hospodine, čuj moju modlitbu, naslúchaj môjmu úpeniu“.
Takéto prosby a túžby rôzneho druhu poznal aj Pán Ježiš, keď povedal: „Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú“.
Pokrm pre dušu a život večný hľadáme a potrebujeme aj my. Aj tento pokrm nám dáva, ponúka a prináša Pán Ježiš. Čo konkrétne máme pod ním rozumieť? Je to predovšetkým Jeho prítomnosť medzi nami a s nami. Známe sú Jeho slová a pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie“. Je to Jeho slovo ako slovo evanjelia, ktoré má moc liečiť a potešovať naše duša a srdcia.
V závere opäť vidíme určité nepochopenie Pána a Jeho slova a slova Božieho vôbec. Prítomní v Kafarnaume sa pýtajú: „Čo robiť, aby sme konali skutky Božie?“ – Opäť, tak ako práci na poli, alebo v každom inom zamestnaní má človek pocit, že záleží len na ňom a na jeho konaní a skutkoch, aby dosiahol uspokojenie, nasýtenie a pocit radosti a blaha. Prítomní v Kafarnaume síce pochopili, že Ježiš hovorí o Božom slove ako o pravej hodnote a pravom pokrme, ale vnímali ho len ako prikázania a zákon, ktorý treba plniť. Tak to iste nie raz počuli v synagógach od svojich duchovných učiteľov. „Plň zákon a budeš žiť“! – Pán Ježiš ale hovorí o hojnejšej spravodlivosti, ako bola vyučovaná, kázaná a zvestovaná ich duchovnými otcami.
Tak, ako sme náchylní dať do popredia pri úsilí dorábať chlieb svoju vlastnú prácu, tak neraz vnímame aj pokrm duchovný. Nielen tí v Kafarnaume, ale aj dnes sa mnohí pýtajú: „Čo robiť“? Čo robiť ešte viac, ako doteraz? Čo sme neurobili ? V čom a ako máme byť usilovnejší ako doteraz?
Pokrm, ktorý má skutočne pravú hodnotu a potvrdil ho nebeský Otec ako pravý, je dar Syna, ktorý sám urobil všetko potrebné pre získanie spásy, večného života a tak aj pravej radosti a blaha.
Odpoveď Pánova je jasná: „Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal“. Skutkom Božím, ktorý sa Pánu Bohu páči a ktorý oceňuje je naša viera v Jeho Syna. Viera v Božiu milosť, viera v obeť, pot a krv Pána Ježiša vyliatu za nás a za naše hriechy. Za to má nasledovať naše trvalé, usilovné ďakovanie a dobrorečenie nášmu Pánovi. Prijímanie Jeho slova – vysloveného, (neviditeľného) i viditeľného vo sviatostiach s úprimným poďakovaním. Pán Boh tým, že požehnal novému chlebu a vínu, pripravil dary, pod spôsobom ktorých Pán Ježiš sám prichádza a je s nami. Apoštol Pavel vo Filipis na podobnú otázku strážnika odpovedal: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom“. Jeho prijatie je zárukou toho, že s Ním budeme aj pri prestretom nebeskom stole na veky. Amen
Poďakovanie za úrody – Sobotište – Ľubomír Batka st.
OsA 82/25